David Attenborough nebol na svete. Nemohli ste sa ešte ubytovať v hoteli Marriott, previezť sa v Toyote ani sa zahryznúť do hamburgeru od McDonald’s. Pred sto rokmi však už existovalo 24 slovenských spoločností, ktoré vám predstavujeme v našom výbere.
Dožiť sa stovky je čosi výnimočné. Nielen pre človeka. Podľa Amerického úradu pre štatistiku práce sa len 36 percent firiem dožije dvojciferného veku a „dvadsiatničkou“ sa stane už iba 21 percent spoločností. K stovke podľa rôznych odhadov zamieri menej ako pol percenta všetkých podnikateľských pokusov.
A to hovoríme o Spojených štátoch, nie o Slovensku, kde prosperitu i samotnú existenciu firiem okrem divokého trhu ohrozovali aj vojny a politické zásahy v podobe arizácií či násilného zoštátňovania. Stovka je naozaj mimoriadna méta, veď podľa štatistík Finstatu bol v roku 2021 priemerný vek zaniknutých slovenských firiem iba 12,5 roka.
Vek firiem vo výbere sa neviaže exaktne na stovku, napríklad najstarší člen v zozname – Mincovňa Kremnica – smeruje k svojmu 700. výročiu a výrobca šumivých vín Hubert tento rok oslavuje 200 rokov. „Najmladšie“ firmy v zozname Ryba Žilina a ŽOS Trnava oslávili stovku len vlani.
Zostaviť výber storočných spoločností zo Slovenska malo svoje úskalia. Snažili sme sa vytvoriť pestrý výber firiem, u ktorých existuje sto a viacročná kontinuita – hoc aj počas rokov menili mená a prešli komplikovanými prevodmi zo súkromných rúk k štátu a naspäť. Vonkoncom pritom nejde o konečný zoznam, ponúkame vám len náš výber.
V roku 1328 uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou udelil mestské práva banskej osade Cremnychbani a v tom istom roku prichádzajú do miestnej novozaloženej mincovne kutnohorskí minciari a odborníci talianskeho pôvodu, ktorí predtým pomáhali v Čechách. Prvými produktmi mincovne boli strieborné groše. V priebehu ďalších storočí sa tu razili aj zlaté dukáty, denáre, toliare, poltury, grajciare, uhorské a aj všetky československé a slovenské koruny.
Po oboch svetových vojnách sa musela firma vysporiadať s odvozom a zničením strojných zariadení. V roku 1993 sa mincovňa stala štátnym podnikom Slovenskej republiky, od roku 2008 sa tu razia aj slovenské euromince. Počas svojej takmer 700-ročnej existencie firma vyrazila mince pre viac ako 40 krajín.
Pivovar Steiger o sebe rád vyhlasuje, že zlatý mok vyrábal už dvadsať rokov pred objavením Ameriky. Pivo sa vo Vyhniach od roku 1473 vyrába nepretržite až dodnes. Pivovar založili mnísi, ktorí pivo varili nielen pre seba, ale aj pre ľudí v okolí a obchodníkov na cestách. Najstaršia písomná zmienka o pivovare pochádza z roku 1524, až do konca 19. storočia ho prevádzkuje najmä mesto Banská Štiavnica.
V roku 1893 kupuje už schátraný pivovar spolumajiteľ vyhnianskej strojárne a zlievarne Karol Kachelmann. Ten ho v roku 1928 odpredáva Slovenskej banke a vzniká účastinná spoločnosť Slovenský pivovar a sladovňa Vyhne. Druhú polovicu 20. storočia prežil pivovar ako národný podnik, štrnásť rokov po privatizácii v roku 1993 mení názov na Steiger. Dnes je firma vo vlastníctve Greativity Group.
Slovenská Sporiteľňa (1825)
Korene najstaršej slovenskej sporiteľne siahajú až do roku 1825, kedy v Bratislave, ale aj v Trnave, Banskej Bystrici a Levoči vznikli filiálky Die Erste oesterreichische Spar-Casse (tá vznikla len o šesť rokov skôr vo Viedni). V roku 1841 založili v Bratislave už samostatnú Slovenskú sporiteľňu.
Výklad v Prešove v roku 1964. Foto: Fortepan/Szűcs Lóránd
Foto: Fortepan/Szűcs Lóránd
Novodobú históriu začala firma písať v roku 1953 ako súčasť Československej štátnej sporiteľne. Od roku 1969 už pôsobila ako samostatná zložka – Slovenská štátna sporiteľňa. V roku 1990 získava spoločnosť univerzálnu bankovú licenciu a v roku 1994 sa transformovala na akciovú spoločnosť. V roku 2001 sa Slovenská sporiteľňa stala súčasťou finančnej skupiny Erste Bank der oesterreichischen Sparkassen AG, čím sa veľký historický oblúk uzavrel.
Hubert J.E. (1825)
Traduje sa, že výrobu bratislavského šumivého vína začal napoleonský vojak, ktorý sa mal v meste na Dunaji zaľúbiť a usadiť. Je to však mýtus, spoločnosť na výrobu šumivého vína v Prešporku v roku 1825 založili Ján Fischer a Michal Schönbauer. Svoj produkt nazvali Ungarischer champagner a mali s ním obrovský úspech.
Foto: Hubert J.E.
Až v roku 1875 kúpili ich firmu Hubertovci, ktorých meno nápoj nesie dodnes. Od roku 1882 až do začiatku 20. storočia stála na čele firmy žena – Paulína Hubertová, čo na tú dobu bolo neobvyklé. „Uhorské šampanské“ v tom čase ocenil aj cisár František Jozef I. V roku 1948 firmu zoštátnili a v roku 1954 presťahovali z Bratislavy do Serede. Súkromnou spoločnosťou sa stala znova v roku 1995. Dnes je Hubert J.E. súčasťou Henkell-Freixenet Group a je najväčším výrobcom sektov na Slovensku.
SHP Harmanec (1829)
Papiereň v Harmanci postavil v roku 1829 banskobystrický kupec František Zikmund Leicht. Hygienické papierové výrobky sa tu začali vyrábať na prelome 19. a 20. storočia. Na trh prišiel najskôr toaletný papier Hermandol, neskôr sa tu vyrábali aj papierové obrúsky, dámske vložky a detské plienky. Až do roku 1945 spoločnosť často menila majiteľov.
Reprofoto: Ulib
Zoštátnený podnik začal v roku 1972 vyrábať aj legendárnu značku toaletného papiera Harmasan. Po privatizácii firmu získal holding Eco-Investment, za ktorým stojí jeden z najbohatších Slovákov Milan Fiľo. Jej produkty sa od konca 20. storočia predávajú pod značkou Harmony.
Železiarne Podbrezová (1840)
Vznik Podbrezovských železiarní podnietila výstavba železničných tratí v Uhorsku. Stavebné práce na novom závode sa začali už v roku 1840, prvé koľajnice však závod opustili až v roku 1855 – odklad spôsobili problémy s technológiou aj revolučné roky 1848/49.
Železiarne Podbrezová v roku 1902. Foto: Fortepan/Schoch Frigyes
Foto: Fortepan/Schoch Frigyes
Zmeny režimov prinášali zmeny majiteľov kľúčovej fabriky. Počas prvej svetovej vojny sa závod dostal pod priamu vojenskú kontrolu. Cez druhú svetovú vojnu patril pod nemecký koncern Reichswerke Herman Göring, po tzv. Víťaznom februári zase ako národný podnik niesol meno Švermove železiarne. V roku 1992 vznikla akciová spoločnosť Železiarne Podbrezová, ktorú dnes ovláda podnikateľ Vladimír Soták.
St. Nicolaus (1867)
Rafinériu na výrobu liehu založil v roku 1867 Armin Stark, podnikateľ z maďarsko-nemeckej židovskej rodiny. Za Slovenského štátu však jeho podnik arizovali a rodina Starkovcov sa musela pred nacistami skrývať v lesoch. Po vojne na základoch Starkovho liehovaru, ale aj likérky Rudolfa Steina, vybudovali národný podnik Stredoslovenské konzervárne a liehovary.
Inzerát z roku 1971. Reprofoto: Ulib
Reprofoto: Ulib
Popri alkoholických nápojoch ako Demänovka, Sant Nicolaus Admirál Rum a Mystérium Liptov sa tu vyrábala aj populárna horčica. V roku 1991 po privatizácii vznikla spoločnosť St. Nicolaus. Dnes je liptovský závod vo vlastníctve skupiny jedného z najbohatších Slovákov Jána Sabola a pôsobí aj na viac ako 19 zahraničných trhoch.
Coop Jednota (1869)
Sieť Coop Jednota za svojho pôvodcu považuje Samuela Ormisa, ktorý v roku 1869 založil prvé spotrebné družstvo na Slovensku – Potravný spolok v Revúcej. Postupne pribúdali ďalšie družstvá, pričom si osvojili spoločný názov Jednota.
Foto: Coop Jednota
Prvý raz ho použilo košické robotnícke družstvo v roku 1918. Po znárodnení pôsobili ako ľudové spotrebné družstvá. Patrili pod Slovenský zväz spotrebných družstiev, ktorý napríklad v roku 1973 prevádzkoval 12-tisíc predajní (nielen potravinových). Po transformácii systému vzniká v roku 2002 Coop Jednota, spotrebné družstvo, ktoré zastrešuje 30 spotrebných družstiev. Dnes je najväčším slovenským maloobchodným reťazcom.
Istrochem (1873)
Bratislavskú továreň založil v roku 1873 Alfred Nobel, preto neprekvapí, že jeden z jej prvých produktov bol dynamit. Výrabala aj chemikálie a hnojivá, no druhá svetová vojna opäť obnovila výrobu trhavín – pod hlavičkou nemeckého koncernu I.G. Farben.
Reprofoto: Ulib
Meno zakladateľa Nobela zmizlo z názvu podniku pár rokov po znárodnení a vznikol Závod Juraja Dimitrova. V roku 1991 komplex premenovali na Istrochem. V roku 2002 ho od štátu získala skupina Agrofert, ktorú ovláda jeden z najbohatších Čechov Andrej Babiš. Areál je dnes environmentálnou záťažou ale aj lákavým brownfieldom so stavebným potenciálom. V lete 2025 oznámili definitívny koniec výroby v areáli.
Carpathia (1875)
Legendárna francúzska „sáčková polievka“ vznikla v podniku, ktorý začínal ako pálenica. Prvá prievidzská pálenica až do druhej svetovej vojny vyrábala destiláty z borievok a sliviek. Po znárodnení podniku a jeho premenovaní na Carpathiu sa tu začali vyrábať dehydrované polievky. Závod bol súčasťou Stredoslovenských konzervární a liehovarov.
Foto: Carpathia
S výrobou polievok sa začalo v roku 1959, medzi prvé patrili ryžová so slaninou, hrachová so slaninou a hrášková s údeným mäsom. Hitom, ktorý prežil dodnes, sa však stala francúzska polievka, ktorú v roku 1971 vyvinula neskoršia riaditeľka závodu Darina Matyášová. Po privatizácii prešiel závod pod koncern Nestlé, ktorému patrí dodnes.
Mondi Ružomberok (1880)
Ručná výroba papiera má v okolí Ružomberka tradíciu siahajúcu do 17. storočia, no až v roku 1880 Jakub Klein so spoločníkmi spúšťa priemyselnú výrobu. V roku 1906 ružomberskí rodáci pod vedením rodiny Makovických zakladajú aj Uhorskú papiereň. Podniky poznačia obe svetové vojny a ich osud spoja komunisti.
Foto: Profimedia
Foto: Profimedia
Po zoštátnení a viacerých reorganizáciách v roku 1958 vytvárajú spoločný podnik Severoslovenské celulózky a papierne Ružomberok. Podnik bol sprivatizovaný v roku 1996 skupinou Eco-Invest, za ktorou stojí jeden z najbohatších Slovákov Milan Fiľo. V roku 2000 do papierní vstúpila medzinárodná skupina Mondi, ktorá v 30 krajinách zamestnáva 24-tisíc ľudí.
Old Herold (1886)
Značka Old Herold sa vo svojej histórii odvoláva na viacero liehovarov a likérok, ktoré v Trenčíne a okolí vznikali od konca 19. storočia. Prvý z nich bol liehovar firmy Kornhauser a Herczka, ktorý založili v roku 1886. V prvej polovici 20. storočia sa objavovali dodnes známe značky alkoholu – borovičky Juniperus a Koniferum, ale aj Old Herold.
Foto: Old Herold
Keďže liehovary a likérky boli väčšinou vo vlastníctve židov, za Slovenského štátu boli arizované. Po vojne na základoch týchto podnikov vznikol národný podnik Kvasný priemysel Trenčín, neskôr súčasť Západoslovenských konzervární a liehovarov a ešte neskôr Slovlik. V roku 1992 potom vzniká akciová spoločnosť Old Herold, jej Trenčianska borovička Juniperus v roku 2024 získala chránené zemepisné označenie pôvodu.
Cementáreň Ladce (1889)
Prvú cementáreň na výrobu portlandského cementu na Slovensku začali stavať v roku 1889 v Ladcoch ako „Ledeczer Portland – Zement fabrik das Adolf von Schenk – Ledecz“. O päť rokov neskôr už zamestnávala 500 ľudí. Po smrti zakladateľa, viedenského bankára von Schenka, sa často menili majitelia, v roku 1911 firmu získala Žilinská účastinná spoločnosť na výrobu cementu a vápna.
Foto: Cementáreň Ladce
Po náročnom období počas druhej svetovej vojny sa podnik zaradil pod Slovenské cementárne a vápenky. V privatizácii v roku 1995 ho získala zamestnanecká akciová spoločnosť, vznikla tak Považská cementáreň, a.s. Neskôr nad cementárňou prevzal kontrolu nemecký holding Berger.
Figaro (1896)
Takmer šesť desaťročí po tom, čo nemecký pekár Franz Stollwerck založil slávnu cukrovinkársku firmu, otvorili jeho synovia závod aj v Prešporku. Cisárskokráľovská rakúsko-uhorská dvorná továreň na čokoládu bratov Stollwerkovcov vznikla v roku 1896. Na začiatku 20. storočia sa v bratislavskom závode okrem mliečnych karameliek vyrábal aj marcipán a pepermintové cukrovinky.
Foto: Wikimedia Commons, voľné dielo
V roku 1948 znárodnený podnik prechádza pod Slovenské závody na čokoládu, cukrovinky a ovocné výrobky a o 10 rokov neskôr dostáva dnešné meno Figaro. Po zmene režimu získava väčšinu v podniku Jacobs Suchard, ktorý sa v roku 1993 spája s Kraftom. Jeho cukrovinková divízia sa v roku 2012 premenovala na Mondelēz International a pod túto značku patrí bratislavská fabrika dodnes.
Považský cukor (1900)
Považský cukrovar začal stavať v okrúhlom roku 1900 Ernest Wolf, viedenský obchodník s vínom. Príležitosť zbadal, keď si uvedomil, že vypestovaná cukrová repa z okolia Trenčianskej Teplej sa zváža na spracovanie do českých cukrovarov. Už vo svojich začiatkoch podnik zamestnával 700 ľudí a dokázal spracovať 700 ton cukrovej repy denne.
Foto: Považský cukor
Podniku sa darilo naprieč režimami. Z účastinnej spoločnosti sa po roku 1948 stal národný podnik a v roku 1992 znova akciovka. V roku 1998 sa majoritným vlastníkom cukrovaru stala nemecká spoločnosť Nordzucker AG, ktorá je druhý najväčší výrobca cukru v Európe. V súčasnosti cukrovar používa pre svoje produkty značku SweetFamily.
Matador (1905)
Vladol nám ešte František Jozef I., keď sa v Petržalke začalo s výrobou gumových hadíc a remeňov pod značkou Matador. Firmu zaregistrovali v marci 1905. Autoplášte sa v závode vyrábali od roku 1925 a ďalších šesť rokov bola Matadorka jediný výrobca pneumatík v Československu. V tých časoch sa začalo aj spojenie značky s motošportom.
Foto: Matador
Po roku 1945 sa firma stala národným podnikom. V roku 1950 položili základný kameň novej továrne v Púchove. Hoci značka Matador na istý čas vypadla z používania, v roku 1993 sa k nej firma vrátila. V roku 2007 sa stala súčasťou koncernu Continental. CEO spoločnosti je Štefan Rosina ml., člen jednej z najbohatších slovenských podnikateľských rodín.
Palma (1920)
Priemyselnú výrobu olejov a tukov u nás spustila bratislavská firma Olea. V roku 1935 zaujala jej miesto spoločnosť Lovosická. Po znárodnení meno závodu viackrát zmenili, až v roku 1958 vznikol národný podnik Palma – fúziou Bratislavských tukových závodov a podnikov Palma Nové Mesto nad Váhom a Pólio v Košiciach. Palma zastrešovala až šesť závodov, ktoré vyrábali aj kozmetiku a čistiace prostriedky.
Reprofoto: Ulib
V roku 1991 kozmetickú sekciu prevzal Henkel. Zvyšnú časť – Palmu-Tumys – získala v roku 2008 skupina Slavia Capital. Výroba sa postupne skončila, dnes sa známe výrobky ako oleje Raciol či Heliol vyrábajú externe. V brownfielde závodu má vzniknúť nová štvrť.
Slovenka (1921)
V máji 1921 doviezol Ján Országh st. z Anglicka pletiarske stroje a v Turčianskom Svätom Martine založil továreň na pletený a tkaný tovar – prvú samostatnú slovenskú pletiarsku fabriku. Dostala meno Slovenka. Do konca roku 1927 má Slovenka 16 predajní na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi, pred druhou svetovou vojnou je to viac ako 50 predajní.
Reprofoto: Ulib
V snahe zabrániť likvidácii značky sa v roku 1951 podnik sťahuje do Banskej Bystrice. V roku 1994 bol štátny podnik Slovenka odpredaný akciovej spoločnosti Slovenka – Nova, o tri roky sa však vrátil k pôvodnému pomenovaniu Slovenka. Od roku 2009 pokračuje firma s pôvodným výrobným programom pod novým názvom Slovenka-Silver s.r.o.
Slovenská grafia (1921)
Slovenský politik Milan Hodža získal v júli 1921 povolenie na založenie akciovej spoločnosti Slovenská grafia. Cieľom bol vznik tlačiarne, ktorá by bola vlastnená domácim kapitálom. Najväčším akcionárom sa stala Americko-slovenská banka a 25-percentným akcionárom Hodža. Hneď začala s výrobou kníh a tlačou novín, vydala aj prvú farebnú publikáciu pre Maticu slovenskú.
Reprofoto: Ulib
Za socializmu bol podnik známy ako Polygrafické závody Krasňany – v roku 1967 sa tlačiareň presťahovala na Peknú cestu. V roku 1992 sa vrátila k pôvodnému názvu Slovenská grafia a o päť rokov neskôr sa stala súčasťou skupiny Grafobal Group, ktorú ovláda jeden z najbohatších Slovákov Ivan Kmotrík.
Slovenská plavba a prístavy (1922)
Po zániku Rakúsko-uhorskej monarchie, v roku 1919 vznikol v Bratislave Československý dopravný úrad, ktorý bol predchodcom neskoršieho plavebného podniku Československá akciová plavebná spoločnosť dunajská založeného v júni 1922.
Parníky Československej dunajskej plavebnej spoločnosti na zaľadnenom Dunaji v oblasti Bratislavy v roku 1927. Foto: Fortepan/Visnyovszky Éva
Foto: Fortepan/Visnyovszky Éva
Spoločnosť prešla viacerými organizačnými zmenami, napríklad aj zmenou samotného názvu na Slovenská plavba a prístavy, ktorý nesie dodnes. Počiatočný lodný park – 5 parných remorkérov a 44 vlečných člnov – z roku 1922 sa počas storočia fungovania rozrástol na 110 plavidiel rôzneho druhu, veľkosti a výkonu. Spoločnosť Slovenská plavba a prístavy v súčasnosti patrí pod logistickú skupinu Budamar a prevádzkuje aj dva prístavy – v Bratislave a v Komárne.
ZSE (1922)
Prvé elektrické žiarovky sa na bratislavskom korze rozsvietili v roku 1901, história dnešnej Západoslovenskej energetiky sa začala písať až v roku 1922, keď vznikla účastinná spoločnosť Západoslovenská Elektrárna. Dvadsiate storočie bolo najmä obdobie budovania distribučnej sústavy, prebehla vtedy kompletná elektrifikácia Slovenska.
Reprofoto: Arcanum
V roku 1942 spúšťa prevádzku na prvom 100 kV vedení na trase Trnava-Bratislava. Počas socializmu fun- govala firma ako národný podnik pod menom Západoslovenské energetické závody. V roku 2001 sa ZSE po 55 rokoch stáva opäť akciovou spoločnosťou a o rok neskôr získava 49 % jej akcií spoločnosť E.ON Energie AG.
SMZ Jelšava (1923)
Hoci história spracovania magnezitu v Jelšave siaha až do roku 1893, výstavba závodu sa začala až v roku 1921. Kapacita závodu bola 26-tisíc ton slinku ročne a so skúšobnou prevádzkou sa začalo v roku 1923. Počas druhej svetovej vojny bol závod poškodený ustupujúcimi nemeckými jednotkami a výroba sa v plnej kapacite obnovila až v roku 1947.
Foto: SMZ Jelšava
Neskôr bol závod znárodnený a spadal pod národný podnik SMZ Košice. V roku 1993 bola zamestnancami založená akciová spoločnosť SMZ Jelšava. Magnezitový závod v Jelšave je dnes najväčší ťažobný a spracovateľský magnezitový závod na Slovensku a súčasne jeden z najväčších svetových producentov mŕtvo-pálenej magnézie.
Ryba Žilina (1924)
V roku 1924 začal v Žiline fungovať závod na rybie konzervy Elemíra Lengfeldra, ktorý sa o osem rokov začal nazývať Eletko – továreň na výrobu rybích konzerv, horčice a bryndze. Počas Slovenského štátu bol podnik arizovaný, po vojne zase zoštátnený a pridelený pod správnu národného podniku Ryba, ktorý vznikol už v roku 1942.
Reprofoto: Arcanum
Tento podnik mal monopol v zásobovaní rybami – bol výhradný dovozca a výkupca morských rýb, konzerv a iných rybích výrobkov. Dnešná Ryba Žilina sa stala samostatným podnikom v roku 1992, v roku 2013 k nej bola pričlenená aj Ryba Bratislava a jej majoritným vlastníkom sa stala skupina Preto jedného z najbohatších Slovákov Jozefa Antošíka.
ŽOS Trnava (1924)
Dielne na opravu nákladných železničných vozňov boli v Trnave postavené v rokoch 1922 až 1924. Nazvali ich Vozovka Trnava. Prvá revízia na nákladnom vozni sa v nich vykonala pred sto rokmi. Z dielne so 63 zamestnancami sa postupne stáva najväčšia opravárenská dielňa v strednej Európe.
Reprofoto: Ulib
Po druhej svetovej vojne mal už závod kapacitu na opravu 3500 vozňov ročne, neskôr sa rozšírila na 10-tisíc vozňov. Okrem nákladných vozňov sa tu postupne začali opravovať motorové a osobné vozne, cestné mo- torové vozidlá a aj žeriavy. V roku 1994 sa firma stala akciovou spoločnosťou pod názvom ŽOS Trnava, ktorú ovláda jeden z najbohatších Slovákov Vladimír Poór.
