Jack London v roku 1910 v románe Šarlátový mor napísal, že Spojené štáty v 21. storočí povedie prezident miliardár a krajinu zahubí smrteľná pandémia. Keď sa začiatkom roku 2020 k USA blížila skutočná pandémia COVID-19, vtedajší miliardársky prezident Donald Trump ju všemožne zľahčoval.
Kamery ho dokonca zachytili, ako sa čuduje, že niekoho môže zabiť aj chrípka. A pritom stačilo, aby si spomenul na osud svojho starého otca Fredericka, ktorý v máji 1918 podľahol španielskej influenze. Jeho príbeh vám približujeme v prvej časti našej série zabudnutých príbehov miliardárskych klanov.
V roku 1918 žilo v Pittsburghu viac Slovákov ako v Bratislave. V predposledný májový deň rodáci z mesta železiarní požehnali snahy o vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov. Bankár Michal Bosák, vynálezca Jozef Murgaš a viacerí ďalší sa 30. mája spolu s budúcim prezidentom, zakladateľom Tomášom G. Masarykom podpísali pod tzv. Pittsburskú dohodu.
Frederick Trump s manželkou Elisabeth a deťmi Fredom (otec Donalda Trumpa, celkom vľavo), Elizabeth a Johnom. Foto: Wikimedia/voľné dielo
V rovnaký deň v New Yorku, iba o 300 míľ východnejšie, posledný raz vydýchol 49-ročný Frederick Trump. Zle sa pritom začal cítiť len deň predtým, počas prechádzky so synom Fredom, budúcim realitným magnátom a otcom Donalda Trumpa.
Frederick si po prechádzke hneď ľahol do postele. A už z nej nevstal. Príčinou smrti bol nový vírus, ktorý onedlho spoznal celý svet pod názvom španielska chrípka a ktorý o život pripravil okrem Donaldovho starého otca aj ďalších asi 50 miliónov ľudí. Frederick Trump však nezomrel ako chudobný muž, hoci o 33 rokov skôr sa vylodil v New Yorku s prázdnymi vreckami. V roku 1918 po sebe zanechal dvojposchodový dom v štvrti Queens a majetok v hodnote viac ako 31-tisíc dolárov, čo by dnes predstavovalo vyše 500-tisíc USD. Bohatstvo, ktoré bolo odrazovým mostíkom pre syna Freda i vnuka Donalda. Ako však k nemu Frederick prišiel?
Imigrant Trump
Krátko pred americkými prezidentskými voľbami v roku 2016, ktoré celkom ovládla téma imigrantov, vyšiel v magazíne New Yorker článok s titulkom Imigrant zvaný Trump. Historik Ted Widmer v ňom zmapoval Friedricha Trumpfa mládenca príhody a skúsenosti… vo veľkom jablku. Keď chlapec z nemeckej vinárskej rodiny odmietol spojiť svoju budúcnosť s prácou vo vinohradoch, nechal ho otec vyučiť za holiča. S týmto remeslom sa v roku 1885, ako 16-ročný, vydal loďou cez oceán, splniť si americký sen a zbohatnúť. Z Friedricha sa stal Frederick, z Trumpfa Trump, no z holiča sa v New Yorku nestal boháč. Po šiestich rokoch sa preto vybral ďalej, na (stále) divoký západ.
Osemnásťročný Frederick Trump v roku 1887. V New Yorku vtedy žil už dva roky. Foto: Wikimedia/voľné dielo
Pri odchode z New Yorku však nebol celkom bez peňazí, do Seattlu odišiel s úsporami vo výške niekoľkých stoviek dolárov. Aký to bol majetok? Thomas Bell, americký autor so slovenskými koreňmi, vo svojom románe Out of this Furnace, čiastočne založenom na skutočných udalostiach svojej rodiny, opisuje príbeh Trumpovho súčasníka Slováka Ďura Krachu. Ten mal v 90. rokoch 19. storočia v železiarňach zarábať 9 až 10 centov na hodinu, a ak mesačne zarobil 25 dolárov, považoval to za skvelý mesiac. Ušetriť veľmi nevedel. Dvadsať dolárov, ktoré Ďuro dlhoval za palubný lístok na cestu do Ameriky, splatil až po vyše roku, pričom okrem toho nasporil len ďalších 15 dolárov.
Stovky dolárov tak mladému Trumpovi umožnili podnikať. Vo vykričanej štvrti Seattlu si vzal do prenájmu reštauráciu, ktorú zariadil novými stolmi, stoličkami a iným vybavením. Toto obdobie dobre zmapovala publicistka Gwenda Blair vo svojej knihe Trumpovci: Tri generácie, ktoré vybudovali impérium. „Reštaurácia ponúkala okrem jedla aj alkohol a v reklame v novinách sa Trump chválil, že má v podniku aj miestnosť pre dámy, čo bol v tých časoch často používaný eufemizmus pre prostitúciu,“ píše v knihe Blair, podľa ktorej si Frederick Trump otvoril lokál v centre diania dynamického mesta. Seattle bol predtým tisíce rokov indiánskym sídlom, moderné mesto tam vzniklo len v 50. rokoch 19. storočia.
Zlatý Trump
Trumpa to však ťahalo za väčším dobrodružstvom, a tak biznis presťahoval do inej časti štátu Washington, kde sa práve rozbiehala zlatá horúčka. Napokon sa vydal až na Klondike, nie však s úmyslom ťažiť, ale poskytovať zlatokopom „zázemie“.
O tom, aká atmosféra vtedy vládla v kanadskom Yukone, píše Jack London v knihe Majster Alkohol: „Tuláci a dobrodruhovia nedbali na nedostatok jedla, no bez whisky sa nemohli zaobísť. Whisky prešla po celej ceste, kým múka ležala nedotknutá v debnách pozdĺž ciest.“ Na dokreslenie podmienok, v ktorých zlatokopi fungovali, spisovateľ tiež spomína na moment, keď venoval svoju fľašu whisky lekárovi: „Musel operovať bez umŕtvujúcich prostriedkov. Lekár a pacient fľašu spolu vypili a potom sa pustili do operácie.“
Partia Jacka Londona (celkom vpravo) na Klondiku. Takto vyzerali zákazníci reštaurácií Fredericka Trumpa. Foto: Library of Congress
Partia Jacka Londona (spisovateľ je celkom vpravo) na Klondiku. Takto vyzerali zákazníci reštaurácií Fredericka Trumpa. Foto: Library of Congress
Na jar 1898, keď už Londona trápil skorbut a pomaly sa zo severu vracal domov do Kalifornie, si Trump so zlatokopom Ernestom Levinom otvorili reštauráciu na obávanej trase White Pass. Tú prezývali aj chodníkom mŕtvych koní, pretože dobrodruhovia na nej vyšťavili ťažné zvieratá až na smrť a nechávali mŕtvoly len tak ležať tam, kde uhynuli.
Blair v knihe píše, že preto bolo častou pochúťkou v Trumpovej krčme čerstvé konské mäso… V gastro a zábavnom biznise podnikal Trump v Kanade aj ďalej a patril mu tiež jeden z najvychýrenejších saloonov na hranici Britskej Kolumbie a Yukonu – Arctic Restaurant & Hotel v mestečku Bennett. Rovnako ako v „hanbatej“ štvrti Seattlu, aj tam boli súčasťou podnikania aj „miestnosti pre dámy“, o ktorých sa vtedy dokonca písalo v novinách.
Najznámejší podnik Trumpa z čias zlatej horúčky. Foto: Kráľovské múzeum BC
Blair však v jednom rozhovore upozorňuje, že preto ešte na Fredericka Trumpa nemôžeme nahliadať ako na pasáka. Verejné domy fungovali inak ako tie dnešné. Ako? V knihe A Short History of Drunkenness to opisuje britský etnológ Mark Forsyth: „Slušná žena do takýchto podnikov nikdy nevkročila. Ženy v saloonoch sa síce dali zaplatiť, ale nie tak priamočiaro. Rozprávali sa s vami, držali vás za ruku a počúvali vaše problémy – kým ste im kupovali drahé drinky. Nie skutočné, miesto whisky im spolupracujúci barman nalieval chladný čaj. Cynik by povedal, že osamelý muž chce sex, romantik, že viac túži po troche pozornosti. A romantici v tomto prípade neboli úplne vedľa. Ženy boli na divokom západe vzácnou komoditou. A prečo by mali predávať svoje telo, keď vedeli získať 10 dolárov aj za obyčajný rozhovor? Samozrejme, to celé ešte nevylučovalo, že takéto zariadenia mohli mať aj časť, ktorá fungovala ako riadny nevestinec.“
Vyhostený Trump
Váha, na ktorej sa vážilo zlato od hostí želajúcich si zaplatiť priamo drahým kovom, a ktorá bola súčasťou Trumpovej reštaurácie, napovedala, že hostia minuli aj oveľa viac ako 10 dolárov a zrejme za to aj viac dostali. „Tie jeho podniky mali aj špeciálne malé boxy, ktoré sa od ostatnej časti dali oddeliť hrubým závesom – tam nebolo o prostitúcii pochybností,“ povedala Blair pre Deutsche Welle.
Trumpov americký sen sa tak naplnil a v roku 1901 sa najskôr nakrátko, neskôr na dlhšie vrátil do rodného Kallstadtu v Nemecku. Podobne ako mnohí iní jeho rovesníci zo starého kontinentu, bral americkú anabázu len ako spôsob, ako sa finančne odraziť od dna. A doma v Nemecku sa bohatý tridsiatnik aj oženil.
Elisabeth a Frederick Trumpovci v roku 1918. Foto: Wikimedia/voľné dielo
Manželia Elisabeth a Frederick Trumpovci v roku 1918. Foto: Wikimedia/voľné dielo
V domovine viedol iný život, v liste nemeckým úradom sa opísal ako tichý človek, ktorý sa vyhýba barom. V roku 1904 sa v Európe chcel usadiť natrvalo. Proti však boli nemecké orgány, ktoré Trumpa obvinili, že sa pobytom v USA snažil vyhnúť vojenskej službe, a keďže už mal aj americké občianstvo, v roku 1905 jeho rodinu vyhostili naspäť do štátov.
Aj túto paralelu spomínajú kritici, keď Donald Trump hovorí o vyhosťovaní nelegálnych imigrantov. Ak zase brojí proti nejakej časti obyvateľstva, vyťahujú ďalšiu epizódu z rodinnej kroniky – keď po svetových vojnách Donaldov otec Fred v USA radšej predstieral, že jeho predkovia pochádzajú zo Švédska, aby sa vyhol negatívnym reakciám, ktoré vtedy Američania prechovávali voči Nemcom.
Vráťme sa však ešte raz do roku 1918. Na školských ihriskách v USA si deti rapotali novú riekanku: „I had a little bird – And its name was Enza – I opened the window – And in-flew-Enza,“ (myslené ako „Mal som vtáčika a jeho meno bolo Enza, otvoril som okno, a hľa, influenza.“) Predposledný májový deň však pri detských hrách chýbal 12-ročný Fred Trump. Nad svetom sa zaťahovali mračná smrtonosnej pandémie a chlapec sa lúčil s umierajúcim otcom, ktorý patril k prvým obetiam španielskej chrípky v USA. Fred teda vyrastal bez otca, no s podporou mamy Elisabeth. Tá ďalej spravovala manželovo podnikanie – už v realitách – a v začiatkoch synovi výrazne pomohla peniazmi a skúsenosťami. Rovnako ako Donaldovi neskôr zásadne pomohol vklad od otca Freda (hoci bývalý americký prezident to rád spochybňuje).
A všetko to mohlo byť úplne inak, ak by si mladý Trump kedysi obľúbil rodinný vinohrad.
Tento článok je súčasťou série Forbes History, ktorá mapuje príbehy miliardárskych klanov a iné zabudnuté historky.
