David Borek pre Českú televíziu opisuje dianie v Izraeli. „Na hraniciach je teraz všetko inak, akoby sa opäť stali frontovými líniami,“ hovorí v rozhovore o brutálnom terorizme Hamasu.
Denne popisuje udalosti, ktoré menia Blízky východ aj celý svet. Reportáže z týchto miest pripomínajú scény z Danteho Pekla. Ak sa budeme držať reality 21. storočia – zverstvá takzvaného Islamského štátu.
Keď 7. októbra teroristi z Hamasu vtrhli na izraelské územie a začali vraždiť, popravovať a unášať Izraelčanov a cudzincov, vrátane dojčiat a ľudí, ktorí prežili holokaust, Blízky východ sa ponoril do vojny.
Počet izraelských obetí už dávno prekročil tisícku a tisíce Palestínčanov zomierajú pri odvetnom bombardovaní Gazy, vrátane utorkového masakru v nemocnici, z ktorého sa navzájom obviňujú obe strany.
Státisíce, možno milión Palestínčanov sa presúvajú na juh v rámci Gazy, pričom izraelská pozemná operácia je očakávaná každým dňom.
Toto všetko sa týka miest, ktoré David Borek poznal ešte úplne inak. Chodieval sem odpočívať, vodil sem svojich blízkych a natáčal tu reportáže zo svojich ciest. Na západe, neďaleko Gazy a na severe, neďaleko Libanonu, odkiaľ teraz na Izrael lietajú rakety vystreľované Hizballáhom.
V obraze
„Pred niekoľkými rokmi som napríklad zobral svojho syna neskoro poobede na výlet na libanonské hranice. Stáli sme na kopci, päťdesiat metrov od hraničného plota, za ktorým je územie kontrolované Hizballáhom. Okolo nás bol pokoj, lúčne kvety a pasúce sa kravy. Ako na výlete v Prokopskom údolí. Teraz je všetko inak,“ opisuje korešpondent pre Forbes.
Borek pracuje v Českej televízii od roku 2003 a v roku 2018 sa stal spravodajcom v Tel Avive. Jeho záujem o túto krásnu a neuchopiteľnú časť sveta však siaha oveľa ďalej. Doktorát z histórie a politológie získal na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity a do Izraela odišiel prvýkrát v 90. rokoch. O tamojších reáliách píše dokonca aj pre českú Wikipédiu.
„Izrael je neuveriteľne pestrá, nečiernobiela krajina,“ hovorí Borek. To isté možno povedať aj o jeho vstupoch a reportážach. Sú plné slovných obratov s očividnou znalosťou kontextu, ktoré sa výrazne líšia od bežného spravodajstva.
Záhadné a hrozivé
Ako teraz vyzerajú vaše dni?
Menej spánku, viac cigariet, menej jedla. V niektoré dni zjem za celý deň len dve tatranky z českých zásob. Nie je to ani tak stresom, skôr „naspeedovaním“. Práca ma dobíja a pohlcuje. Ale musím si na to dávať pozor, lebo takto sa nedá fungovať donekonečna.
Potom sú tu raketové poplachy. Staronová vec. Vo svojom byte som si na chodbe položil na zem deku. Keď je človek práve vonku, musí si ľahnúť niekam na chodník. Len si treba dávať pozor na psie hovienka a odhodené žuvačky.
Blízky východ je mimoriadne zložitý región. Je niečo, na čo ste od útoku Hamasu výrazne zmenili názor a čo zmenilo vaše doterajšie skúsenosti s Izraelom?
Mentálny obraz hranice sa úplne zmenil. Hranice v Izraeli boli vždy trochu záhadné, ticho hrozivé, ale ako konštanta sa bralo, že sú nepreniknuteľné. Zväčša tam bola krásna scenéria. Často som napríklad chodil do krajiny kibucov pri Gaze na „čundre“.
Z dokumentu sa stal horor
Ako to tam vyzeralo pred 7. októbrom?
Nedávno som tam bol s kameramanom natáčať reportáž pre program Objektiv ČT. Bolo tam krásne, medzi dozrievajúcim obilím a sviežou trávou, ako vidíte na obrázku nižšie, hoci na obzore bolo vidieť Gazu.
Foto: archív Davida Broka pre Forbes Česko
Ale 7. októbra, práve tadiaľ smerovali skupiny islamistov, aby zavraždili návštevníkov hudobného festivalu, ktorý sa konal len dva kilometre odtiaľto. Bolo to, akoby sa hranica zrazu opäť stala frontovou líniou. Tento pocit tak ľahko nezmizne.
Dá sa povedať, že to, čo sa v súčasnosti deje, bolo „vo vzduchu“? Alebo sledujeme v priamom prenose naozaj veľké dejiny typu šesťdňovej Jomkipurskej vojny?
Oboje je pravda. Vo vzduchu visela zvláštna nevyriešenosť tunajšieho konfliktu a stále sa zväčšujúca priepasť medzi dvoma vesmírmi.
Nezabudnem na zážitok z roku 2015. Cestujeme s priateľkou a jej mamou po Golanských výšinách. Požičané auto, CD Daft Punk. Dovolenka strednej triedy. Z parkoviska na hraničnej ceste, kde v stánku predávajú chutné miestne jablká a med, potom mlčky sledujeme, ako sa o tri kilometre ďalej, za poslednými izraelskými jabloňovými sadmi, odohráva občianska vojna v Sýrii.
Tu agroturistická idylka – tam streľba zo samopalov a islamistické heslá.
Kultúrny šok
Ako ste to vnímali?
Ľudia nie sú všade rovnakí a nie všetci sme bratia a sestry. Možno vzdialení bratranci a sesternice. Izrael leží na tektonickom zlome, kde je to hmatateľné.
To, čo sa stalo 7. októbra 2023 v kibucoch pri Gaze, bolo ako zombie horor, ktorý sa zrazu prelína s vedeckým dokumentom na ČT2. V tomto smere ide o historickú udalosť. Či to bude veľká historická udalosť typu šesťdňovej vojny, neviem. Budúce učebnice sa ešte len píšu.
Sú pre človeka, ktorý žije na danom mieste dlhší čas, zrazu veci menej čiernobiele?
Do Izraela chodím od roku 1996. Nástup na post spravodajcu Českej televízie teda nebol mojou prvou návštevou tejto krajiny. Prvotný kultúrny šok a poznanie, že všetko je zložitejšie, som zažil už dávno predtým.
Izrael je neuveriteľne pestrá, nečiernobiela krajina. Vo svojej knihe, ktorá vyšla začiatkom tohto roka, som to však hneď doplnil varovaním, aby ľudia neočakávali všeobjímajúcu rozmanitosť ako v nejakej progresivistickej utópii.
Hádajú sa Izraelčania medzi sebou, aj Izraelčania s Arabmi, ale aj tak je to väčšinou neskutočne zaujímavé. Mojou výhodou je, že som tu len hosťom, akýmsi entomológom, ktorý zanietene pozoruje všetky odtiene miestnych motýľov.
Čo vám pobyt priamo v krajine odhalil o izraelsko-palestínskom konflikte?
Upozorňujem, že izraelsko-palestínsky konflikt netvorí sto percent môjho života, ani sto percent mojej práce, hoci sa to tak teraz môže zdať. Skôr som „dolaďoval“ svoje názory na izraelskú mentalitu. Dozvedel som sa viac o Izraelčanoch a nepriamo vlastne aj o Čechoch, teda o sebe.
Čím dlhšie som tu, tým viac vidím, aký som stredoeurópsky človek. Ťažko sa to opisuje. V aforizme by sa dalo povedať: Tak dlho som spoznával svet, až som spoznal sám seba.
Dva národy, dve mentality
Aká je teda izraelská a palestínska mentalita? V čom sa zhodujú a v čom odlišujú?
Izraelčania sú priamejší, ale nie nevyhnutne úprimnejší, no menej zdvorilí ako Česi. Je pravdepodobnejšie, že sa tu s niekým pohádate v rade na pošte, alebo na seba budete vytrubovať z auta. Oni to však neberú osobne – nemajú v sebe tú českú, pasívne agresívnu žlč.
Foto: Zuzana Šmajlerová
Podobne ako Česi, sú aj Izraelčania nenároční. Nepotrebujú mať veľké autá a veľké domy s plastovými pseudoantickými stĺpmi ako Arabi. Dokážu improvizovať. Na rozdiel od všeobecného presvedčenia sú oveľa menej podobní stredoeurópskym Židom. Ich mentalita je skôr „južanská“.
A Palestínci?
Pokiaľ ide o Palestínčanov, keď ich vidím grilovať niekde v prírode, keď vidím ich gestá, ich vskutku očarujúcu nedochvíľnosť a miernu neorganizovanosť, vždy si pomyslím, ako veľmi sa podobajú Izraelčanom. Akoby miestne slnko robilo z ľudí rôznych národností podobný „materiál“.
Podľa arabských štandardov sú Palestínčania vzdelaní a pracovití. Nie sú extrémne chudobní, dokonca ani Gaza nie je, alebo aspoň do vojny nebola, žiadne Somálsko, skôr ošumelý Egypt. Obrovský rozdiel je však v tom, že Palestínčania a Arabi vo všeobecnosti takmer nikdy nezažili demokraciu.
Izraelčania sa vedia medzi sebou hádať, a že to robia radi, a aktívne vyjadrovať svoje názory bez toho, aby sa pri tom pozabíjali. Desiatky politických strán, petícií, združení, aktivistov a demonštrácií.
Palestínčania to nedokážu. Svoje skutočné názory vyjadrujú okľukou alebo o nich mlčia. Žijú pasívne a verejné záležitosti prenechávajú vládcom. Jediné, čo môžu robiť, je nadávať na Izrael a Židov.
Je to ako povinná agitácia proti západonemeckým „revanšistom“ a „sudetom“ v Československu pred rokom 1989. Palestínčanom chýba sloboda a umenie vládnuť si sami. Príčinou zďaleka nie je len Izrael.
Múdrosť z kníh
Do akej miery vás ovplyvnilo množstvo názorov z oboch strán, ktoré ste si za tie roky vypočuli a stretnutia s konkrétnymi ľuďmi z oboch strán konfliktu?
Nie som úplne zástancom toho myšlienkového prúdu, že všetko dôležité sa naučíte stretnutím s „najobyčajnejšími ľuďmi“. Podľa mňa je to trochu gýčový baťovský mýtus.
Ako to myslíte?
Poteším sa, keď môžem na vandroch po Oriente poklábosiť s nejakým miestnym, ale nepreceňoval by som pravdepodobnosť „rozlúsknutia veľkej pravdy“ práve týmto spôsobom. Často budete počuť bláboly, frázy, zdvorilosti alebo vám to pre jazykovú bariéru nebude dávať zmysel.
Foto: Zuzana Šmajlerov
Okrem brodenia sa a hľadania perličiek na dne, si treba vždy prečítať aj zopár hrubých kníh. Viem, znie to dosť neromanticky a „malomeštiacky“, ale funguje to.
A ktoré hrubé knihy by ste odporučili?
Ktorúkoľvek od Toma Segeva. Neúctivé, rúhavé, ale neuveriteľne zaujímavé a múdre čítanie. To isté platí pre knihy Roberta Fiska. Na druhej strane, memoáre amerického vyjednávača Dennisa Rossa mrazivo opisujú vzostup a pád mierového procesu v 90. rokoch. Skvelé knihy o izraelských vojnách, ale aj o odcudzení medzi Izraelom a Obamovou ľavicou, napísal Michael Oren.
Kto chce prostredníctvom beletrie pochopiť pátos, s ktorým sa Židia od 19. storočia vracajú do svojej vlasti, mal by si prečítať Exodus od Leona Urisa. Dejiny Izraela spracovali v podobe čitateľných „hrubých kníh“ aj Martin Gilbert a Paul Johnson. No a potom je tu moja vlastná, nie celkom hrubá kniha – Moje roky v Izraeli, ktorá vyšla tento rok. Do tohto regiónu chodím už viac ako štvrťstoročie, takže si myslím, že čitateľom môžem niečo ponúknuť.
Vidieť veci v súvislostiach
Vráťme sa k tomu, že stretnutia s miestnymi nie sú všetko.
Poviem to inak: priemerný český učiteľ dejepisu vie o druhej svetovej vojne viac ako ľudia žijúci na európskom kontinente v roku 1943. Vždy poznali len svoj mikrokozmos. Áno, často veľmi pestro, ale z tisícky maličkých sklíčok málokedy zlepíte obrovský ďalekohľad.
Ja som sa vždy snažil o „big picture“. Pozerať sa na veci v súvislostiach, s odstupom, akoby z obežnej dráhy. V reportážach samozrejme výpovede konkrétnych ľudí využívam, no stretnutia s nimi sú pre mňa skôr „okorenením“ – prekresľujú celkový obraz, dodávajú mu „šťavu“.
Hovorí sa, že novinár by mal vedieť každý problém vysvetliť aj dieťaťu. Dá sa to aj v tomto prípade?
Moja verzia tohto pravidla sa trošku odlišuje. Myslím si, že novinár by si mal vždy predstavovať, že to vysvetľuje študentom na gymnáziu. Päťročnému dieťaťu by som nechcel kaziť svet Šmolkov a Maxipsov Fíkov opisom konfliktov na Blízkom východe.
Pätnásťročným študentom asi áno. Tí už chápu základné pojmy, sú dychtiví po poznaní a zároveň im „učivo“ musíme vysvetliť zrozumiteľne. To by som zvládol. Rád používam paralely z nášho prostredia, našej politiky a dejín. Sú často prekvapivo výstižné.
Aké paralely máte na mysli? A ako by ste septimánom, ak to tak môžeme zostručniť, „učivo“ odprezentovali?
Minimálne od roku 1848, územie Česka združovalo dva národy. Má to byť súčasť nemeckej strednej Európy, v ktorej budú Česi „folklórnou“, etnografickou menšinou, alebo to má byť po stáročiach obnovený samostatný český štát, v ktorom sa proti svojej vôli ocitnú viac ako tri milióny Nemcov, ktorí však Žižku, Palackého či Masaryka nepovažujú za svojich národných velikánov?
Po roku 1918, Nemci často označovali Československo za umelú konštrukciu. Izrael počúva podobné veci od svojich kritikov a vlastne aj Palestínčania od odporcov palestínskej štátnosti.
Vzduchom lietali slová o imperializme, kolonializme a útlaku. Vy ponemčujete! Nie, čechizujete sa! Sto rokov neexistovalo žiadne riešenie. Raz prevládlo jedno, potom druhé. Konali sa konferencie, okrúhle stoly, kreslili sa hranice, na pomoc sa volali veľmoci, občas sa použili zbrane.
Foto: Michal Vaněk
A to je vlastne príbeh Izraela pre českých septimánov, aj tých starších a pokročilých. Jedna krajina, dva nároky, dva národné príbehy.
Viac entomológ ako kazateľ
A čo rozdiely?
Obrovský rozdiel je v tom, že u nás sa všetko vyriešilo v roku 1945 totálnou porážkou jednej strany, ktorá – a to je podstatné – tú porážku prijala. Preto neexistujú žiadne sudetonemecké utečenecké tábory v Passau alebo Drážďanoch, kde by vnuci vysídlených Nemcov z Tachova, Chebu a Děčína snívali, s prikývnutím z Berlína, o návrate, posielaní rakiet do Českej republiky a útočení nožmi na ľudí v pražských reštauráciách.
A v Česku nežijú milióny Nemcov, ktorých prítomnosť by neustále vyvolávala otázky, či sa hymna „Kde domov můj“ týka aj ich domova, alebo či je Česká republika domovom len pre Čechov. Paralely po roku 1945 sú preto oveľa slabšie.
Ako sa pracuje novinárovi v takom citlivom prostredí, kde každý názor môže druhá strana okamžite interpretovať ako sympatie k druhému táboru?
Je to pre mňa jednoduchšie. Nie som takmer vôbec aktívny na sociálnych sieťach, nechodím do telavivských novinárskych barov, osobne nezažívam kultúrne vojny, izraelské ani české. Som skôr entomológ ako kazateľ. Dokonca som čoraz skeptickejší k tomu, že jeden novinár môže v dnešnej informačnej presýtenosti niečo výrazne zmeniť.
Čo s tým?
Mne stačí, že svoju prácu robím poctivo pred sebou a dúfam, že aj pred divákmi. Viem niečo o tunajšej histórii a súčasnosti, netrápim sa nad zlom a nedojímam sa nad dobrom. Na plátne uprednostňujem mozog pred srdcom. Nie je to robotická chladnokrvnosť, ale obrana seba pred gýčom a diváka pred infláciou emócií.
Možno používam zložité súvetia, ale rád hovorím priamo. Vždy myslím na hypotetického septimána, ktorému to hovorím. To je môj boj so „zaujatosťou“. Ale samozrejme, dobre si uvedomujem, ako veľmi nás všetkých, novinárov nevynímajúc, formuje krajina a storočie, v ktorom sme sa narodili. Som jednoducho český novinár, narodený v roku 1977.
Kedy bude mier?
Keď sa rozprávate so známymi z Česka, aké najčastejšie mýty musíte búrať o dianí v Izraeli?
Najväčšie klišé o Izraeli je, že je to dokonale organizovaná, technologicky nesmierne vyspelá krajina, plná oduševnených ľudí, ako je Arnošt Lustig. Nie je to tak. Je to trochu inak – skutočnosť je zábavnejšia.
David Ben Gurion, jeden zo zakladateľov krajiny, raz povedal, že kto chce byť v Izraeli realistom, musí veriť v zázraky. Bol by to zázrak, keby v regióne v dohľadnej dobe zavládol mier?
Mier v dejinách zvyčajne nastal ako výsledok jasného víťazstva jednej strany. Pax Romana, stáročia mieru v starovekom Stredomorí, stáli na prevahe rímskych zbraní a civilizácie, nie na láske medzi národmi.
Druhým spôsobom nastolenia mieru je parita síl, keď ani jedna strana nechce riskovať konfrontáciu. To je prípad studenej vojny v Európe pred rokom 1989 a vlastne trochu aj v Izraeli pred 7. októbrom 2023.
Pripomeňme ešte predchádzajúci status quo…
Libanonské a sýrske hranice boli väčšinou pokojné. Ani konfrontácie s Hamasom neboli plnohodnotnými vojnami. Izrael sa však nemôže vrátiť pred 7. október a tváriť sa „akoby nič“. Zároveň ani možnosť jasného víťazstva nie je jednoduchá.
Ťažké otázky
V akom zmysle?
Izrael čelí protivníkom, ktorí sa svojím fanatizmom a kultom sebaobetovania podobajú cisárskemu Japonsku z roku 1945. Izrael však nemôže použiť metódy, ktoré použili Američania na porážku Japonska, a predsa musí použiť dostatočnú silu, aby zlomil aj fanatického protivníka.
Na zázraky sa dá veriť, ale nedá sa na ne spoliehať.
Keď Američania porazili Japonsko, zaviedli časovo neobmedzenú okupáciu a odmietli tolerovať akýkoľvek odpor. V skutočnosti napísali ústavu pre porazený národ a úspešne pomohli vybudovať štát založený na iných hodnotách. Izrael to nemôže urobiť a ani neurobí.
O niekoľko mesiacov alebo rokov určite znovu prídu z Washingtonu, Berlína a Londýna ťažké otázky na adresu Jeruzalema. Niečo v zmysle: „A čo ďalej? Chcete stráviť ďalších sto rokov budovaním opevnených hraníc a hasením kríz v Gaze, na Západnom brehu a v Jeruzaleme?
Ako by mohla vyzerať izraelská odpoveď?
Mnohí Izraelčania s hanbou priznajú, že to tak nie je. Ale zároveň si rovnako zúfalo predstavujú, že na to, aby Izrael splnil aj tie najumiernenejšie palestínske predstavy, musel by sa stiahnuť z veľkej väčšiny Západného brehu Jordánu a v jeho strede by zostal židovský štát široký len 13 kilometrov.
Len 13 kilometrov a za nimi more Arabov, v ktorom sa už po generácie valia vlny vojenských prevratov, anarchie, diktatúr, radikalizmu, poverčivosti a neschopnosti vládnuť. Na zázraky sa dá veriť, ale nedá sa na ne spoliehať. To je strategický izraelský strach.
Rozhovor vyšiel pôvodne na Forbes.cz. Jeho autorom je redaktor Miroslav Němý.
