Ak je niekde raj na zemi, mohol by byť práve tu. Uprostred nekonečného Atlantického oceánu. Na deviatich ostrovoch plných sopečných homolí, jazier, modrých hortenzií, vinohradov, pastvín a večnej zelene. Na Azoroch.
Na nudu a leňošenie zabudnite, zaháľať tu je takmer trestné. Inak by ste ťažko mohli objaviť všetky zákutia malebných miest a prírodných krás, ktorými sú ostrovy bohato obdarené. Nachádzajú sa na nich hneď dve miesta zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
Ostrovy, ktoré poznali už starovekí Feničania dávno predtým, než ich v roku 1453 obsadili ako neobývané Portugalci, sú oveľa viac než len turistickou destináciou.
Pri ich objavovaní si budete pripadať, akoby ste sa vrátili v čase do obdobia druhohôr, kde na vás každú chvíľu odniekiaľ vybehne dinosaurus. Meno vraj získali z portugalského slova açor, čo v preklade znamená jastrab. Práve tieto dravce údajne uvideli prví objavitelia lietať nad ostrovmi.
Ležia medzi Európou a Amerikou. Od hlavného mesta Portugalska – Lisabonu sú vzdialené 1 500 kilometrov, od východného pobrežia Severnej Ameriky takmer 4 000.
Než sa na ne vyberiete, pribaľte si aj niečo teplejšie. Počasie je tu občas dosť nevyspytateľné. V mestských uličkách vás bude pri 25 stupňoch príjemne hriať slniečko, pri túrach vo výškach však teplota často klesne aj o 15 stupňov, zatiahne sa a začne pršať.
Čo ostrov, to originál
Najmenší a tiež najsevernejší z nich je Corvo, stratený kus pevniny v oceáne. Ďalší je Faial, ktorý získal názov podľa stromu faya. Na svoje si tu prídu predovšetkým milovníci modro sfarbených hortenzií. Najzápadnejšie leží Flores a druhým najmenším a zároveň aj najsuchším je Graciosa.
Pico, v poradí druhý najväčší, získal svetovú slávu vďaka vinohradom, ktoré sú od seba oddelené múrikmi z lávových kameňov. Mimochodom, je to jedno z tých dvoch miest, o ktoré sa rozrástol zoznam UNESCO. Pico je tiež aktívnou sopkou a s 2351 metrami nad morom je aj najvyššou horou Portugalska. Z tohto miesta sa dajú krásne pozorovať veľryby.
Svetlý piesok na plážach dal prezývku ostrovu Santa Maria. Najjužnejšiemu z ostrovov sa podľa neho hovorí Zlatý. Na Sao Jorge sa zase pestuje káva, zrejme ako na jedinom mieste v Európe.
Tretím najväčším a zároveň aj v poradí tretím objaveným je Terceira. Pokiaľ sa na Azory vyberiete, rozhodne ju nesmiete minúť. Taký pokoj a pohodu len tak niekde nenájdete.
Stačí len tak stáť a vychutnávať si atmosféru ostrova, ktorý turisti ešte príliš neobjavili a kde na svojich potulkách prírodou nemusíte nikoho stretnúť celé hodiny. Vlastne niekoho áno. Kravy. A pravdepodobnosť je vysoká. Žije ich tu až 45-tisíc, len o 8-tisíc menej, než je obyvateľov Terceiry.
Kravy majú na Azoroch výsostné postavenie. Keď sa prechádzajú po ceste, musíte počkať, kým uhnú. Verte, že sa pri tom príliš neponáhľajú. Pre miestnych obyvateľov sú zdrojom obživy a príjmov. Dvakrát denne ich farmári na pastvinách obchádzajú, aby ich mohli podojiť, mlieko potom zvážajú do syrární, kde vyrábajú tie najlepšie produkty.
Ostrov nie je veľký, na dĺžku má okolo 30 kilometrov, na šírku necelých 17. Ponúka však toho veľa a pozorovať to môžete aj z výšky. Kúsok od letiska je vyhliadka Altitude, odkiaľ uvidíte nielen oceán, ale hlavne množstvo políčok s pasúcim sa dobytkom. A keď pôjdete hlbšie do vnútrozemia, narazíte na vyhasnuté vulkány aj jazerá. Uprostred ostrova je tiež zvetraný, tri kilometre široký kráter Caldeira de Guilherme Moniz.
Jednou z výhod ostrova je, že ho môžete objavovať nielen na povrchu, ale aj zvnútra. A to doslova. Pokiaľ zvládnete priechod úzkou temnou uličkou, ocitnete sa na jej konci v jaskyni Gruta do Natal. Verejnosti sa prvýkrát otvorila v roku 1969 a za jej vznik môže láva, ktorá sa v staroveku údolím rinula. Keď občas zdvihnete v tom podzemí hlavu a zadívate sa nahor, cez dieru zahliadnete stromy a nebo.
Živo je však aj v meste. Napríklad práve v tom hlavnom – Angra do Heroísmo, ktoré je druhým spomínaným miestom zapísaným na zozname UNESCO. Pýši sa tiež titulom najušľachtilejšieho mesta. Dostanú vás malebné uličky, historické stavby kostolov a palácov, ale aj modernejšie domy s rôzne farebnými fasádami.
Mesto leží v zátoke, čo malo v minulosti svoj dôvod. Slúžilo totiž ako obchodný uzol, do ktorého sa zvážal tovar z celých ostrovov a ďalej putoval do Európy, Indie a Ameriky. Bolo preto nevyhnutné, aby ho okolité kopce chránili pred počasím.
Ak sa vydáte do mesta v júni, určite narazíte na svätojánske slávnosti, počas roka sa navyše Terceirčania púšťajú aj do odvážnejších akcií, napríklad populárnych býčích zápasov. Ich cieľom je zvieratá čo najviac vyprovokovať a potom pred nimi utekať uličkami. Dobytok tu však neslúži len na zábavu, ale je hlavne súčasťou jedálnička.
Typickým jedlom pre Azorčanov je pokrm zvaný alcatra – hovädzie mäso marinované v červenom víne, cesnaku a korení, ktoré sa potom veľmi pomaly varí niekoľko hodín. Pripraviť tu však vedia aj ryby, morské plody a zeleninu. Tradičným sladkým pokrmom sú Queijadas de Vila Franca do Campo, tvarohové koláčiky, alebo môžete ochutnať povestné portugalské pudingové koláčiky pastéis de nata.
Zážitkom je tiež výlet za veľrybami a delfínmi. Cez Azory totiž vedú ich migračné trasy a domovom sú zhruba pre 80 percent druhov, ktoré na svete žijú. Okolo Terceiry ich pláva asi 27 druhov. Ak máte šťastie, niektoré naozaj aj uvidíte.
Jednoduchšie je uvidieť delfíny, hlavne tie skákavé, žijú tu však aj obyčajné. Na lode sú zvyknuté a vďaka ich zvedavosti ich môžete pozorovať veľmi zblízka. Delfíny sa rady predvádzajú, vyskakujú z vody a sprevádzajú člny. Skoro ako by za to boli platené. Najlepšie pre pozorovanie je jar a začiatok leta, keď migrujú na sever.
Prítomnosť veľrýb napokon obyvatelia ostrova využívali hojne aj v minulosti. Aj keď vtedy sa za nimi v člnoch vydávali s trochu inými úmyslami. V Sao Mateus Da Calheta fungovala menšia továreň na spracovanie veľrýb, dodnes tu vidieť jej pozostatky.
Väčšia továreň bola na ostrove Pico. Lov veľrýb predstavoval značné riziko. Sedemčlenná posádka naň vyrážala v drevených člnoch, šesť mužov veslovalo a ďalší jeden stál na prove s harpúnou. Pokiaľ nezasiahol veľrybu priamo do pľúc alebo do srdca, hrozilo, že zranené zviera čln mávnutím chvosta rozseká na triesky.
Úspešnosť bola väčšinou 50-percentná. Ak sa im podarilo zviera zabiť, na povraze ho dotiahli do prístavu a v továrni rozrezali na kusy, ktoré potom varili v nádržiach, aby z nich získali tuk. Lov veľrýb skončil v roku 1986, potom začali Azorčania na oceán vypravovať člny s turistami a ukazovať im zvieratá živé.
Terceira toho môže veľa ponúknuť, no najväčší z ostrovov – São Miguel za ňou rozhodne nezaostáva. Preletíte naň z Terceiry, z mesta Praia da Vitória malým vrtuľovým lietadlom za 30 minút. Ostrov sa tiahne od východu na západ a leží na ňom metropola Ponta Delgada s krásnou prístavnou promenádou a s uličkami plnými reštaurácií, kaviarní a obchodov.
Okrem citrusov, ananásu a vína sa v São Miguel ako na jedinom mieste v Európe pestuje aj čaj. A to vo veľkom. Za návštevu preto určite stoja plantáže Ribeira dos Caldeiroes, kde sa môžete prechádzať pozdĺž čajových polí, ochutnávať horúci nápoj a zistiť, ako sa vyrába.
Prvé semienka čaju sem dorazili na konci 19. storočia spolu s odborníkmi, ktorí sem prišli učiť rôzne spôsoby výroby. Druhy čajov tak závisia od typu použitých listov a od výrobného postupu.
Čo musíte okrem čaju ochutnať, to je ananás – šťavnatý a sladký, ktorý nechýba na žiadnom jedálničku. Podávajú ho ako dezert a pestujú na špeciálnych plantážach. Pritom až do polovice 19. storočia slúžil skôr ako okrasná rastlina. Rastie v skleníkoch, dozrieva a pripravený na zber je väčšinou po dvoch rokoch.
A pretože sme spomenuli dezert, patrilo by sa ponúknuť aj hlavný chod. Bol by hriech minúť oblasť Furnas, pretože to, čo uvidíte tu, sa len tak niekde nevidí. Prichádzajú si to fotiť zástupy turistov. Pokrm zvaný cozido tu pripravujú v zemi, dobre utesnený v hrncoch a zahrabaný do vulkanických dier na severovýchodnom brehu jazera.
Kuchári využívajú prírodné geotermálne teplo a v hrnci spolu varia počas piatich až siedmich hodín hovädzie, bravčové a kuracie mäso so zemiakmi, mrkvou a kapustou. Reštaurácie si dopredu objednajú, koľko hrncov budú chcieť a ich vyťahovanie je zážitok.
Väčšinou sa toho chopia dvaja muži, ktorí špeciálnymi hákmi ťažký hrniec vytiahnu a naložia do vozidla kuriéra vyslaného reštauráciou. V okolí je ich hneď niekoľko, medzi tie luxusnejšie patrí napríklad hotel Terra Nostra.
Pokiaľ Terceira ponúkala nespočetné možnosti na výlety do prírody, tak Sao Miguel ju v tom ešte predbehne. Zážitkom je vyhliadka Pico do Carvao v Sete Cidades, kde sa otvorí pohľad na sopečný komplex Pique s viac ako dvoma stovkami sopečných kužeľov. Dominuje mu dvojica jazier Lagoa Verde (zelené) a Lagoa Azul (modré), ktoré sú pomenované podľa zafarbenia ich vôd v slnečnom svetle.
Určite sa zastavte aj v mieste zvanom Caldeira Velha, kde sa na severnom svahu sopky nachádza vodopád teplej železitej vody.
Vykúpať sa môžete v jednej z najkrajších záhrad Európy, parku Terra Nostra. Okrem termálnych kúpeľov stojí za to aj prehliadka celej záhrady, ktorá ponúka viac ako 2000 rôznych stromov a kde si budete pripadať ako v pralese treťohôr.
O dávnej minulosti sa najviac dozviete v múzeu. Na ostrove São Miguel sú hneď tri. V meste Lagoa je Expolab – vedecké laboratórium, kde sa návštevníci zoznamujú s najnovšími technológiami a môžu si vyskúšať aj rôzne vedecké experimenty.
Pre tých, ktorí sa zaujímajú o vulkanológiu a o to, čo sa deje v oceáne, je otvorené observatórium vulkanologických a geoenvironmentálnych vied Observatório Vulcanológico e Geotérmico a milovníci vesmíru by zase nemali vynechať astronomické centrum Observatório Astronómico de Santana.
Na Azory sa dostanete letecky, od jesene minulého roka začala priame lety ponúkať aj cestovná kancelária Čedok. Boeingom 737 leteckej spoločnosti Smartwings ste z Prahy na ostrovoch zhruba za päť hodín. Poznávacie zájazdy predáva ako na Sao Miguel, tak aj na Terceiru.
Podľa Petry Sochorcovej z Portugalskej turistickej centrály sú Azory v hľadáčiku turistov stále častejšie. Ich počet vzrástol za posledných pár rokov o takmer 50 percent.
Nedivte sa, je to predsa miesto, kde sa budete cítiť ako v raji.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorkou je Jana Pšeničková.