Súdy a hanba. Panamský prieplav postavili na telách robotníkov, ktorých skolila malária

Svet tento rok znepokojene sledoval, ako v Panamskom prieplave chýba voda a lode ním preto nemôžu preplávať ako zvyčajne. Úspechom je pritom už samotný fakt, že tepna spájajúca Atlantik a Pacifik vôbec pred 220 rokmi vznikla.

Panamský prieplav totiž začal poriadnym fiaskom. Je to epické historické zlyhanie, ktoré skôr, ako sa dočkalo úspechu, bolo dláždené mŕtvolami, hanbou a súdom. Mohli za to z veľkej časti malária a horúčka dengue, ktoré kosili tisíce robotníkov.

Šľachtic Ferdinand de Lesseps, strojca Suezského prieplavu, ktorý mal svoj úspech zopakovať na inom kontinente, skončil takto pokorený. Museli preto prísť ďalší…

Američania cielili na úspech

V apríli 1904 USA oficiálne prevzali projekt Panamského prieplavu, ktorý Francúzi pod Lessepsovým vedením síce rozpracovali, avšak narážali na toľko prekážok, že im už nezostali sily na jeho dotiahnutie. Skončilo to krachom a hanbou.

Amerika cielila na pravý opak. „Toto bude veľká revolúcia pre celý svetový obchod,“ povedal vtedajší americký minister vojny a budúci prezident William Howard Taft, počas ktorého funkcie bol Panamský kanál neskôr skutočne sprevádzkovaný.

Prekopať vodnú cestu cez Strednú Ameriku bolo logickým krokom k väčšiemu prepojeniu planéty – k tomu, čo dnes nazývame globalizáciou. A angažovať Lessepsa bola logická voľba. Bolo to, akoby ste si najali Beethovena, aby vám zložil štátnu hymnu.

Osud mu však očividne nadelil iba jeden veľký úspech. Keby zostal vo Francúzsku, urobil by lepšie.

Podcenil komáre

Ani od vikomta Lessepsa sa nedalo čakať, že dohovorí tropickému hmyzu, hoci možno vplyv chorôb podcenil a len sledoval, ako sa okolie stavby mení na cintorín robotníkov. Viac mu možno klásť za vinu rozbujnenú korupciu a hlavne celkový plán, teda kanál na úrovni morskej hladiny.

Niekdajší národný hrdina Lesseps skončil po osemdesiatke vo Francúzsku pred súdom a dostal päťročný trest za spreneveru štátnych prostriedkov. Od nástupu do väzenia ho uchránil vek, no hanba mu ostala.

Bankrot, smrť a hanba. Nie práve povzbudivé východiskové podmienky. Vtedajšia Amerika však prekypovala energiou a vierou v seba samú.

Nebála sa inovovať – šéf projektu John Findley Wallace sa na všetko pozrel inak ako Lesseps a prišiel so systémom stavidiel.

Nebála sa investovať – Wallace dostal ročný plat 25-tisíc dolárov, druhý najvyšší v celom štátnom sektore, hneď po prezidentovi USA.

Američania sa hlavne nebáli dať najavo svoj názor.

Kde Francúzi prikyvovali a šetrili si provízie, tam Wallace oznámil, že náklady budú oveľa vyššie, než koľko mu USA dávajú, a potom hneď v roku 1905 rezignoval. Odvážny a hlavne efektívny ťah.

Amerika prezidenta Theodora Roosevelta si po tomto geste uvedomila, že pokiaľ chce robiť prelomové veci, nemôže trochárčiť. Rooseveltova a Taftova administratíva preto rozpočet navýšila.

Tepna globalizácie

Do Panamy zamieril svet. Podľa kroník zrazu v oblasti žilo 62-tisíc ľudí, z toho 34-tisíc slobodných mužov. Celkovo to boli ľudia 40 národností – údajne sa sem presťahovala celá tretina amerického Pittsburghu, hlavného mesta ocele. Čo sa týka materiálu, bolo to ako stavať šesť mrakodrapov Empire State Building naraz.

Američania na to išli systematicky a tvrdo. Zvýšili lekársky dohľad nad tropickými chorobami, priviedli vlastné policajné zbory, stavali vlastné kaviarne a ubytovne, zaviedli vlastnú jurisdikciu, rázne potláčali najmenšie náznaky protestov či organizovanie sa do odborov.

Opäť to však bola drina. A opäť sa nezaobišla bez obetí, odhady sa pohybujú medzi 10 až 15 tisíckami mŕtvych.

Predovšetkým sa nezaobišla bez peňazí. Panamský prieplav nakoniec stál 375 miliónov dolárov, čo bola pre USA najvyššia suma vynaložená na stavebný projekt.

USA tým dokončili zámer, ktorý si podľa historikov ako prvý vysníval už dobyvateľ Vasco Núñez de Balboa, ktorý dostal od španielskeho kráľa na začiatku 16. storočia za úlohu vymyslieť pretnutie Panamskej šije. Až v roku 1914 sa Panamský prieplav sprevádzkoval. Ako symbol americkej moci.

Nový poriadok

Augustové otvorenie prieplavu malo byť obrovskou a pompéznou oslavou, no nakoniec išlo o omnoho menej bujarú slávnosť – kvôli správam z Európy, kde práve vypukla prvá svetová vojna. Tá prehádzala svetové poriadky a načrtla dej zvyšku storočia. O prepojení dvoch oceánov sa dá povedať to isté.

Keď dnes počúvate od amerických prezidentov prejavy o tom, že práve Pacifik je pre USA kľúčovou geopolitickou zónou, ide len o ozvenu uvažovania Theodora Roosevelta. Vracajú sa tým k vyše sto rokov starým myšlienkam.

Roosevelt dokonca v roku 1906 odišiel do Panamy ako morálna aj praktická podpora projektu. Bolo to vôbec prvý úradujúci americký prezident, ktorý opustil pôdu svojej krajiny. Dnešným jazykom, išlo o perfektný PR ťah.

Theodore Roosevelt. Foto: Library of Congress, voľné dielo

„Prieplav vznikal bezprostredne po americko-španielskej vojne, keď USA rozšírili svoj vplyv nielen do Portorika a na Kubu, ale aj na Filipíny. Tým sa Spojené štáty stali významným hráčom v Pacifiku a tento projekt prepojil ich pacifické záujmy s tými v Atlantiku. Obchodne aj vojensky súvisí prieplav s ideou USA ako globálnej superveľmoci,“ povedal pre PBS profesor politickej ekonómie Richard Feinberg.

V roku 1999 prešiel prieplav z rúk hanených „gringos“ späť pod panamskú kontrolu, ale ani to nič nemení na fakte, že dodnes zostáva gigantickou pečiatkou toho, že 20. storočie patrilo Spojeným štátom americkým.

Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorom je Miroslav Němý.

Vyhľadávanie…

Nenašli sa žiadne výsledky, skúste použiť iné kľúčové slovo!

Alebo skúste preskúmať témy

1/2025 – Kapitalista