Pred tromi rokmi sa Andrea a Janko Elischerovci rozhodli vymeniť svoje stabilné kancelárske zamestnania za neistotu podnikania a pohodlie mesta za dedinku, v ktorej ich majú miestni pre cvičenie jogy za „satanistov“. V 100-ročnej drevenici pod Malým Rozsutcom vybudovala dvojica Kolibu u Jogošíka, v ktorej organizujú tréningové kempy, víkendové relaxačné pobyty aj bežecké preteky.
Ona je vyštudovaná architektka, on inžiniersky geológ, a obaja radi skúšajú nové veci a objavujú svet. Už od začiatku ich 16-ročného vzťahu veľa cestovali, no nie spôsobom, aký pozná väčšina z nás. Ich cesty trvali zväčša niekoľko mesiacov a konkrétne miesta či krajiny si vychutnávali pomaly a so všetkým, čo k tomu patrí. No vždy tomu predchádzalo dlhšie obdobie, keď museli v práci „zamakať“ a našetriť peniaze. Potom dali výpoveď, prípadne si vzali neplatené voľno a presťahovali sa. Celkovo osemkrát.
Pár rokov pred dôchodkom sa rozhodla pustiť do biznisu.
Tradičné zaváranie odela do moderného šatu
„Človek sa potom vrátil domov úplne ‚švorc‘ a musel si okamžite nájsť prácu, ale nikdy som nezapochybovala, že sa to podarí,“ začína rozprávanie Andrea. Roboty sa podľa nej nikdy nebáli, a tak často na prechodné obdobie vzali aj prácu, ktorá by možno iným ľuďom s ich vzdelaním pripadala pod úroveň. Oni však v sebe takéto delenie zakorenené nemali. Žili podľa presvedčenia: „Každú prácu musí niekto spraviť.“
Jogošíci sa venujú ultrabehu a v Zázrivej organizujú aj trailové a horské bežecké podujatie. Foto: archív Jogošíkov
Napriek tomu im bolo jasné, že ich životný štýl a záujmy nie sú zlučiteľné s „tradičným“ zamestnaním a kariérnymi cestami, ktoré si zvolili. „Verím, a vidím to aj na bývalých kolegoch, že dobrý architekt musí týmto povolaním žiť a musí to byť u neho zároveň aj hobby číslo jeden. Pri cestovaní a všetkých ostatných veciach, ktorým som sa chcela venovať, by som nikdy nebola v tejto profesii dobrá. A to je jedna z vecí, na ktorej mi záleží – aby som bola dobrá v tom, čo robím, a robila to, v čom som dobrá,“ vysvetľuje Andrea. Ako dodáva, to sa dá jedine vtedy, ak je vaša práca aj vašou záľubou.
Usadenie sa
Dvojica preto hľadala, ako pretaviť svoje hobby do povolania, čo napokon našla v 100-ročnej drevenici v Zázrivej, kde dnes ponúkajú (nielen) alternatívne ubytovanie na tradičný slovenský spôsob.
Nechcem skĺznuť k predaju wellness pobytov,
vraví Dorota Nvotová. Exotiku vymenila za Slovensko
„Našli sme si spôsob, ako priamo spojiť prácu so slobodou a zážitkami a dať jej navyše aj zmysel. To nás na chvíľu konečne niekde usadilo. A keď človek na chvíľku zastane, môže na sebe začať vnútorne pracovať,“ hovorí Andrea.
Ešte predtým ako dvojica začala podnikať, splnila si jeden cestovateľský sen a vyrazila s karavanom na niekoľko mesiacov po americkej prírode. Foto: archív Jogošíkov
Kolibu pomenovali po „mladšom bratrancovi“ Jánošíka – Jogošíkovi, ktorý žil podľa legendy na rozdiel od slovenského Robina Hooda v presvedčení, že násilie tvorí násilie a že majetok nikoho šťastným neurobí. Aj vďaka životu podľa jeho filozofie sú dnes Elischerovci známi pod prezývkou „Jogošíci“ a tvrdia, že pracujú, aby mohli žiť, a nežijú preto, aby mohli pracovať. „Desíme sa dňa, keď nám bude pracovný úspech a zárobok prednejší ako sloboda a zážitky. To sa hádam nikdy nestane,“ hovorí Andrea.
Začiatky podnikania
Aké bolo opustiť dobrú prácu a príjemné švajčiarske mesto, kde vtedy žili, a nasťahovať sa do polorozpadnutej drevenice v Zázrivej? Aj keď to znie ako niečo, čo si vyžadovalo poriadnu odvahu, „Jogošíci“ to takto nevnímali. „Ako mnohokrát predtým sme sa rozhodli a bolo. Zapáčila sa nám tá predstava a výzva, tak sme do toho šli. Bez nejakého enormného rozmýšľania,“ vysvetľuje Andrea a dodáva, že ľudia strávia zbytočne veľa času zo života prílišným premýšľaním, či niečo urobiť alebo nie. Často majú podľa nej strach prijať zodpovednosť za svoje rozhodnutia.
Oni sa do toho svojho vrhli naplno, ale samozrejme, zažili aj situácie, keď o tejto ceste pochybovali. Za starým životom sa im cnelo najmä počas prvej zimy v chalupe, keď bolo vonku mínus 38 stupňov a im skoro vôbec nefungovalo kúrenie, neustále vypadávala zle urobená elektrina a do toho museli vlastnoručne rekonštruovať odhnívajúcu drevenicu, aby im „nespadla na hlavu“. A popritom rátali každý cent. No tieto pocity odchádzali s každou jednou opravenou časťou domu.
Ich drevenica má 100 rokov a zrekonštruovali ju svojpomocne. Foto: archív Jogošíkov
Dnes svoje rozhodnutie dať sa na podnikanie neľutujú. „Paradoxne, máme oveľa menej voľného času ako predtým, naše pracovné týždne sú v priemere 70-hodinové, ale sami si ten čas zadelíme a to je obrovské plus pre ľudí, ktorí potrebujú toľko pohybu, voľnosti a prírody ako my,“ vraví Andrea a dodáva, že to pre nich ani nebola žiadna radikálna zmena života, ako sa môže javiť.
„K pohybu, práci s ľuďmi a do hôr nás to ťahalo odjakživa v rámci aktivít, ktorým sme sa venovali popri práci. Išlo len o radikálnu zmenu povolania – od toho, čo dobre zarába, k tomu, čo nás napĺňa,“ vraví. Čo sa však v ich živote podľa nej zmenilo, je to, že sú obaja pokojnejší a trpezlivejší. Pripisuje to práve ich práci.
Pobyty a tréningové kempy
Podnikanie budovali postupne, na začiatku napríklad vôbec nemali víziu tréningových kempov a víkendových relaxačných pobytov, ktoré dnes organizujú. „Proste sme kúpili drevenicu, nasťahovali sa do nej a počas týždňa, keď nás totálne zasnežilo, sme zistili, že treba urgentne rekonštruovať, aby sme tam tú zimu prežili. Postupne sme však nemali z čoho rekonštrukciu hradiť, tak sme začali vymýšľať prvé spôsoby, ako si zarobiť – začali vznikať prvé ubytovávania a neskôr pobyty,“ hovorí.
Okrem ubytovania organizuje dvojica aj bežecké kempy, jogové či iné typy pobytov. Foto: archív Jogošíkov
Pobyty sú venované oblastiam, ktorým sa dvojica venuje, teda ajurvéde, joge či behu, a bývajú doplnené aj o chutné vegetariánske jedlo. Okrem toho organizujú v Zázrivej aj trailové a horské bežecké podujatie Zázrifské pobehaňä, 56-kilometrový beh tamojšími kopcami.
„Všetky tieto témy sa veľmi prelínajú a tvoria akýsi náš životný štýl, vďaka ktorému sa cítime zdravšie a šťastnejšie. Nepresviedčame ľudí o našej pravde, len sa im snažíme ukázať cestu, ktorá obohacuje nás dvoch, a ak to niekoho inšpiruje zmeniť niečo vo svojom živote smerom k väčšej spokojnosti, sme radi,“ hovorí Andrea.
„Satanisti“
A ako majú podelené úlohy? Andrea má na starosti administratívu, marketing a vymýšľanie pobytov, Janko zase robí práce okolo domu, vlastnoručne rekonštruuje a zhmotňuje jej estetické predstavy. Spoločne si dvojica delí upratovanie, varenie aj kurzy jogy, ktoré v dedine organizujú, a pre ktorú ich miestni v dedinke veľmi dobre neprijali.
To, že tu budú za „satanistov“, dvojicu ani vo sne nenapadlo. „Najväčšie slovo tu má pán farár. No a ten, odkedy sme sa nasťahovali, pravidelne na kázni zbrojí proti joge a meditáciám,“ hovorí Andrea a dodáva, že to ovplyvňuje aj nastavenie miestnych. V jeden deň im napríklad na elektrický stĺp v strede dvora pribudol obrátený kríž namaľovaný nezmývateľnou farbou a niektorí mladí majú od rodičov a starých rodičov zakázané stretávať sa s nimi.
Venujú sa joge, meditáciám, ajurvéde či behu. Foto: archív Jogošíkov
Pani zo stánku s korbáčikmi nechce predávať syr ľuďom, keď sa dozvie, že sú od nich, a keďže je dvojicu často vidieť behať po lesoch nad dedinou, v Zázrivej sa hovorí, že na pobytoch a pretekoch zarábajú také veľké peniaze, že nemusia pracovať. „Neraz na nás kričali: ‚Švábku vám dať kopať, keď neviete, čo od nudy!’“ vraví Andrea, no dodáva, že s ľuďmi z obecného úradu a pár miestnymi majú dobré vzťahy. Najmä s tými, ktorí si uvedomujú, že sú pre obec so svojimi aktivitami jedine prínosom.
A aké sú ich najbližšie plány? „V súčasnej korona dobe sa ťažko niečo plánuje. Netušíme, či o týždeň nebudeme musieť opäť na niekoľko mesiacov zatvoriť, ako tomu bolo na jar, takže veľmi neplánujeme. Všetko berieme, ako prichádza, a snažíme sa užiť si tu každý jeden deň,“ dodáva na záver.
