Pozornosť, ktorú venujeme ostatným, nie je zanesená v KPI (Key Performance Indicators) alebo výkonnostných metrikách.
Je úplne oprávnené hovoriť o ženách a ich nerovných postaveniach vo firmách, o disproporcii v platovom ohodnotení, o ťažkostiach žien dostať sa na vysoké pozície, o ich často ťažkej práci pri starostlivosti o rodinu a deti. No za seba musím povedať, že som sa nikdy v práci necítila menejcenná, podhodnotená ani neprijatá.
To, že sa necítim utláčaná, však neznamená, že systém je férový. Je to skôr dôkaz, že mám šťastie. V posledných mesiacoch dokonca stretávam ženy, ktoré vedú firmy, tímy, festivaly, IT organizácie, verejné inštitúcie. Sú silné, schopné, niektoré s tvrdšími lakťami ako ich mužskí kolegovia.
Napriek tomu si dovolím tvrdiť, že každá z nás, či chce, či nechce, nesie na pleciach ešte niečo navyše. Je to neviditeľná práca v podobe starostlivosti. Je to voľným okom často nepostrehnuteľná činnosť v office, v kuchynke či na firemných akciách. Nikto ju neplatí, ale bez nej by nastal tichý rozklad vzťahov a rozvrat by nezachránil ani vianočný extra bonus. Starostlivosť je práca, ktorú ženy robia historicky častejšie. Nie preto, že sú od prírody starostlivé, ale preto, že systém ich do toho vždy tlačil. Starostliví sú, samozrejme, aj muži. Najmä tí, ktorí pochopili, že moc bez starostlivosti je len tichá forma násilia.
Sociologička Joan Tronto hovorí, že starostlivosť nie je mäkká ženská vlastnosť, ale demokratická zodpovednosť každého z nás. Drží spolu komunity, inštitúcie, a áno, aj firmy!
Vidieť to na scénach, ktoré pozná asi každý. Porada sa skončí, niekto potichu pozbiera hrnčeky a zmetie omrvinky zo stola, pretože „tak to má byť“. Nový kolega prvé dni tápe a niekto si všimne, že potrebuje navigáciu, hoci ho na to „tabuľkovo“ nikto nepridelil. V tíme je oslava narodenín a niekto vie, že kolegyňa neje lepok a kolega neznáša šľahačku. Kolega sa začína uzatvárať do seba a niekto ho konečne po mítingu odchytí, lebo to rozpozná v jeho pohľade, hoci tento typ monitoringu nemá v popise práce. V každom tíme je prosto osoba, ktorá vždy vie, kto sa trápi. Nik ju o to nežiada. Nik jej za to nezaplatí. Ale keď prestane, začne sa všetko rozpadať.
Kto je u vás ten niekto? Si to ty, milý človek?
Výskumy sú však neúprosné a ukazujú presne to, na čo Joan Tronto uporozňuje. Ženy výrazne častejšie preberajú takzvané non-promotable tasks, to znamená všetko, čo je pre firmu dôležité, ale z pohľadu hodnotenia kariérnych rebríčkov úplne nedôležité.
Joan Tronto to nazýva caring blindspots, teda slepé škvrny starostlivosti. Ide pritom často o náročnú emočnú prácu, ktorej dosah si tá milá osoba v tichosti a bez reptania nesie so sebou.
Starostlivosť nie je zanesená v KPI alebo výkonnostných metrikách. Nikto za ňu nedostane bonus. Nikto ju nehodnotí. Nikto ju neplánuje. Predstavte si, že by sme zaviedli metriky, ako je percento udržanej emočnej stability tímu, posun úrovne bezpečia vo vašom sales oddelení, počet mikropovzbudení za rok. Zdá sa vám to bizarné? Nepredstaviteľné? Faktom zostáva, že takéto intervencie často rozhodujú o atmosfére tímu, motivácii, zotrvaní ľudí, kvalite komunikácie a koniec koncov o finančnom výkone firmy.
Starostlivosť sa vytratila z inštitúcií ako hodnota. Stala sa pracovnou povinnosťou „milých ľudí“. A často padá na ženy, historicky aj kultúrne. Robíme ju potichu. Je to naučený scenár. Archetypom sú oldschool tety, ktoré sedeli v kuchyni, plakali do utierky nad 255. jedlom v týždni, mali boľavé kríže a keď všetci zasadli k stolu, nič nepovedali. Lebo starostlivosť sa má robiť potichu, lebo „tak sa patrí“.
Myslím si, že toto treba povedať nahlas. Stretla som neľútostné ženy, ktoré starostlivosť ani necítia, ani v nej nevidia hodnotu. Niektoré ju dokonca používajú manipulatívne. A zároveň som stretla veľmi veľa starostlivých mužov, mojich drahých kolegov, HRistov, lídrov, ktorí túto „nadprácu“ robia prirodzene, s noblesou a citom. Práve preto sa diskusia o starostlivosti nedá uzavrieť do rodových škatúľ. To by bol omyl. Je to politická, spoločenská a tímová kategória. Je to kultúrna voľba, nie biologická predispozícia.
Čo teda s tým? Po prvé, priznať si, že je to náročná práca, pričom na mieste je hrdosť a nie skromnosť. Po druhé, požiadať o prerozdelenie starostlivosti. Doma aj v práci, to je jedno. Napríklad povedzte: „Hej, šak nebuď labuť a odsleduj ty, kedy má kto narodeniny!“ Po tretie, navrhnúť, aby starostlivosť bola súčasťou pracovných rolí. Zaveďme distributívnu starostlivosť, skúsme do krásnych šablón kompetenčných modelov pridať každému aspoň päť percent starostlivosti. Ako úplne normálnu zručnosť. Nie ako „ženskú vlastnosť“. A keď je niekto starostlivý, nech za to dostane uznanie. Nie potichu či len tak mimochodom.
Tak čo, komu dáte najbližšie vianočný bonus? (wink wink)
