Predstavte si bojové pole a na ňom vojakov. Nad nimi je Zuzana Střížová, ktorá ich sleduje a zisťuje, ktorí z nich sú zlí, ktorí dobrí a ako tým dobrým v ich boji pomôcť. Ako lekárka, imunologička a vedkyňa totiž skúma, ako imunitné bunky pomáhajú v liečbe rakoviny.
V nemocničnej ambulancii zase pacientom radí, ako môžu posilniť svoju imunitu. Poruchy imunity totiž neznamenajú len časté infekcie alebo ďalšie zdravotné problémy, ale môžu viesť aj k rakovine.
„Najhoršia pre funkciu imunitného systému je spánková deprivácia a chronický stres,“ hovorí Zuzana Střížová, lekárka a vedkyňa z Ústavu imunológie 2. lekárskej fakulty Karlovej univerzity a Fakultnej nemocnice Motol a tiež laureátka talentovej súťaže L’Oréal-UNESCO Pre ženy vo vede.
V rozhovore s lekárkou a vedkyňou Zuzanou Střížovou sa dozviete:
- ako spolu súvisia slabá imunita, stres a rakovina,
- prečo je niektorým pacientom nepríjemné riešiť svoj chronický stres,
- čo môže takýto stres zapríčiniť,
- prečo nie je o imunológiu v Česku veľký záujem,
- aké je vedecké prostredie a prečo je v ňom málo žien.
Nepomer lekárov a pacientov
Pribúdajú vám pacienti s poruchou imunity?
Áno, je ich naozaj veľa. Hoci nedokážem v tejto chvíli presne odhadnúť, či pribúda toľko pacientov alebo ubúda lekárov. V každom prípade nás imunológov je málo, o odbor nie je veľký záujem, takže naše kapacity sú neskutočne preťažené.
Koľko ľudí k vám chodí?
Bežne mávame na jedného doktora každý deň pätnásť, výnimočne až dvadsať pacientov. Problémy s imunitou sú však veľmi komplexné a treba mať na každého pacienta dosť času. Pri takom množstve ľudí sa to potom, logicky, premieta v objednávacích lehotách.
Ako dlho človek musí čakať, kým sa dostane na vyšetrenie?
Ľudia bežne čakajú aj štyri mesiace. U niektorých vybraných kolegov, ako je napríklad naša špecialistka na liekové alergie, je to až pol roka. Takých špecialistov je ako šafranu a pacientov skutočne príliš veľa.
Strava a spánok sú dôležité
Dá sa určiť ich spoločný menovateľ?
Riešim dospelých pacientov, u detí je spektrum imunologických chorôb úplne iné. Časti mojich pacientov zle funguje imunita, pretože sú napríklad po chemoterapii, rádioterapii alebo inej liečbe, ktorá im poškodila kostnú dreň.
Pre veľkú skupinu pacientov platí, že si poruchu imunity čiastočne spôsobili sami zlým životným štýlom. Nerobia to však vedome a často ani netušia, že robia niečo zle.
Aké chyby robia najčastejšie?
Napríklad nevhodné stravovanie. To si ľudia aj často sami uvedomujú, pretože im to už povedal ich praktický lekár alebo kardiológ, a otázkou potom je, či sú sami schopní s tým niečo robiť.
Pri veľkej skupine stojí za zníženou funkciou imunity spánková deprivácia. Tento problém si veľa ľudí neuvedomuje a častokrát sa im otvoria oči až keď im v ambulancii vysvetlím, ako spánok ovplyvňuje jednotlivé zložky imunitného systému.
Ako na to reagujú?
Často ich to prekvapí, a keď to nechcú riešiť len s pomocou liekov, posielam ich do spánkovej poradne. Dôležité je, aby odchádzali s vedomím, že aj lieky na spanie sú bezpečnejšie ako spánková deprivácia. To je základ. Všeobecne najhoršie pacienti prijímajú fakt, že by za ich oslabenou imunitou mohol stáť aj chronický neventilovaný stres.
Niekedy pomôže psychoterapeut
Prečo?
Pretože stresové zaťaženie treba riešiť aj s psychoterapeutom. Musím pacientom opatrne vysvetľovať, že ich nevnímam ako padavky, ale že podľa toho, s čím sa mi zverili, je jednoznačné, že majú ohromnú stresovú nálož a treba s ňou nejako pracovať.
A zatiaľ čo mladší ľudia to chápu a potom sa k nám vracajú po psychoterapiách vo veľmi dobrej psychickej a často aj fyzickej kondícii, že si dali život do poriadku, zmizli im ekzémy alebo prestali opakované infekcie, tak u starších ľudí je vnímanie niekedy úplne iné.
Keď len spomeniem, že ich somatické ťažkosti sú pravdepodobne spúšťané a dlhodobo udržiavané nadmerným stresom, bohužiaľ, prejde časť pacientov do ofenzívy a majú pocit, že im snáď naznačujem, že si za všetko môžu sami a svoje problémy si vymýšľajú.
To je asi celkom nepríjemné, nie?
Áno, veľmi. Chcem tým ľuďom naozaj pomôcť. A hoci sme schopní farmakologicky imunitu podporovať, je vždy nevyhnutné riešiť aj príčinu, ktorá k poruche imunity viedla.
Chronický stres spúšťa v našom tele búrku
Ako imunitu najlepšie posilniť?
Jednoznačne spánkom. Najdôležitejší je kvalitný, neprerušovaný spánok, ktorý by skutočne mal trvať minimálne sedem až osem hodín.
A ešte niečo?
Rozhodne je dôležitá aj strava. Spolupracujem s nutričnými terapeutmi a pacientom často na základe ich intolerancií a potravinových alergií odporúčam, aby sa o svojom jedálničku poradili so špecialistom a nepúšťali sa do diét sami.
Diéty z internetu často vedú k deficitu dôležitých vitamínov, minerálov a aminokyselín, čo je zasa obrovský zásah pre imunitu.
Ďalšia vec je ventilácia chronického stresu. Ten sa ukázal byť zásadným faktorom pre rozvoj rakoviny, pretože ovplyvňuje produkciu hormónov, cytokínov, teda molekúl, ktorými imunitné bunky komunikujú, a dokonca aj črevný mikrobióm, teda slizničnú imunitu.
Zdroj: archív L‘Oréal-UNESCO Pre ženy vo vede | Zuzana Střížová je imunologička a vedkyňa.
Zuzana Střížová sa okrem medicíny venuje aj výskumu. Foto: L‘Oréal-UNESCO Pre ženy vo vede
A čo presne je tým chronickým stresom myslené?
Chronický stres je každodenný, dlhodobý a trvá mesiace aj roky. Napríklad ak chodíte do práce, kde máte ohováračského kolegu alebo vypäté vzťahy so šéfom, necítite sa dobre, ale napriek tomu tam každé ráno musíte ísť.
Najhoršie potom je, keď má človek také toxické prostredie doma s partnerom. Napríklad keď vás partner ponižuje, vydiera a neváži si vás. Je to stres, z ktorého človek zo dňa na deň z mnohých dôvodov nemôže utiecť.
Vytancujte stres a chorobu
Čo s tým teda môže človek robiť?
Vždy je dôležité mať nejaký cieľ a vidinu, že toto raz skončí. Preto je dôležitá spolupráca s psychoterapeutom, s ktorým si človek vytvorí plán, ako z toho von. Dovtedy je kľúčové v rámci aspoň pravidelne stres ventilovať.
Ako?
Podľa štúdií je najlepšou formou ventilácie chronického stresu tanec, spev, pobyt v prírode a maľba. Môžu to byť aj iné činnosti, ktoré spôsobujú radosť a smiech.
Dokonca aj pacientom po onkologickej liečbe sa ako prevencia návratu nádorového ochorenia odporúča, aby chodili napríklad tancovať. Pri tanci sa totiž v tele uvoľňuje veľké množstvo β-endorfínov, ktoré podporujú funkciu imunitných buniek a chránia nás pred negatívnym účinkom stresových hormónov.
Záťaž áno, ale primerane
Prečo sú vlastne stresové hormóny také zlé?
Stresové hormóny sú skvelé, ale len vtedy, keď nás chránia pred nebezpečenstvom, teda v situácii akútneho stresu. Valí sa na nás balvan, stresové hormóny sa rýchlo vyplavia, zvýši sa nám krvný cukor, uvoľnia sa mastné kyseliny pre činnosť svalov a my vďaka tomu utečieme.
Lenže pri chronickom strese sú tieto hormóny škodlivé. Nielenže oslabujú imunitný systém, ale ovplyvňujú aj krvný tlak, podporujú obezitu a hlavne podporujú nádorové bujnenie.
A čo pohyb a imunita?
Iste, aj pohyb je nesmierne dôležitý, ale fyzická záťaž musí byť primeraná. Stretávame sa tu aj s tým, že niektorí ľudia majú nadmernú záťaž a príliš veľké zameranie na výkon. To je tiež zle a imunitný systém potom prestáva fungovať.
Mimochodom, ako vy sama zvládate popri práci a výskume spať osem hodín denne?
Naozaj sa snažím. Vstávam každé ráno o piatej, potom idem rýchlou chôdzou na hodinu so psom von, tým sa udržujem tak nejako fit. Ale aby som mala osem hodín spánku, musela by som chodiť spať o deviatej, čo sa mi väčšinou nedarí. Snažím sa spať aspoň sedem hodín a udržujem si takú spánkovú hygienu, aby som sa pred spaním upokojila, rozdýchala a potom naozaj dobre zaspala.
Ako vyzerá váš bežný deň?
Teraz už mám celkom pokojnejšie obdobie. Ráno pes, potom v metre vybavím maily, v ambulancii pacientov a po práci vymýšľam vedecké projekty. Ale v istom období som mala štyri práce, medzi ktorými som behala. To som vtedy nastúpila do Motola, po chvíli som si ešte našla druhú prácu vo víkendovej ambulancii, slúžila som nočné služby v nemocnici a potom mala ešte prácu v bare.
Cez deň lekárka, v noci barmanka
V bare?
Presne tak. Pracovala som ako barmanka a dostala som sa k tomu úplnou náhodou. Išla som raz domov z nočnej služby v nemocnici a bola som znechutená. A cestou som vliezla do jedného krásneho baru v Rámovej ulici, ktorý bol špecializovaný na gin a tonic a mal neskutočne upokojujúcu atmosféru.
Majiteľ práve upratoval a ja som sa ho spýtala, či nehľadá niekoho za bar, pretože som vedela, že nočné zmeny v nemocnici už naozaj robiť nechcem.
A on vás hneď vzal?
Spýtal sa ma, aké mám skúsenosti, a ja som mu povedala, že žiadne. Že som iba doktorka. Na to povedal, že aj tak nemá rád, keď sú ľudia príliš ovplyvnení gastropriemyslom, a že by som sa mu vlastne mohla hodiť do tímu. Vtedy tam pracoval za barom ešte farmakológ a študentka koreanistiky.
Podmienkou bolo, aby som sa naučila viac ako dve stovky ginov v ponuke naspamäť a všetko o nich, pretože tam nemajú nápojové lístky. Zvládla som to a asi dva roky som tam pracovala. Krásne som si vždy vyčistila hlavu, naučila sa veľa vecí o gine a za barom si vypočula aj veľmi zaujímavé rozhovory. Bolo to skvelé obdobie.
Od pacientov ku skúmavkám
Teraz sa venujete vedeckému výskumu. Ako sa to dá skĺbiť s prácou lekárky?
Tri dni v týždni som v ambulancii, dva dni mám na vedu a cez víkendy pracujem v jednej súkromnej ambulancii. Väčšinou si nazhromaždím viac vzoriek, zmrazím ich a potom robím pokusy na jeden záťah, napríklad večer alebo cez víkend.
Dá sa to, ale človek musí mať obe práce rád, čo mám. A navyše sa lekárska i vedecká činnosť výborne dopĺňajú. To, že som lekár, mi veľmi pomáha zamyslieť sa nad vecami vo vede, nad ktorými by som inak neuvažovala. A veda mi zase dáva možnosť oddýchnuť si od pacientov a robiť pre zmenu inú zaujímavú činnosť.
Mladá vedkyňa skúma, čo robia imunitné bunky v nádoroch. Foto: L‘Oréal-UNESCO Pre ženy vo vede
Túto kombináciu vedy a klinickej praxe ste chceli vždy?
Najskôr som sa považovala viac za doktorku, ale čím som staršia, tým sa mi viac páči vedecká práca, pretože je oveľa kreatívnejšia. Môžem skúšať rôzne experimenty, a keď niečo nevyjde, skúsim to nabudúce inak. To sa u pacientov, logicky, nedá. Tam sú striktné pravidlá.
Bunky ako vojaci
Pracujete na nádorovej terapii. Čo presne skúmate?
Čo robia imunitné bunky v nádoroch. Predtým sa myslelo, že nádor je hmota tvorená len nádorovými bunkami, ktoré sa nekontrolovane množia. Charakteristické pre ne je, že neumierajú, stále sa delia, a ak ich nezastavíme, tak človek zomrie. Aby sme zastavili nádorový rast, bola vynájdená napríklad chemoterapia, ktorá zasahuje do procesu delenia buniek.
Bohužiaľ, má aj veľa nežiaducich účinkov, pretože ovplyvňuje aj ďalšie deliace sa bunky v tele ako sú bunky kostnej drene, vlasových folikulov alebo črevnej sliznice. Preto pacientom vypadávajú vlasy, majú hnačky a klesá im počet krviniek. Ale vďaka rozvoju mikroskopických techník sa prišlo na to, že v nádore je aj množstvo imunitných buniek.
Čo tam robia?
To sa, samozrejme, hneď riešilo, pretože vieme, že imunitný systém nás všeobecne chráni pred všetkým zlým. A skutočne sa potvrdilo, že imunitné bunky s nádorom aktívne bojujú. Je to teda ako bojové pole, na ktorom sú nádorové bunky verzus imunitné bunky.
Ale aby to nebolo také jednoduché, časť imunitných buniek sa môže dať aj na stranu toho nádoru a pomáhať mu rásť, získať viac živín alebo kyslíka. Takže nemožno jednoznačne povedať, že všetky imunitné bunky sú dobrí vojaci. Niektorí sú aj zlí a nechceme ich tam.
Posila pre imunitné bunky
A vy zisťujete kto sú dobrí a zlí vojaci?
Presne tak. Skúmam, čo sa deje v nádoroch, kto sa tam s kým rozpráva a ako to možno ovplyvniť. Inými slovami, opisujem vlastnosti imunitných buniek v nádoroch. V jednom projekte som napríklad riešila, ako sú imunitné bunky schopné postupovať nádorom.
Niektoré bunky totiž zostávajú na okraji nádoru a my nevieme, prečo nejdú dnu. Nemôžu? Nechcú? Je dôležité tieto mechanizmy objasniť, pretože v momente, keď to budeme vedieť, sa dajú tie poznatky aplikovať vo výrobe terapeutík.
Keď zistíme, že bunka čaká na nejaký signál, tak jej ho pošleme. Tiež dôkladne analyzujem zbrane, aké môže bunka používať na to, aby bojovala s nádorom. Tých zbraní môže byť veľa a predpokladá sa, že čím lepšie má zbrane, tým lepšiu má pacient prognózu.
Tieto princípy sa už v praxi používajú?
Áno. V praxi je možné už imunitné bunky aktivovať zvonku. To je teraz najbežnejšie používaná imunoterapia, terapia takzvanými checkpoint inhibítormi. V nádoroch existuje jedna populácia buniek, o ktorej vieme, že je proti nádoru najúčinnejšia. Sú to tí najlepší vojaci. Ale aj tí najlepší sa po čase vyčerpajú.
Checkpoint inhibítory sú monoklonálne protilátky, ktoré zakážu týmto imunitným bunkám, aby sa vyčerpali, a tie tak bojujú ďalej, kým nádor nezlikvidujú. Za túto terapiu bola v roku 2018 udelená Nobelova cena.
Otec ako veľký vzor
Vidíte v tom budúcnosť liečby rakoviny?
Áno. Už keď som nastupovala na doktorát, som tvrdila, že v imunoterapii vidím budúcnosť onkológie, ale vtedy mi bolo povedané, že som veľmi naivná. Väčšina týchto prístupov bola v experimentálnej fáze, čo sa zmenilo len nedávno.
Teraz je imunoterapia uznávaná naprieč odbormi. Otázkou však zostáva, na aké typy nádorov je vhodná. Navyše, aby to nebolo také jednoduché, každý človek na ňu reaguje inak. Stále teda máme veľa otáznikov, ale myslím si, že sme na dobrej ceste.
Váš otec je tiež lekár, uznávaný imunológ. Rozprávate sa spolu o práci?
Naše špecializácie sú už tak vzdialené, že sa veľmi nepretneme, navyše on je veľmi vyťažený. A ešte k tomu je naozaj obľúbený, takže aj keď sa stretneme na nejakom imunologickom kongrese, všetci sa naňho vrhnú a ani sa nerozprávame. Ale je fakt, že ma neskutočne ovplyvnil, pretože bol vždy mojím ľudským aj profesijným vzorom.
Páčilo sa mi sledovať, ako svoju prácu miluje, ako lietal po kongresoch a prednášal všade možne. Videla som, že keď je človek dobrý v tom, čo robí, otvoria sa mu dvere do sveta a môže cestovať.
Pôvodne som chcela byť advokátka ako moja mama a sestra, tie sú teda tiež neuveriteľné. Na právo som sa síce nedostala, ale, našťastie, som sa po prvej hodine anatómie nadchla pre medicínu.
Imunológia študentov neláka
Spomínali ste, že je málo imunológov. Prečo?
Sama neviem. Myslím si, že ten odbor má len zlé promo, a snažím sa to zlepšiť. Keď som bola na imunologickej stáži v Utrechte, bolo to tam úplne inak. O imunológiu bol veľký záujem, navyše hlavne u mužov, zatiaľ čo u nás k imunológii skôr tiahnu ženy.
Čím to je?
Možno je to tým, že v zahraničí sa viac apeluje na tú vedeckú stránku imunológie, ktorá je ohromne zaujímavá a spojená s prednášaním na konferenciách, publikovaním a cestovaním. Oproti tomu u nás, bohužiaľ, na množstve pracovísk znamená imunológia sedieť od pondelka do piatku v ambulancii. Ale dúfam, že sa to zmení a o imunológiu bude väčší záujem.
Ako sa to snažíte zlepšiť?
Začala som chodiť do škôl, kde prednášam tie najzaujímavejšie aspekty tejto práce. Tiež ma inšpirovalo mnoho popularizátorov vedy, a tak som si tento rok založila Twitter a Instagram a zdieľam naše vedecké výsledky. Vidím, ako to mladých ľudí zaujíma, a mám z toho naozaj radosť.
Ženy a veda
Prečo je podľa vás vo vede stále tak málo žien?
Dôvodov je veľa, napríklad nízke sebavedomie, pocit viny, keď nestarajú o deti, a tiež zle vnímame konkurenciu. Veda je konkurenčné prostredie. Aj keby sme to nechceli, vedecká práca je dosť o súťažení, ale mala by byť, samozrejme, aj o spolupráci. Spolupráca medzi ženami mi tiež niekedy príde chabá, keď to porovnám s mužskými vedeckými tímami.
S mnohými vedkyňami ste sa stretli v rámci súťaže L’Oréal-UNESCO, kde ste nakoniec zvíťazili. Čo ste si z toho odniesli?
Pre mňa to bol veľmi dôležitý impulz pre psychiku. Pochopila som, že je toľko žien, ktoré tu v Čechách robia špičkový, až svetový výskum, ale nikde sa o nich nepíše, nikto o nich nevie. Tam som ich prvýkrát videla a mohla s nimi hovoriť.
Do súťaže sa prihlásilo šesť desiatok projektov vedkýň z najrôznejších odborov a spoločné majú to, že ich výskum musí byť relevantným prínosom pre spoločnosť. Aj výhra v tejto súťaži bola pre mňa veľmi dôležitá, pretože som podľa reakcií poroty pochopila, že to, čo robím, im príde naozaj dôležité.
Veda totiž nie je len hrozne konkurenčná, ale je v nej aj množstvo neúspechov, nevychádzajú experimenty, články, granty a málokto chodí a potľapkáva vás, že ste dobrý. Napokon, to asi v žiadnej profesii, sme dospelí, človek sa musí chváliť sám.
V každom prípade bola pre mňa výhra ohromným hnacím motorom a niektoré projekty, ktoré som smerovala ku koncu, som zase otvorila, pretože som si povedala, tak áno, poďme sa na to pozrieť ešte inak, otočiť to. V tomto to bolo supermotivačné.
Článok pôvodne vyšiel na Forbes.cz. Autorkou je Pavla Francová.
