Aké víno zo Slovenska i zo strednej Európy by mohlo uspieť na svetovom trhu? Vyše tridsať rokov po páde komunizmu a viac ako dvadsať od obdobia, keď si globálni konzumenti začali všímať modrú frankovku, nie je odpoveď stále jasná. Uvažujú o nej slovenský vinár Vladimír Magula a nemecký vínny kritik a publicista Stephan Reinhardt.
Možno je to náhoda, ale možno tu trochu pôsobí aj genius loci. Z pahorkov pri Suchej nad Parnou sa obzeráme po okolí: na jednej strane panoráma Trnavy, na druhej Záruby, najvyšší vrch Malých Karpát. V stredoveku pod ním viedla Česká cesta, obchodné spojenie s Prahou, Nemeckom a Západom.
Pod nami je Ružová dolina, hneď vedľa Vlčia dolina, „Vlčindol“, do ktorého František Hečko umiestnil svoje Červené víno. Celý tento kraj aj s jeho minulosťou akoby hovoril: dorobte tu víno, červené, a ak sa vydarí, zoberte ho do sveta.
Ak teda bude červené, tak by to na Slovensku zrejme mala byť frankovka, keďže tej máme z modrých odrôd vo vinohradoch historicky najviac. Magulovci ju po reštitúcii pradedových pozemkov, ktoré sú základom ich niekoľkohektárového rodinného vinárstva, vysádzali v roku 2007 zo všetkých odrôd ako prvú. V posledných ročníkoch ju už robia na mnoho spôsobov: od ružového po červené, od cuvée s portugalom pod názvom Ružový vlk po ambiciózne odrodové víno pod menom Rosenberg. S rôzne dlhou, často aj niekoľkotýždňovou maceráciou na šupkách; s rôzne limitovaným, niekedy aj úplne bez elektrinou poháňaných strojov, teda, ako hovoria oni, „unplugged“. Od roku 2015 vyrábajú vína aj s certifikátom Ecocert upravujúcim výrobu organických vín.
Foto Miro Nôta
A áno, svoju frankovku berú aj „do sveta“. V máji sa spolu s niekoľkými ďalšími slovenskými vinárstvami zúčastnili na výstave United Nations of Blaufränkisch, ktorá vo Viedni prebehla v Hofburgu popri tradičnej konferencii VieVinum.
Asi najviac ma potešil feedback od jedného kodanského reštauratéra s tisíckou vín na vínnom lístku – a nielen naturálnych. Povedal mi, že o slovenskej frankovke netušil skoro nič, ale že celý slovenský flight bol v porovnaní so susedmi ‚next level‘,“ referoval Vladimír Magula kolegom vinárom, ktorých vo Viedni „zastupoval“.
„Spojené národy“, ako výstavu nazvali organizátori z agentúry Wine+Partners, boli narážkou na to, že vinárov strednej Európy spája práve táto odroda – a že by sa vďaka nej mohli na globálnom trhu aj profilovať.
Lenže až také jednoduché to nie je.
„Frankovka, to nie je odroda, ktorá by konzumenta dokázala spontánne očariť,“ hovorí Stephan Reinhardt, nemecký vínny kritik a publicista. Autoritou je v otázkach stredoeurópskych vín, frankovky sleduje vyše dvadsať rokov. „Na to je táto odroda príliš komplikovaná,“ vysvetľuje. „Pri ochutnávaní to treba mať na pamäti.“
Na sklonku minulého tisícročia sa na istý čas zdalo, že čoraz teplejšia klíma mnohé zo špecifických vlastností frankovky vyrieši a vďaka každoročne dobre vyzretému hroznu začnú vína „žiariť“ po celom svete, či už osamote alebo v cuvée s „veľkými“ medzinárodnými odrodami.
„V tom období vysádzali mnohí vinohradníci v Burgenlande odrody ako Cabernet Sauvignon, Merlotči Syrah,“ spomína Reinhardt. „Tieto vína som však často vnímal ako relatívne nudné. Frankovka má dobrú hĺbku aj komplexnosť, napísal som teda v tom čase pár slov o tom, že vôbec nechápem, prečo by sme v strednej Európe mali pestovať medzinárodné odrody, keď tu máme takú dobrú svoju. Aj v extrémne suchých regiónoch, ba aj na stepi pri Neziderskom jazere, v panónskej klíme, si stále zachová charakter. Ani v teple nenadobúda tak rýchlo vysokú cukornatosť, a teda ani potenciálne vysoký alkohol.“
Preto nemusí skĺzavať do podoby síce mohutného, ale nezaujímavého, plochého vína, pokračuje kritik. „Pre teplú klímu by vlastne mala byť ideálna. Ale pozor, frankovka má v sebe aj čosi, čo mnohé iné odrody nemajú: veľmi silné korenisté tóny v chuti, ktoré niektorých zákazníkov priam iritujú. V pohári dokáže pôsobiť až divoko, často v podobe vína so silnou arómou lesného podrastu alebo s tónmi, ktoré pripomínajú zeleň, ba až brečtan či pŕhľavu.“
Pred dvadsiatimi rokmi špecifiká frankovky globálnych zákazníkov dosť vyrušovali a vinohradníci sa aj preto radšej snažili dopestovať hrozno v plnej zrelosti. „Mohutné, opulentné vína zákazníci vtedy vnímali oveľa pozitívnejšie ako dnes. Tak som sa vtedy frankovky trochu zastal,“ spomína kritik.
