Paralely a paradoxy izraelsko-iránskeho konfliktu formujú budúcnosť sveta. Ozvena minulosti predznamenáva ďalšie ozbrojené konflikty.
Pre bežného človeka nemá zmysel do najmenších detailov rozoberať dramatické vojenské aspekty nedávnych stretov medzi Izraelom a Iránom.
To radi prenecháme davu najrozmanitejších „expertov a analytikov“, ktorých počet sa po každej podobnej udalosti exponenciálne rozrastá ako huby po daždi z ničoho.
Ak by sme však mali pre ďalší kontext a orientáciu zosumarizovať, čo sa vlastne udialo, zhrnutie by vyzeralo asi takto: história sa v zásadných veciach s pribúdajúcim časom často viac-menej opakuje.
Izrael v rozpore s medzinárodným právom napadol asi dvetisíc kilometrov vzdialený Irán. Dôvod, zámienka či argument tohto preemptívneho útoku je, ako inak – a treba rovno povedať, že opäť –, dlhodobo kontroverzný jadrový program iného štátu. Prečo opäť?
Existujú až nápadne podobné historické paralely. Posúďte sami. Pre neskôr narodených alebo takých, ktorí majú krátku pamäť, Izrael už veľmi podobnú akciu – len v „menších“ rozmeroch – podnikol opakovane aj v minulosti.
V roku 1981 Izraelci zničili Saddámovi Husajnovi v Iraku jadrový reaktor Tammuz/Osirak, ktorý mu „stavali“ Francúzi.
Pre úplnosť treba dodať, že Izraelci sa pokúšali najprv v roku 1979 iracký program sabotovať už na francúzskom území a čiastočne sa im to aj podarilo – vážne poškodili komponenty dodávaného jadrového reaktora v La Seyne-sur-Mer.
S priamym vojenským útokom však neboli prví. Na začiatku iracko-iránskeho ozbrojeného konfliktu v septembri 1980 urobili Izraelcom čiastočnú „medvediu službu“ paradoxne Iránci.
Napriek tomu, že Irak aj Irán boli vtedy už od roku 1970 signatárske krajiny takzvanej Zmluvy o nešírení jadrových zbraní – NPT –, Iránci poškodili základnú infraštruktúru irackého jadrového programu v rámci jednej zo svojich bojových operácií.
Vážne poškodili výskumné centrum v Tuwaithe pri Bagdade, v ktorom sa skladovala prvá francúzska dodávka vysoko obohateného uránového paliva pre Osirak, a priľahlú elektrickú rozvodnú centrálu, ktorá zásobovala elektrinou hlavné mesto Bagdad. Či už išlo o zámernú akciu, alebo nie, ponechajme teraz bokom.
Niekedy v tomto čase – po tomto útoku – sa do situácie vložili americké spravodajské zložky – konkrétne CIA – so svojou situačnou správou o tom, že pri iránskom útoku boli zasiahnuté iba „sekundárne budovy“ fakticky vtedy ešte stále nedobudovaného jadrového zariadenia.
Po tejto správe však v júni 1981 využili napätú situáciu okolo iracko-iránskeho konfliktu Izraelci a s využitím ôsmich bojových lietadiel typu F-16, ktoré im dodali Američania, v jordánskom a saudskoarabskom vzdušnom priestore zariadenie Tammuz/Osirak definitívne zničili.
Izraelskému útoku predchádzala neúspešná séria konzultácií a diplomatických rokovaní s Francúzmi, Američanmi a Iračanmi, ktorých cieľ bol presvedčiť Irak a Francúzsko, aby celý projekt zastavili.
Dôvod bol, že izraelskí politickí predstavitelia považovali celý iracký projekt za otvorenú provokáciu, ďalší eskalujúci faktor dlhodobého, historicko-náboženského arabsko-izraelského konfliktu a skalopevne verili, že Irak chce svoj civilný jadrový program zneužiť na výrobu vojensky využiteľného jadrového arzenálu.
Dva dni po izraelskom útoku na iracký reaktor vystúpil vtedajší izraelský premiér Menachem Begin s prejavom, ktorého podstata mala pred svetom celú operáciu zdôvodniť, ospravedlniť a legitimizovať.
„Mohol by sa stať ďalší holokaust v histórii židovského národa! Nikdy viac, nikdy viac! Povedzte o tom priateľom, povedzte komukoľvek, koho stretnete, že budeme brániť náš ľud všetkými prostriedkami, ktoré máme k dispozícii. Nikdy nedovolíme akýmkoľvek nepriateľom vyvinúť zbrane hromadného ničenia, aby ich nemohli použiť proti nám,“ uviedol.
Tieto slová sú základná politická myšlienka takzvanej Beginovej anticipačnej sebaobrannej doktríny. Jej podstata je hlboká viera, neochvejné presvedčenie, že ak sa bude čakať, kým sa z existenčnej hrozby stane realita a začnú sa prejavovať jej negatívne účinky, pre „prežitie“ Izraela to už bude neskoro.
Inými slovami, táto politická doktrína, idea v podstate „zaväzuje“ Izraelcov zabrániť všetkými dostupnými prostriedkami akémukoľvek nepriateľsky naladenému štátu v regióne, ktorý sa snaží o zničenie Izraelského štátu, získať jadrové zbrane alebo iné zbrane hromadného ničenia.
A povedzme si otvorene, že z historického hľadiska sa o zničenie Izraelského štátu v podstate viac-menej z rôznych dôvodov snaží drvivá väčšina arabských štátov.
Martin Sabo, bezpečnostný špecialista
Touto doktrínou sa riadil v septembri 2007 aj vtedajší izraelský premiér Ehud Olmert, keď nariadil útok na utajovaný sýrsky projekt jadrového reaktora v Al-Kibari v púšti, a riadil sa ňou, samozrejme, aj súčasný izraelský premiér Benjamin Netanjahu pri podstatne komplexnejšom útoku na aktuálny iránsky jadrový program a jeho zariadenia.
Irán v roku 2025, samozrejme, nie je Irak z roku 1981 ani Sýria z roku 2007 a izraelské prípravy na elimináciu iránskeho jadrového programu za každú cenu sú naozaj dlhodobé a dôkladné.
Prípravy zahŕňajú celé spektrum aktivít – od sabotáží, atentátov, únosov, vrážd, kybernetických útokov na území Iránu až po snahy o elimináciu iránskych regionálnych „spojencov“ typu palestínskych militantných skupín vrátane „sunitského“ politického hnutia Hamas –, výsledkom ktorých je genocída Palestínčanov v Gaze, šiitských milícií hnutia Hizballáh v Libanone a Sýrii či dokonca aj militantných skupín húsíov v Jemene.
Diplomacia Izraelcov vo vzťahu k iránskemu jadrovému programu príliš nefunguje. Napriek tomu, že Irán je zatiaľ ešte stále signatárom NPT, jeho jadrový program je pod kontrolou Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu a deklaruje mierové využitie jadrovej energie, izraelská nedôvera v diplomatické riešenie exponenciálne narástla po tom, čo prvá Trumpova administratíva v roku 2018 de facto prestala podporovať, respektíve ukončila implementáciu JCPOA – Joint Comprehensive Plan of Action –, jadrovej dohody pre Irán.
Dohodu uzavrel v júli 2015 Irán s Čínou, Francúzskom, Ruskom, USA, Veľkou Britániou, Nemeckom a Európskou úniou. Dohoda v podstate nad rámec zmluvy NPT sprísňovala regulácie a kontrolu iránskeho jadrového programu výmenou za postupné odstraňovanie platných medzinárodných sankcií voči Iránu.
Dohodu kritizovali najmä Izrael a Saudská Arábia. Trumpova administratíva v roku 2018 – a treba dodať, že trochu neskôr aj Izrael – formálne obvinila Irán z obchádzania „ducha“ dohody pre porušovanie ľudských práv, rozvoj programu balistických rakiet, pokračujúcu netransparentnosť a ďalšie záležitosti.
USA začali voči Iránu uplatňovať politiku maximálneho tlaku prostredníctvom uvalenia širokého spektra ďalších jednostranných sankcií, ktoré majú drvivý vplyv predovšetkým na iránsku ekonomiku. Výsledkom tohto tlaku sa situácia vážne skomplikovala už koncom roka 2019.
Irán, vtedy využívajúc niektoré vágne ustanovenia JCPOA, začal výrazne akcelerovať celý jadrový program a zvýšil počet centrifúg na obohacovanie uránu, kvalitu jeho obohacovania a celkové množstvo.
Najvyšší iránski politickí a duchovní predstavitelia v januári 2020 navyše oficiálne deklarovali, že Irán sa reštriktívnymi ustanoveniami JCPOA už necíti byť viazaný, ale že naďalej zachová spoluprácu s Medzinárodnou organizáciou pre atómovú energiu – MAAE.
Bidenova administratíva sa potom v roku 2022 cez prostredníkov – Čínu, Rusko a Európsku úniu – odklonila od Trumpovej politiky maximálneho tlaku a obnovila rokovania o pokračovaní JCPOA. Hlavný dôvod bol v princípe „z núdze cnosť“.
Motív pre obnovu rokovaní bol paradoxne rusko-ukrajinský konflikt, v ktorom sa intenzívne angažovala aj Bidenova administratíva. Keďže ruská invázia na Ukrajinu spôsobila skokový globálny nárast cien zdrojov energií, obnovenie JCPOA sa stalo jej priorita.
Základná logika tejto priority bola téza, že implementácia JCPOA by skončením sankčných režimov umožnila vstup miliónov barelov iránskej ropy denne na globálne trhy, čo by v konečnom dôsledku takmer okamžite výrazne prispelo k znižovaniu cien.
Sprostredkované rokovania USA s Iránom o obnove JCPOA však už v juli 2022 zlyhali, Irán dvakrát odmietol vstup inšpektorov MAAE, vypol im trvalo prístupné monitorovacie kamerové systémy v závodoch na obohacovanie uránu a obišiel sankcie dramatickým zvýšením exportu ropy do Číny.
Nepriame americko-iránske rokovania sa znovu obnovili v júni 2023 a došlo k zmäkčovaniu časti sankcií týkajúcich sa špeciálne exportu ropy, čo viedlo k zníženiu ceny ropy za barel na 85 amerických dolárov. No situácia sa v októbri 2023 opäť skomplikovala – Izrael vtrhol do pásma Gazy v reakcii na prekvapivý teroristický útok militantných skupín hnutia Hamas, pričom obvinil Irán z podpory Hamasu a tohto útoku.
Zrazu prišiel rok 2024, voľby v USA a nová Trumpova administratíva. Jej nástup takmer okamžite sprevádzali ďalšie americké sankcie uvalené tentoraz na iránsky letecký priemysel – pre export komponentov raketových a bezpilotných leteckých prostriedkov do Ruska – a rokovania o oživení JCPOA sa prakticky zastavili na mŕtvom bode.
OSN deklarovala, že iránsky jadrový program má výhradne „mierový“ charakter a je v súlade s ustanoveniami NPT a JCPOA, inšpektori MAAE však o trochu neskôr uviedli, že nie sú schopní presne a záväzne určiť, či je iránsky jadrový program naozaj výhradne „mierový“.
No a prišiel jún 2025. Iránsky gordický uzol sa na vlastnú päsť rozhodol podľa Beginovej doktríny iniciatívne rozseknúť Izrael. Pardon, aby sme boli presní, tie „päste“ boli vlastne dve. Tá druhá – Trumpova, americká – v podobe strategických bojových lietadiel B-2 Spirit bola nemenej razantná ako tá izraelská.
Kam nás vlastne tieto udalosti a historické paralely privádzajú? Na oboch stranách došlo k obrovským materiálnym, hospodárskym škodám a obetiam na ľudských životoch.
Konflikt negatívne ovplyvnil aj svetovú ekonomiku. Odčerpal značné množstvo vojenských síl a prostriedkov všetkým zúčastneným aktérom, vrátane tých, ktorí pomáhali predovšetkým Izraelcom. Obe strany síce súhlasili s prímerím – ktoré aj tak sporadicky porušujú –, každá deklarovala svoje víťazstvo, ale konflikt sa v skutočnosti nevyriešil.
Stále je tu a pravdepodobne aj naďalej bude, a čo je najhoršie, môže naďalej eskalovať.
Zlé je, že hodnotenia viacerých spravodajských služieb o tom, ako veľmi vlastne izraelský a americký útok ovplyvnil stav jadrového programu, sa veľmi líšia. Jasné však je, že predispozícia konfliktu – spoločná oblasť stretu záujmov aktérov, kontroverzný iránsky jadrový program – zostala.
Na jednej strane Beginova doktrína, na druhej strane pevná politická vôľa „nikdy sa nevzdať jadrového programu“ za žiadnu cenu. A vôľa Iráncov môže – aj pravdepodobne bude – po izraelskom a americkom porušení pravidiel medzinárodného práva narastať. Síce nevymožiteľných, ale predsa len pravidiel.
Irán hrozí odstúpením od NPT. Od 17. júna je už v iránskom parlamente aj návrh zákona a ak prejde hlasovaním, Irán zmluvný vzťah ukončí. Ak sa to stane, bez ohľadu na sankcie najvážnejší dôsledok môže byť paradoxne ešte väčšia netransparentnosť, urýchlenie celého jadrového programu a vojensky zhmotnený iránsky jadrový arzenál na jeho konci.
A to je bod, keď by ideologicky a spoločensky špecifický Irán so svojou ropou, nerastnými surovinami, jadrovým arzenálom a balistickým raketovým programom pravdepodobne začal vážne prekážať aj ďalším regionálnym a globálnym aktérom, a nie len Izraelu. Celé to potom môže viesť len k väčšiemu zbrojeniu a ďalším konfliktom.
Nech je NPT akokoľvek nedokonalá, predsa len je to pre Irán pred svetovou verejnosťou stále aspoň aká-taká brzda, respektíve medzinárodne kontrolovateľná záruka, že sa úplne neodtrhne z reťaze.
Dôležité je tiež chápať a brať do úvahy dlhodobo antagonistickú až nenávistnú povahu iránsko-izraelských a iránsko-amerických vzťahov. Irán má dlhú pamäť a je celkom pravdepodobné, že istá časť najvyššieho politického a náboženského vedenia krajiny bude hľadať všemožné cesty a prostriedky na odplatu či prípadnú pomstu.
Ak by tých paralel, paradoxov a negatívnych dôsledkov izraelsko-amerického vojenského dobrodružstva s Iránom nebolo dosť, pridáme ešte to najvážnejšie. Vo verejnom mediálnom priestore to vo víre udalostí chtiac-nechtiac akosi zaniklo, ale zaznamenali ste, čo po faktickom „doručení“ amerického „príspevku“ k „deeskalácii“ a vyriešeniu situácie vyhlásil 50. americký viceprezident JD Vance?
Vance po útokoch na Irán de facto oznámil zrod medzinárodnej „Trumpovej doktríny“. Jej podstata je odmietnutie zmeny režimu a zdĺhavých konfliktov, zameranie sa na diplomaciu a v extrémnych prípadoch cielené použitie drvivej vojenskej sily.
„Nesnažíme sa tam zmeniť režim. Nesnažíme sa vytvoriť demokraciu ani premeniť Irán na Wisconsin. Ničíme ich jadrový program a hneď, ako to urobíme, odídeme,“ povedal.
Dodal, že tento nový prístup sa stane dominantnou líniou americkej zahraničnej politiky, a nielen republikánov. „Definujeme záujmy, dávame diplomacii šancu a ak zlyhá, udrieme,“ dodal.
Toto Vanceovo vyhlásenie môže ktorýkoľvek obyčajný smrteľník smelo a bez preháňania považovať za posledný klinec do rakvy medzinárodného práva.
Úprimne, ak sa Vance len pompézne snažil pred medzinárodným spoločenstvom v dnešnej dobe ospravedlniť a legitimizovať americkú akciu v Iráne na štýl spomínaného izraelského premiéra Begina s jeho doktrínou, tak sa mu to veľmi nepodarilo.
Čo sa mu týmto vyhlásením všal podarilo takmer celkom isto, bola presne mierená rana do vlastnej nohy prezidenta Trumpa, a to nie iba jedna rana, ale rovno dve.
Jedna – tá menej krvácajúca – má pre Trumpa dôsledky predovšetkým na domácej politickej scéne, kde sa už pomerne intenzívne diskutuje o „protiústavnosti“ amerického zásahu a Trumpovom odvolaní.
Akcia navyše poškodzuje Trumpov obraz pred voličmi, pretože v rámci predvolebnej kampane Američanom sľuboval, že bude „mierový“ prezident a pod jeho vedením nenechá zatiahnuť USA do ďalších vojen. No druhá rana bude bolieť Trumpa asi podstatne viac.
Preemptívne a z pohľadu medzinárodného práva jasne nelegitímne vojenské aktivity Spojených štátov amerických aj Izraela proti rôznym štátom na globálnej – alebo v prípade Izraela skôr regionálnej úrovni – im beztrestne prechádzajú a sú viac-menej tolerované. Štáty ich väčšinou odsúdia, ale nie sú schopné alebo nechcú proti tomu nič urobiť – vrátane orgánov OSN.
Po Vanceovom vyhlásení je jasné, že Trumpova administratíva sa konečne vyfarbila. Rozhodla sa odkloniť od celosvetového presadzovania demokratických hodnôt a princípov prostredníctvom doteraz všeobecne uznávaných a akceptovaných zásad medzinárodného práva.
Rozhodnutím presadzovať „právo silnejšieho“ sa Amerika jednoznačne prikláňa ako medzinárodný gangster na stranu tých najhorších svetových autoritárskych režimov.
Vance totiž okrem iného týmto spupným vyhlásením urobil – možno nevedomky – asi najväčšiu radosť predovšetkým Putinovmu režimu, ktorý sa o zahrnutie „faktora sily“ do medzinárodných vzťahov usiluje už od Mníchovskej bezpečnostnej konferencie v roku 2007.
Trumpova administratíva týmto krokom v podstate legitimizovala Putinove aktivity na Ukrajine a súčasne v medzinárodných vzťahoch poskytuje carte blanche takým štátom, ako je Čína a Severná Kórea, aby sa po vzore Izraela a Spojených štátov chopili svojej príležitosti, keď to uznajú za vhodné.
Svet bude určite zvedavý, keď sa zajtra Čína zobudí a začne premýšľať, či jej stačí iba Taiwan. Medzi tým, čo urobili Američania s Izraelčanmi v Iráne – a nielen tam –, a tým, čo dnes robia Rusi na Ukrajine – a nielen tam – totiž po Vanceovom entrée v princípe už nie je absolútne žiadny rozdiel. Svet čakajú len ďalšie ozbrojené konflikty.
