„Dám si tie líčka a knedľu, prosím.“ K mrazivo modrému food trucku, ktorý parkuje za obchodným centrom Forum v Liberci, prichádza mladá žena. Ide na istotu. Túto reštauráciu na kolesách už pozná, po jedlo si do nej chodí pravidelne. A nie je jediná. V stotisícovom meste už je auto s výrazným nápisom North Taste zavedený podnik – stačilo deväť mesiacov, dobrý nápad, nadšenie a odhodlanie.
Cherchez la femme. Ak v knihe Alexandra Dumasa Parížski mohykáni mohla za všetko žena, tak v príbehu Roberta Sklenářa a Petra Šimona je potrebné hľadať za všetkým pandémiu. Presne tá ich totiž k food trucku priviedla. Keď na jar v roku 2020 po prvýkrát ochromila celý svet, striedavo zatvárala a otvárala reštaurácie a prinášala v gastronómii neistotu, títo dvaja sa stretli.
Všetko si vyrábajú sami. Od mäsa, barbecue omáčok na hamburgery, chleba až po dezerty. Foto: Aleš Funke a Filip Martínek
Reštaurácia na kolesách
„Bolo to vlani v lete v Liberci na food parku, ktorý usporadúvam. Páčilo sa mi, ako Petr premýšľa, aké má nápady. A keď sa potom na jeseň začalo všetko zatvárať, znova sme sa zišli a povedali sme si, že keď nemôžeme ísť do kamennej reštaurácie, tak skúsime tú na kolesách,“ približuje Robert Sklenář.
Ako skúsený šéfkuchár vedel presne, ako bude street food v ich podaní vyzerať. A stávka na originalitu, kvalitu, čerstvosť a ručnú výrobu vyšla. Ale nepredbiehajme. Najskôr auto.
Food truck si nechali postaviť v Hannoveri. Pomohla im spolupráca s firmou Bodytruck, ktorá má na nemeckú fabriku, založenú pred šesťdesiatimi rokmi, silné väzby. Možno aj vďaka tomu boli jedni z mála, ktorých nechali majitelia nahliadnuť priamo do „čriev“ svojej výroby.
Základ dobrej kuchyne – čistota
„Mali sme v hlave koncept a vedeli sme presne, čo kde potrebujeme mať. Pretože každý centimeter naviac vás môže pri práci brzdiť. Chceli sme mať všetko v ‚nereze‘, aby sme to mohli dobre vyčistiť. Na malom priestore sa totiž mastnota oveľa viac sústredí a základom dobrej kuchyne je, že musí byť čistá. Zo špinavej nemôže odchádzať kvalitné jedlo,“ vysvetľuje Sklenář.
Auto ich stálo zhruba tri milióny českých korún (približne 123-tisíc eur). Dizajn a grafiku vymyslel Martin Štoček a o polepy sa postarala chrastavská firma Redline Custom. A aby bolo miesto pôvodu ešte jasnejšie, je do názvu zakomponovaná aj špička českého vrchu Ještěd. „Ľudia už naše auto spoznávajú, keď ideme po diaľnici, tak nám mávajú. Z toho máme radosť,“ dodáva Petr.
Robert Sklenář a Petr Šimon sa do spoločného biznisu pustili počas pandémie. Foto: Aleš Funke a Filip Martínek
Veterník do skla
Svoju filozofiu zakladajú na tom, že jedlo nepripravujú z polotovarov. Všetko si vyrábajú sami. Od mäsa, barbecue omáčok na hamburgery až po sladké dezerty. Ich veterník do skla už sa stal takmer legendou, väčšinou sa po nich len tak zapráši.
„Dnes sme ich tu mali sto. A vidíte? Už tam nie je nič,“ ukazuje mi Robert na prázdnu vitrínu. „Bola to taká nutnosť. Začali sme ho robiť v dobe, keď muselo byť všetko jedlo v uzavretých obaloch. A ľuďom chutí, nie sú v ňom žiadne stužovače, ale len poctivý žĺtkový krém, karamelová šľahačka a odpaľované cesto.“
Vlastné pivo, likér aj rooibosové limonády
Okrem sladkej bodky si u nich ľudia dávajú najradšej burger pripravený z hovädzieho mäsa z írskeho plemena. Ale nie je to len o ňom. Ich street food v modernom poňatí uspokojí aj náročného zákazníka. Dnes sú napríklad v ponuke hovädzie líčka na červenom víne s karlovarskou knedľou, inokedy zase údené hovädzie pastrami.
Mäso pripravujú aj metódou sous-vide, pri riadenej teplote vo vodnom kúpeli, radi fermentujú ovocie či zeleninu. „Hlavne po Vianociach sme si hovorili, že ponúkneme napríklad grilovanú zeleninu a halloumi syr. Mysleli sme si, že ľudia budú prejedení, ale kdeže. Aj tak chceli zase mäso a najlepšie bôčik,“ smeje sa Robert.
Na zapitie ponúkajú napríklad vlastný vaječný likér s trstinovým rumom a vanilkou z Madagaskaru. Majú dokonca aj svoje vlastné pivo, ktoré im vyrábajú v libereckom minipivovare Reichenberg. Špecialitou sú aj limonády z rooibosu. Tie zase pochádzajú z dielne Petra Šimona, ktorý čaj dováža z Južnej Afriky.
Šaláty podľa majiteľov foodtrucku hrajú stále druhé husle, Česi majú radi mäso. Foto: Aleš Funke a Filip Martínek
Africké podnikanie
Petr žil trinásť rokov v Kapskom meste a vyskúšal si aj podnikanie v tamojšom gastre. „Bol to príbeh lásky. V Anglicku, kde som pracoval predtým, som spoznal svoju prvú ženu, ktorá pochádzala z Južnej Afriky. S ňou som tam odišiel a založil rodinu,“ hovorí Petr.
Ako absolvent hotelovej školy dlho neváhal, čím sa v cudzine bude živiť: „Splnil som si sen a založil som tam cateringovú agentúru. Takých je tam síce dosť, ale na moje šťastie majú Afričania problém s dochvíľnosťou. A pretože tá bola jednou z mojich zásad, firmy si často objednávali práve nás,“ spomína. Manželstvo síce nevydržalo, no na Afriku nezanevrel.
-
-
Do menu zvyknú zaradiť aj slávky na víne či paellu. Foto: Aleš Funke a Filip Martínek
-
-
Ponúkajú aj catering na svadby či eventy. Foto: Aleš Funke a Filip Martínek
-
-
Veterník v pohári je veľkým hitom. Foto: Aleš Funke a Filip Martínek
Cestujú za zákazníkmi
V reštaurácii na kolesách denne obslúžia priemerne cez päťdesiat zákazníkov, ktorí za nimi prichádzajú často z rôznych kútov republiky. Na Facebooku sa vždy môžu dočítať, kde presne sa budú ktorý týždeň nachádzať. A zákazníci sa k nim často vracajú. V priebehu ôsmich mesiacov je obrat firmy 1,5 milióna korún. A ďalej rastie.
„Stihli sme toho dosť a chceme to posunúť ešte ďalej. Venovať sa veľkým firmám, oslavám, svadbám. Už rokujeme s niektorými korporátnymi spoločnosťami. A nevylučujem, že sa North Taste objaví aj v kamennej podobe,“ prezrádza Robert.
Vyskúšali si ulicu, ale teraz si chcú na chvíľu oddýchnuť a sústrediť sa na ďalší rozvoj. „Nás ľudia bavia, radi sa s nimi rozprávame. Hlavne im vďačíme za to, že sme.“
Pomoc po tornáde
A ešte jedno sa patrí na dvojicu pojazdných reštauratérov prezradiť. Ich kuchyňu ochutnali aj policajti, hasiči a vojaci, ktorí pomáhali s odstraňovaním škôd po júnovom ničivom tornáde na Morave. Práve tam Robert a Peter odišli, aby záchranárskym tímom varili raňajky a večere.
„Oslovil nás vtedy krízový štáb, ale my by sme tam aj tak išli sami od seba. Brali sme to skoro ako našu povinnosť. Keď boli u nás v roku 2010 povodne, tiež k nám prišli Moraváci pomáhať. A nebolo ich málo,“ hovoria.
Na Morave varili pre záchranárov, hasičov aj vojakov, ktorí pomáhali odstraňovať škody po tornáde. Foto: Aleš Funke a Filip Martínek
Menšou prekážkou boli peniaze, pre záchranárov totiž dvojica kuchárov varila zdarma. „Ešte pred odjazdom nás podporili naši zákazníci, ktorí prispeli do kasičky, a tiež hostia Kúpeľov Libverda, kde sme vyzbierali 10-tisíc korún.“
Cieľovou stanicou boli Mikulčice, ktoré patrili medzi najviac postihnuté. Síce tam nebol prúd, ale vďaka tomu, že disponujú elektrocentrálou, mohli na mieste fungovať.
Priateľstvá na celý život
Podľa Roberta nebol problém, že by záchranári nemali dostatok jedla, ale za teplú stravu boli vďační. Denne uvarili stovky jedál, obľúbené boli hlavne raňajky, predovšetkým vajíčka so slaninou, domáci chlieb, ktorý sami piekli.
„A keď už suroviny dochádzali, koordinátorka krízového štábu Zdenička dala výzvu a to sme len videli, ako začali prichádzať ženy zo záhrad a nosili nám domáce vajíčka. Bolo to neuveriteľné.“
„Na jednej strane tam bola veľká bolesť a beznádej, na druhej strane vznikali priateľstvá, ktoré vydržia celý život. My sme mali to šťastie, že nám strechu nad hlavou poskytlo vinárstvo Máláník-Osička. A veľký diel patrí tiež všetkým zasahujúcim hasičom. Bola to ohromná skúsenosť,“ dodávajú zhodne obaja muži.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorkou je Jana Pšeničková.
