Máte súkromné lietadlo? Stačí nastúpiť v Prahe a o tri a pol hodiny môže byť súkromný ostrov Tagomago, ktorý leží neďaleko severovýchodného pobrežia Ibizy, len váš.
Sú evidentne rozčúlení. Kričia a snažia sa zahnať votrelca, ktorý sa vydal na miesto, ktoré už niekoľko generácií patrí len im.
Držia si odstup, ale nájde sa výnimka – a tak sa v pravidelných intervaloch dva či tri metre nad hlavou nezvaného návštevníka zrazu ozve šuchotanie krídel najodvážnejšej z kolónie čajok, usadenej na mieste, ktoré človek opustil pred viac než šesťdesiatimi rokmi.
Je to maják na juhovýchodnej časti ostrova Tagomago, kam sa najlepšie vybrať koncom mája – hneď ráno po východe slnka, po rozpadajúcej sa asfaltovej ceste. Keď je ešte vzduch svieži, teplota pod dvadsiatkou a vietor narážajúci do vysokej skaly pod vami vás dokáže príjemne schladiť. Vy a čajky.
Budete tam sami. A ak na Tagomago priplávate alebo na ňom pristanete vo dvojici, máte istotu, že k úpätiu majáka z roku 1914 nepríde nik iný.
Na ostrove s rozlohou šesťdesiat hektárov a členitým pobrežím s až zarážajúco priezračným morom okrem vás a personálu nik iný nie je – a ani nebude. Tento ostrov patrí len vám.
Vysoká cena za súkromie
Minimálne na týždeň, čo je najkratší čas, na ktorý si ho môžete prenajať – za 230-tisíc eur. Tomu zodpovedá aj spôsob, akým sa sem dostanete. V každom prípade treba na ceste na Tagomago vystriedať viacero dopravných prostriedkov.
Súkromné lietadlo vás za dva a trištvrte hodiny dopraví z Prahy na Ibizu. Potom však prichádza rozhodnutie – ako ďalej? Jednou z možností je helikoptéra, najmä ak cestujete len vo dvojici. Tagomago však môže byť útočiskom až pre desať hostí.
V takom prípade dáva väčší zmysel presun do prístavu a nalodenie sa na 33-metrovú jachtu, ktorá skupinu dopraví na ostrov za približne štyridsať minút.
Tagomago
Tagomago
Vypité fľaše šampanského sú v cene. Jachta, za ktorú by ste sa nemuseli hanbiť ani v prístave Monte Carla, zakotví v malej zátoke len pár desiatok metrov od brehu – priamo k drevenému mólu sa pre ponor nedostane.
Na pobreží vás preto bude čakať menší čln, ktorý vás dopraví na breh. Odtiaľ vyjdete nad zátoku a potom vás čaká len približne dvesto metrov po drevenom móle, spod ktorého budú utekať malé jašteričky – ostrov je pre ne domovom aj väzením zároveň.
Rozľahlá, dychberúca vila s piatimi spálňami a rovnakým počtom kúpeľní vás ohromí ešte skôr, než na terase pri bazéne vypijete svoj prvý welcome drink a stihnete sa dojato rozhliadnuť po všetkom, čo vás obklopuje – a čo je nasledujúce dni výhradne vaše. Teraz, večer, ráno. Po celý čas až do návratu do reality.
Každá z piatich spální má vlastnú terasu s výhľadom na neustále šumiace more. Nechýbajú otvorené priestory slúžiace aj ako galéria, v ktorej sa diela na stenách pravidelne obmieňajú.
Umenie na mieru
V čase našej návštevy zdobili steny bielej vily, ktorá rešpektuje typickú architektúru susednej Ibizy, obrazy a signované grafiky amerického sochára a výtvarníka Alexandra Caldera.
Sú krásne, majú obrovskú hodnotu – ale ešte väčší zážitok ponúka výhľad z ďalších rozľahlých terás alebo od sedemnásťmetrového bazéna so slanou vodou. Tam môžete raňajkovať, obedovať alebo len tak ticho sedieť s pohárom vína v ruke.
Tagomago
Tagomago
Servis, ktorý vila ponúka svojim hosťom, zodpovedá štandardu najlepších päťhviezdičkových hotelov sveta. Personálu je presne toľko, koľko treba. Ak to nie je nevyhnutné, neuvidíte ho – no vždy bude pripravený splniť želanie vám alebo komukoľvek z vašej rodiny či priateľov.
Grilovanie? Piknik na útese? Svadba, narodeninová oslava, lekcia jogy, adrenalínová jazda na vodných skútroch či rybačka… Nie nie je odpoveď. A je jedno, že ste na ostrove s jedinou vilou, ktorej technické vybavenie je úplne nezávislé od susednej Ibizy.
Ako zdroj pitnej vody tu slúži more – voda sa čerpá do odsoľovacieho a filtračného zariadenia. To funguje tak efektívne, že výsledná voda zodpovedá kvalite balenej.
Elektrinu zatiaľ zabezpečuje naftový generátor ukrytý v technickej budove dostatočne ďaleko od vily, aby ho nebolo počuť. To sa však má čoskoro zmeniť.
„Takmer po roku sme získali povolenie vybudovať malú solárnu elektráreň, ktorá postačí na všetko, čo tu potrebujeme,“ pochvaľuje si Tobias Aring, správca vily aj celého ostrova. „O vilu sa stabilne staráme dvaja. Keď prídu hostia, môže nás tu byť aj desať,“ vysvetľuje správca, ktorý je zvyknutý plniť priania bez zbytočných otázok.
Dovolenka bez objektívov
Chcete kuchára, ktorý sa špecializuje na ázijskú kuchyňu? Alebo preferujete lokálny štýl? „Aj na to sa pýtame. Máme štyroch kuchárov, ktorých privezieme podľa želaní hostí. Nie je však nič nezvyčajné, ak si hostia privezú vlastného,“ hovorí Nemec, ktorý ochotne približuje aj históriu tohto miesta.
Pôvodnými obyvateľmi ostrova boli strážcovia majáka. Tí ho však v roku 1963 opustili, keď bol jeho chod automatizovaný pomocou osvetľovacieho zariadenia poháňaného acetylénom. Dnes energiu dodávajú batérie a solárne panely.
Tagomago
Tagomago
Vila v strede ostrova stojí od roku 1972. Pôvodne išlo o malú rustikálnu stavbu, ktorá s jej dnešnou podobou nemá nič spoločné. O tú sa postarali dve zásadné rekonštrukcie, pričom posledná prebehla v roku 2013.
Prvými majiteľmi boli Španieli. Neskôr ostrov podľa miestnych médií kúpil nemecký developer a obchodník s nehnuteľnosťami Matthias Kühn, ktorý ho po pätnástich rokoch predal za 150 miliónov eur. „Súčasní majitelia sú z Luxemburska a neželajú si verejnú publicitu,“ uzatvára túto tému Tobias Aring.
Tagomago láka hostí už desaťročia. Tobias Aring rešpektuje pravidlá podobných miest a odmieta mená hostí zverejňovať, no ak začnete pátrať, narazíte na členov kapely Rolling Stones, futbalistov Cristiana Ronalda či Garetha Balea, ktorý vraj práve tu požiadal o ruku svoju vtedajšiu priateľku Emmu Rhysovú-Jonesovú.
Objavuje sa aj meno Justina Biebera. Ďalšie desiatky VIP hostí z radov kráľovských rodín, hereckých hviezd, športovcov či najbohatších ľudí sveta ostávajú v anonymite.
A práve možnosť stráviť dovolenku v úplnom súkromí, bezpečí a bez objektívov paparazzov je tým, za čo sa na ostrove Tagomago predovšetkým platí.
Článok pôvodne vyšiel na českom Forbese a jeho autorom je Ondřej Kinkor.