Ako jeden z mála slovenských návrhárov uvádzal novú kolekciu každý polrok. Na tú najbližšiu sa však chystal dva roky. V rozhovore pre Forbes Fero Mikloško vysvetľuje, ako sa zmenil dopyt klientok za viac ako 20 rokov a v čom robia chyby začínajúci návrhári.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
- Čím bude návrhárova prehliadka Miklosko drama iná ako všetky doterajšie?
- Ako sa mu podarilo také veľké podujatie zorganizovať bez komerčných partnerov?
- Ako sa za viac ako 20 rokov zmenila jeho klientela?
- Prečo už nešije šaty na stužkové a promócie?
- Ako hodnotí prácu začínajúcich slovenských dizajnérov?
V týchto dňoch vrcholia prípravy na vašu módnu prehliadku Miklosko drama, ktorá má byť prelomovou a zásadnou súčasťou vašej kariéry. V čom?
Do roku 2020 som bol zvyknutý robiť dve sezónne módne prehliadky za rok. Tento kolobeh zastavila pandémia. Počas tohto obdobia sa šili rúška a tepláky, no mne chýbala kreativita. Začal som sa pohrávať s myšlienkou, ako opäť prekvapiť moje publikum, keď toto šialenstvo pominie.
Na rozdiel od všetkých mojich predchádzajúcich módnych prehliadok, Miklosko drama nie je podmienená ničím. Nereflektuje trendy ani sezónu a nebola obmedzená časom. Jej prípravám som venoval takmer dva roky.
Foto: Michal KinikPočas posledných dvoch rokov som mal možnosť uviesť svoje modely na komorných akciách, ale stále sa mi žiadalo vytvoriť niečo veľkolepejšie „mikloškovské“.
Počas predošlej éry sezónnych módnych prehliadok sa vždy očakávalo, čo na záver prinesie Mikloško. Preto si dávam veľmi záležať na tom, aby som nesklamal. Myslím si, že sa mi to darí.
Nesplnené sny
Aká teda bude? Čo by ste ňou chceli ľuďom povedať?
Túto prehliadku síce robím pre publikum, no v neposlednom rade aj sám pre seba. Tak, ako by som naozaj chcel robiť prehliadky, keby som nemal žiadne limity. Je to jeden z mojich dlhoročných snov.
Podľa mňa však ľudí osloví zvolený vizuálny jazyk, tiež sugestívnosť sprievodnej hudby a kolekcia dramatickejšia, než je u mňa zvykom. Diváci si vychutnajú melódie Wagnera, Verdiho a Beethovena.
Prečo dramatickejšia?
Nie je to dôsledok postcovidovej depresie, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Napriek tomu musím priznať, že som prežil chvíle, ktoré tomu do istej miery pomohli. Dva modely budú stelesňovať aj môj najväčší nesplnený sen.
Aký?
Skôr ako som chcel byť módnym návrhárom, túžil som tancovať balet. To nevyšlo a rád by som o tom podal osobnú výpoveď. No je to niečo výnimočné, čo si môžem dovoliť len na vrchole kariéry.
Cez Miklosko drama uzatváram jednu kapitolu svojho života. Nielen pracovného. No nehovorím, že je to posledná ani predposledná kolekcia, ktorú uvediem.
Foto: Michal KinikSpomenuli ste limity. Pri Miklosko drama ste sa nenechali obmedziť ani komerciou a bude vraj bez jediného komerčného partnera. Dá sa vôbec dnes zorganizovať takéto veľké podujatie nekomerčne?
Áno, logo mojej značky je jediné logo, ktoré sa s ňou spája. Aj to bola súčasť môjho sna. Môžeme za ňou hľadať len priateľstvá, podporu a dobré vzťahy. Teším sa, že sa ešte stále nájdu ľudia, ktorí mi veria a majú ma radi.
Jasný rukopis
Ako teda vyzerali dva roky príprav na jednu módnu prehliadku?
Do príprav som ešte nikdy nebol zaangažovaný tak ako teraz. Je zaujímavé, keď sa človek dva roky chystá, a za necelé štyri týždne zrealizuje svoj sen (smiech).
Keď už modely vytváram, dôležitejšie ako strihy sú pre mňa materiály. Zakladám si na látkach, ktoré používam. Spolupracujem aj so slovenskými dodávateľmi, no mám pocit, že im niekedy chýba odvaha priniesť sem niečo výnimočné. Dlhé roky preto spolupracujem aj s jednou španielskou firmou.
Foto: Michal KinikUž sme hovorili o tom, že Miklosko Drama považujete za akýsi vrchol svojej kariéry. Ako sa módny biznis na Slovensku zmenil za tých viac ako 20 rokov vášho pôsobenia na scéne?
Pokiaľ ide o trendy, tie sa v pravidelnom intervale vracajú. Keď si pozriem fotky a záznamy z mojich prvých prehliadok, mnohé z modelov, ktoré som navrhol vtedy, by obstáli aj dnes.
Keď mám zhodnotiť len moju tvorbu, snažím sa svetové trendy prispôsobovať slovenským pomerom. A nikdy sa nevzdám akejsi teatrálnosti.
Myslím si, že na Slovensku máme relatívne málo renomovaných módnych návrhárov.
Som vyučený umelecký krajčír kostýmov a krojov a učil som sa v divadelných dielňach. Zákulisie divadla mi je veľmi blízke. Cítiť to na každom mojom modeli.
Myslím si, že na Slovensku máme relatívne málo renomovaných módnych návrhárov. Preto v spoločnosti človek rýchlo odhalí, ktoré šaty navrhoval Mikloško, ktoré Hanečka a ktoré Holubec. Je to čitateľné.
A keď sa na módu pozrieme nie iba ako na kreatívnu činnosť, ale ako na biznis?
Samozrejme, že tvorím tak, aby boli moje modely čo najpredateľnejšie a najnositeľnejšie, keďže sa neživým ničím iným. Extravagantnosti, ktorými som chcel iba zaujať, som si odbil už niekedy v pätnástich. Aj keď Miklosko Drama je tiež trochu experiment, ale s mierou, vkusom a zúročenými skúsenosťami.
Šaty nemajú visieť v skrini
Spomenuli ste, že máme na Slovensku pomerne málo renomovaných módnych návrhárov. Vnímali ste niekedy svojich kolegov ako konkurenciu?
Úprimne, ani nie. Každého tvorba je iná a z nás dobrých, keď už to mám takto neskromne povedať, si každá klientka môže vybrať, koho práca sa jej najviac páči a hodí. Myslím si, že je to stav, v ktorom si každý príde na svoje – návrhári aj klienti. Aj keď je pravda, že sú kolegovia, ktorí urobia prehliadku a po nej už nič…
Čo znamená, že „už nič“?
Napríklad mne sa asi nikdy nestalo, že by som po módnej prehliadke svoje modely nevypredal. Sú však návrhári, ktorí stále majú svoje modely aj spred piatich rokov.
Darmo budeme rozprávať, aká úžasná bola módna prehliadka, keď tie modely človek už nikde nikdy neuvidí… Šaty sa musia nosiť.
Šaty nemajú visieť v skrini. Majú sa nosiť a byť vidieť. Na ulici alebo aspoň v časopisoch. Darmo budeme rozprávať, aká úžasná bola módna prehliadka, keď tie modely človek už nikde nikdy neuvidí. A to platí pre oblečenie od návrhárov, aj pre tie z reťazcov. Šaty sa musia nosiť.
Dobre už bolo, možno bude lepšie
Aké klientky oslovujete vy?
Rokmi sa to veľmi mení. Mám klientky, ktoré kedysi ku mne chodili každý mesiac, lebo mali chuť sa obliekať. No dnes prídu dvakrát ročne. Ľudia sa ku mne radi vracajú, ale nemôžem povedať, že by som mal sto stabilných klientok. Je to kolotoč, ale mňa baví sa v ňom točiť.
Niekto si u mňa v showroome ani nevyberie, ale aspoň sa porozprávame. Mám radosť z toho, keď moje dlhoročné klientky prídu do ateliéru s dcérami, alebo dokonca s vnučkami.
Keď som mal ešte salóny v centre Bratislavy, často ku mne chodili rodičia s dcérami, ktoré potrebovali šaty na stužkovú. Také šaty u mňa vtedy stáli tak do 20-tisíc korún. To bolo v tom čase relatívne dosť peňazí. Napriek tomu sme šaty na stužkové a na promócie šili, prekvapivo, skoro stále. Na plesovú sezónu sme v jednom mesiaci ušili aj 30 šiat.
Stužková, promócie či ples sa aj dnes považujú za udalosti, na ktoré by si ženy mali zadovážiť róbu. No aj ľudia, ktorí by si mohli dovoliť šaty od návrhára, uprednostnia skôr konfekciu. To je trochu nečakaný obrat. Často hovorím, že dobre už bolo. Ale možno bude ešte lepšie (smiech).
Čím to je?
Myslím si, že slovenské klientky sú dnes o niečo vyberavejšie. Tie, ktoré na to majú, si užívajú okázalosť a servis butikov v zahraničí. A tie, ktoré vedia oceniť moju tvorbu a servis, prídu len raz za čas. Preto som musel hľadať aj iné spolupráce, aby som nebol odkázaný len na zákazkové šitie.
Kostýmovo zastrešujem napríklad veľké projekty v Televízii Markíza. Myslím, že aj pre nich je výhodné, keď môžu povedať, že o kostýmy sa im stará osobnosť. No na osobnosť človek musí dozrieť.
Labutie jazero
Aký je teda váš pohľad na tvorbu začínajúcich slovenských návrhárov?
V tomto som veľmi konzervatívny. Držím sa zásady, že dobrý návrhár nemôže modely len navrhovať. Musí ich vedieť nakresliť aj ušiť. Keď svoje nápady nedokáže sám aj zrealizovať, nikdy nedosiahne dokonalý výsledok. Ja šijem dodnes. Napriek tomu, že mám na to celý tím.
Foto: Michal KinikZároveň si myslím, že pre mladých ľudí je dnes oveľa jednoduchšie presadiť sa, no mnohí „zhasnú“ rovnako rýchlo, ako zažiaria. Je to aj vekom. Mladí ľudia sa veľmi spoliehajú na „wow efekt“. No to nestačí, ak sa chce človek módou reálne uživiť.
Niekedy mám pocit, že to robia len preto, aby sa ukázali a istá komunita ľudí ich ocenila. No pre mňa móda vždy bola aj bude biznis. Čo predvediem, to sa snažím predať a využiť tak, aby som o pol roka mohol predstaviť ďalšiu kolekciu. Aj táto kontinuita sa u mladých vytráca.
V úvode nášho rozhovoru ste povedali, že Miklosko Drama bude váš splnený sen. Máte ešte ďalšie sny, ktoré sa chystáte si takto splniť?
Ešte je jeden. Prial by som si obliecť veľký balet Labutie jazero. Tak po mojom. Nehovorím, že moderne, skôr klasicky, ale „mikloškovsky“. Povedal som si, že keď mi to národné divadlo neumožní, tak si raz ten balet zaplatím, aby som ho mohol obliecť (smiech).
