Presne pred 150 rokmi získal Alexander Graham Bell patent na telefón. Prelomová technológia sa stala základom pre obrovský biznis spoločnosti Bell Telephone Company, ktorá si dlhé desaťročia udržiavala monopol na novovznikajúcom telekomunikačnom trhu. Najskôr však bolo potrebné obhájiť vynález pred súdom.
Bell viedol s odporcami a konkurentmi súdne bitky o práva na technologickú novinku celé roky. Jedným z najvytrvalejších bol Elisha Gray – autor rovnakého nápadu, ktorého žiadosť na patentovom úrade vo Washingtone dorazila o pár hodín neskôr než Bellova.
Týchto pár hodín rozhodlo, kto sa zapíše do histórie ako vynálezca telefónu. Gray však až do svojej smrti tvrdil, že telefón mu ukradol Bell.
Na sviatok svätého Valentína roku 1876 sa na patentový úrad vo Washingtone, D. C. vyberú právni zástupcovia dvojice mužov. Obaja si chcú zaregistrovať rovnaký nápad – zásadné vylepšenie telegrafu. Tak, aby bolo možné po drôte namiesto zložitého vyťukávania morzeovky priamo hovoriť.
Elisha Gray – 40-ročný uznávaný inžinier, podnikateľ a držiteľ desiatok patentov spojených s telegrafom – považuje prenos hlasu za ďalší logický krok vo svojom odbore. Funkčný prototyp telefónu nemá a žiada úrad o takzvanú patentovú výhradu: ochrannú lehotu, ktorá mu poskytne čas na prácu na vynáleze.
Žiadosť 29-ročného vedca a učiteľa nepočujúcich Alexandra Grahama Bella sa toho dňa objavila na úrade skôr. Má poradové číslo päť, zatiaľ čo Grayova je až na 39. mieste. Bell nežiadal o čas, ale priamo o patent na telefón.
Bell v tejto chvíli tiež nemá funkčný prototyp. Zvuky prenášané jeho elektromagnetickým systémom totiž takmer nie je počuť. Zlom nastane až v momente, keď výrazne zmení dizajn svojho prístroja a drôt z mikrofónu ponorí do vody s malým množstvom kyseliny. Získa tak oveľa efektívnejší nástroj na premenu zvukových vĺn na pulzujúci elektrický prúd.
Takzvaný tekutý vysielač (liquid transmitter) je v Bellovej žiadosti o patent spomenutý iba v poznámke dopísanej na okraji jednej zo strán. V Grayovej žiadosti (podanej o pár hodín neskôr) je tento nápad opísaný detailne, vrátane názorného nákresu, ako by „tekutý“ mikrofón mohol vyzerať. Vo finálnom znení Bellovho patentu zo 7. marca 1876 už mikrofón na princípe premenlivého odporu kvapaliny figuruje v hlavnom texte.
O tri dni neskôr Bell uviedol do prevádzky svoj prvý funkčný telefón. „Pán Watson, poďte sem,“ povedal do prístroja a vďaka tekutému mikrofónu to jeho asistent Thomas A. Watson vo vedľajšej miestnosti počul jasne a zreteľne.
Z tejto skutočnosti sa neskôr zrodilo presvedčenie Elishu Graya, že mu konkurent ukradol vynález. Gray a jeho neskorší obhajcovia tvrdili, že pracovník patentového úradu tajne ukázal jeho žiadosť Bellovým právnikom, ktorí kľúčovú pasáž do Bellovej žiadosti doplnili dodatočne.
Skorumpovaný úradník
V jadre sporu stojí úradník Zenas Fisk Wilber, ktorý mal v roku 1876 na stole Bellovu žiadosť o patent aj Grayovu patentovú výhradu. Wilber si všimol, že oba dokumenty sú si podobné a patentové konanie pozastavil.
Po doručení úradného oznámenia Alexander Graham Bell okamžite odcestoval do Washingtonu. Stretol sa s právnikmi a spoločne Wilbera navštívili. Na základe preukázateľného faktu, že Bellova žiadosť bola na úrade skôr (hoci len o pár hodín), na úradníka zatlačili. Podľa vtedajších pravidiel totiž patentová výhrada mohla zablokovať iba žiadosti o patent podané po nej.
Wilber uznal svoju chybu a pozastavené patentové konanie sa počas niekoľkých dní opäť rozbehlo. Elisha Gray mal počas tejto pauzy možnosť upraviť svoju žiadosť na plnohodnotnú žiadosť o patent. V takom prípade by úrad musel pred jeho udelením skúmať, ktorý z vynálezcov dokáže preukázať skorší dátum vzniku svojho nápadu.
Gray to neurobil a z boja o titul vynálezcu telefónu odstúpil. Urobil tak na základe rady svojho právnika, ktorý usúdil, že pre časovú pečiatku je potenciálna právna bitka vopred prehratá.
Kľúčový zvrat prišiel až o desať rokov neskôr, keď úradník Wilber v čestnom vyhlásení uviedol, že bol v čase udeľovania patentu ťažkým alkoholikom s vysokými dlhmi. Jedným z jeho hlavných veriteľov mal byť jeden z právnikov Alexandra Grahama Bella. Wilber priznal, že mu preto tajne ukázal dokumenty Elishu Graya vrátane kľúčového návrhu tekutého mikrofónu.
Wilber vo svojom vyhlásení explicitne uviedol, že mu Alexander Graham Bell po tajnom stretnutí vo Washingtone osobne odovzdal stodolarovú bankovku za jeho „služby“.
Bell následne pod prísahou kategoricky poprel, že by úradníkovi zaplatil alebo že by mal prístup ku Grayovým dokumentom. Priznal iba to, že mu Wilber ústne povedal, že spor s Grayom sa týka princípu „premenlivého odporu kvapaliny“. Podľa Bella tento princíp už bol obsiahnutý v jeho pôvodnej žiadosti o patent.
Spor musel v roku 1888 rozhodnúť až Najvyšší súd USA. Wilberovo vyhlásenie totiž vyvolalo lavínu ďalších žalôb od Bellových konkurentov, ktoré mali za cieľ zrušiť jeho patent na telefón. Zdĺhavé kauzy z nižších federálnych súdov sa spojili do obrovského odvolacieho prípadu, ktorý vošiel do dejín ako The Telephone Cases.
V marci 1888 Najvyšší súd USA definitívne potvrdil platnosť patentov Alexandra Grahama Bella. A tiež to, že k nápadu s tekutým mikrofónom dospel sám a úplne nezávisle od Graya.
Wilberovo svedectvo súd zmietol zo stola ako nedôveryhodné. Ukázalo sa, že bývalý úradník v tom čase so svojimi výpoveďami obchodoval. Najprv vo vyhlásení pre Bellovu spoločnosť tvrdil, že k žiadnemu podvodu nedošlo. Následne, keď mu zaplatila konkurenčná firma Pan-Electric Telephone Company, podpísal vyššie spomínané priznanie ku korupcii. Potom svoje tvrdenia ešte niekoľkokrát upravil.
Najvyšší súd tak potvrdil Bellovo právne prvenstvo, čím mu zabezpečil legálny monopol na telekomunikácie až do vypršania patentu v roku 1893.
Najhoršie biznisové rozhodnutie v histórii
Spoločnosť Bell Telephone Company, založená v roku 1877, kraľovala na trhu viac než sto rokov. Okrem skupovania konkurentov to bolo zo začiatku najmä vďaka patentovej ochrane.
Bellov patent bol totiž napísaný tak šikovne a všeobecne, že až do jeho vypršania sa na trh prakticky nedostal žiadny iný výrobca telefónov. Nieže by to konkurencia neskúšala – Bell musel svoj patent postupne brániť približne v šiestich stovkách súdnych sporov s nezávislými vynálezcami, americkou vládou alebo nadnárodným gigantom Western Union.
K tomuto kľúčovému stretu došlo už v roku 1878, keď spoločnosť Western Union – vládca vtedajšieho trhu s telegrafickou komunikáciou – začala vyrábať vlastné telefóny podľa návrhu Elishu Graya a Thomasa Edisona. Bellova spoločnosť ju okamžite zažalovala a dosiahla mimosúdne vyrovnanie, na základe ktorého sa Western Union stiahla z trhu.
Už v roku 1876 pritom mala firma možnosť získať Bellovu technológiu pomerne lacno. Na jeseň 1876 bol totiž Alexander Graham Bell a jeho finanční partneri – najmä budúci svokor Gardiner Hubbard – vo veľmi zlej finančnej situácii. Vývoj telefónu stál veľa peňazí, komerčné využitie bolo ešte len v začiatkoch a peniaze im došli.
Hubbard sa rozhodol pre zúfalý krok a ponúkol prezidentovi Western Unionu kompletný predaj Bellovho patentu na telefón za rovných 100-tisíc dolárov. Prezident Western Unionu William Orton to však odmietol.
Už vtedy totiž plánoval prísť s vlastným telefónom. Narazil na neústupnosť amerického patentového systému. Bellov originálny patent bol napísaný tak nepriestrelne, že pokrýval ktorýkoľvek prenos hlasu pomocou elektrického prúdu – bez ohľadu na to, ako veľmi ho Edison či Gray technologicky vylepšia.
Ortonovo odmietnutie ponuky za 100-tisíc dolárov sa stalo jedným z najhorších biznisových rozhodnutí v dejinách. Western Union k tomu pristúpila asi tak ako sieť kamenných videopožičovní Blockbuster v roku 2000, keď sa vysmiala ponuke kúpiť Netflix za päťdesiat miliónov dolárov. Už o pár rokov po odmietnutí sa hodnota Bellovho patentu počítala v miliónoch dolárov.
V tom čase začínalo byť jasné, že telefón je absolútne prelomová technológia. Počet liniek a ústrední naprieč USA rástol exponenciálnym tempom a úplne pod kontrolou Bell Telephone Company. Firma využívala geniálny obchodný model: telefóny nikdy nepredávala, ale iba prenajímala. Licenčné poplatky od lokálnych operátorov zabezpečovali stabilný cash flow, zatiaľ čo si spoločnosť udržiavala nad sieťou úplnú kontrolu.
Keď sa v novembri 1879 právnici Western Unionu vzdali a uznali Bellov monopol, akcie jeho firmy vystrelili približne na dvadsaťnásobok. Bellov patent sa stal doslova licenciou na tlačenie peňazí a historici ho často označujú za vôbec najcennejší patent v amerických dejinách.
Vďaka nemu z pôvodného kapitálu niekoľkých desiatok tisíc dolárov vyrástlo impérium, ktoré sa v dvadsiatom storočí stalo najväčšou a najbohatšou korporáciou na planéte. Po sérii fúzií a právnych manévrov sa zo spoločnosti Bell Telephone Company stal konglomerát Bell System kontrolujúci celý dodávateľský reťazec – od výroby káblov cez telefóny v domácnostiach až po medzinárodné ústredne.
Na svojom absolútnom vrchole na začiatku osemdesiatych rokov zamestnával Bell System viac než milión ľudí, držal aktíva v hodnote takmer 150 miliárd dolárov (dnes by to bolo takmer pol bilióna) a generoval takmer dve percentá HDP Spojených štátov. Americká vláda tento telekomunikačný monopol rozbila až v roku 1984, keď bola materská spoločnosť AT&T prinútená vzdať sa regionálnych telefónnych operátorov.
