Island je krajinou, ktorá je najbližšie k dosiahnutiu rodovej rovnosti na svete, zároveň je jedinou krajinou, ktorú v súčasnosti vedú dve ženy. Prezidentka aj premiérka. Čo stojí za pokrokovým myslením tamojšej spoločnosti?
A ako je možné, že napriek tomu, ako ďaleko sú Islanďania, si kanadská novinárka Eliza Jean Reid, ktorá sa stala islandskou prvou dámou, pripadala vedľa svojho manžela „neviditeľná“?
Keď sa Eliza Jean Reid stala prvou dámou Islandu, pripadala si popri svojom manželovi prezidentovi neviditeľná. Ľudia ju na štátnych večeriach obchádzali, dokonca ju niekedy pri manželovi úplne prehliadali.
Namiesto toho, aby sa ľutovala či hnevala, rozhodla sa vykročiť vpred, podať ruku prvá, pozrieť sa im do očí a povedať: „Dobrý deň.“
Môj otec je profesorom angličtiny a mama vždy pracovala v domácnosti. Mám ešte dvoch mladších bratov. Keď som mala 10 rokov, presťahovali sme sa z okraja Ottawy na vidiek, kde si rodičia kúpili starý dom a chovali tam ovce, sliepky, kačky. Moji rodičia tam žijú dodnes. Neskôr som študovala medzinárodné vzťahy na Torontskej univerzite, čo mi napokon veľmi pomohlo. Potom som odišla na postgraduálne štúdium na Oxfordskú univerzitu.
Presne tak, v tom čase tam študovalo veľa Kanaďanov, ale moju pozornosť upútal práve jeden Islanďan, ktorý si tam robil doktorát z histórie. Na základe neho som si utvorila stereotypnú predstavu o tom, akí sú všetci Islanďania. (smiech) Zoznámili sme sa a zamilovali sme sa. Mimochodom, za veľmi vtipných okolností…
Prvé rande sme mali vďaka tombole na jednej benefičnej akcii. Dievčatá si kupovali lístky „na rande“ a chlapci ich vyťahovali z papierových pohárov, na ktorých boli ich mená. Pomyslela som si, že je to dobrá príležitosť trochu ovplyvniť osud.
Kúpila som veľa lístkov a skoro všetky som dala do pohára s jeho menom. Takmer nemal šancu si ma nevybrať. Po dokončení doktorátu sme sa presťahovali na Island, kde sme si vybudovali spoločný život. Zosobášili sme sa a mali sme spolu štyri deti v dvojročných intervaloch.
Popri deťoch som písala o cestovaní, prispievala som do viacerých médií v anglickom jazyku.
Bolo to veľmi rušné obdobie. (smiech) Naše deti mali vtedy dva, štyri, šesť a osem rokov. Ja som mala rozbehnuté viaceré projekty. Manžel práve získal trvalé miesto profesora na Islandskej univerzite. Povedali sme si: „To je ono. Celý život máme naplánovaný presne tak, ako sme chceli.“ Práve sme sa presťahovali do väčšieho domu, ešte sme ho nestihli ani opraviť, keď vypukol škandál spojený s Panama Papers.
Na Islande sa tento škandál dotkol nášho vtedajšieho premiéra Sigmundura Davíða Gunnlaugssona, dokonca sa dostal až na titulnú stranu denníka The New York Times. Dokumenty odhalili, že v zámorí skrýval milióny dolárov vrátane pohľadávok voči islandským bankám, ktoré skrachovali počas finančnej krízy v roku 2008.
Na finančné podvody sú Islanďania odvtedy veľmi citliví. Nasledovali obrovské protesty pred parlamentom, po ktorých musel premiér odstúpiť. Pre verejnosť bolo kľúčovou otázkou, kto a ako vyhlási voľby. Môj manžel Guðni nebol členom žiadnej politickej strany, ale ako historik napísal knihu o prezidentoch Islandu a začali si ho všímať médiá.
Pozývali ho, aby komentoval aktuálne dianie, a on vedel ako profesor vysvetliť aj pomerne zložité pojmy ľuďom ľahko zrozumiteľným spôsobom. Jeden večer, keď bol v televízii a ja som doma varila večeru pre deti, zazvonila pevná linka.
Volal nám starší pán a povedal mi, že videl Guðniho v televízii. Našiel si jeho číslo v telefónnom zozname a napadlo mu spýtať sa môjho manžela, či by sa nemohol uchádzať o post prezidenta Islandu. O dva mesiace mali byť totiž prezidentské voľby.
Nepripadalo vám to zvláštne?
Považovala som to skôr za kompliment a príliš som nad tým nerozmýšľala. Pravdepodobne som utekala zbierať zo zeme špagety. (smiech) Telefón však zazvonil znova. Bol to niekto iný, z inej časti krajiny, z inej vekovej skupiny.
Povedal: „Sledoval som vášho manžela v televízii, bol naozaj dobrý, mal by zvážiť kandidatúru na prezidenta.“ Spomínam si, ako som si pomyslela: „Keď sa Guðni vráti domov, bude z týchto telefonátov naozaj prekvapený.“ On však prekvapený nebol. Ukázal mi svoj telefón.
Ak ľudia vyhľadávali naše číslo, aby nám zavolali domov, predstavte si, koľko ľudí mu posielalo správy na sociálnych sieťach. Bolo to ako cunami, obrovská záplava ľudí, ktorí ho povzbudzovali, aby kandidoval. Keď sa rozhodol, že do toho pôjde, nemal veľa času na prípravu. Voľby sa konali o sedem týždňov.
Pochybnosti a samota
Pristavme sa ešte pri období, keď ste sa rozhodovali, či do toho pôjde, alebo nie. Hoci to znelo lákavo, boli ste pripravení na stratu súkromia, akú so sebou prináša politická rola?
Nebolo kedy premýšľať. Rozhodovali sme sa v priebehu troch či štyroch dní. Spomínam si, že sme všetky možné otázky zredukovali na niekoľko základných. Jedna z nich znela: „Ako to ovplyvní naše deti?“ To bola naša najväčšia obava.
Na Islande však máme pomerne slobodnú a otvorenú spoločnosť. Ľudia majú tendenciu nechať rodiny, najmä tie s malými deťmi, na pokoji. Mysleli sme si, že ak s nimi budeme tráviť čo najviac času, nemôžeme nič pokaziť. Možno im dokonca doprajeme zaujímavé zážitky.
Premýšľali sme aj o nákladoch. Povedali sme si, že náš malý dom, ktorý je aj tak zaťažený hypotékou, nezruinujeme a v najhoršom prípade mi zostane v šatníku niekoľko šiat navyše. Mimochodom, to je samostatná téma – aký rozdiel je medzi šatníkom matky na materskej dovolenke a manželky kandidáta na prezidenta?
Predpokladám, že zásadný.
To teda áno. (smiech) Keď sme neskôr pripravovali plagáty na kampaň, niekto dokonca zavolal k nám domov štylistu, aby mi pomohol s oblečením na fotenie. Som si istá, že som práve menila plienku a gestikulovala som, aby som niečo vysvetlila deťom.
Televízia bola pustená príliš nahlas, na sporáku mi vrel obed a zrazu sa ma niekto do telefónu opýtal: „Ako by ste opísali svoj osobný štýl?“ Bez rozmýšľania som odpovedala: „Moje tehotenské nohavice mi stále veľmi dobre sedia a topánky som si naposledy kúpila pred piatimi rokmi.“ Na druhej strane linky bolo ticho.
Eliza Reid (archív)
Vráťme sa späť k rozhodovaniu, či do toho pôjdete, alebo nie.
V konečnom dôsledku aj tak všetko záviselo od toho, či to chce manžel robiť a či si myslí, že by to mohol robiť dobre. A to rozhodlo.
Kedy ste začali veriť, že sa to podarí?
Hneď v prvom prieskume mal podporu 69 percent, a to z deviatich kandidátov. Od začiatku som cítila, že je najpravdepodobnejším víťazom, no nikdy to nemôžete brať ako samozrejmosť. Môže sa stať veľa vecí a nemyslím si, že by sme si mohli dovoliť čo i len náznak arogancie. Celé to bolo ako víchrica, všetko sa udialo tak rýchlo, že som sa tým nechala unášať. V niektorých chvíľach som sa však cítila veľmi izolovane.
V akom zmysle?
Keď som bola unavená, vystresovaná alebo som mala obavy, nemohla som o tom hovoriť so svojím manželom. On bol ten, o koho naozaj išlo. Ten, na koho doliehal všetok tlak. Všetci okolo nás pracovali tak tvrdo, aby sa to podarilo, že som mala pocit, akoby som s nikým z nich nemala hovoriť o svojich pocitoch. Nechcela som im pridávať ďalšie starosti.
Na prvé dámy sa nemyslí
Ako si spomínate na volebnú noc?
Prvé výsledky, ktoré prišli z jednej časti krajiny, ukazovali, že Guðni vedie, no oveľa tesnejšie, než naznačovali prieskumy. Tie hovorili, že na konci bude mať náskok 20 bodov. Prvé výsledky mu však prisúdili len štyri. Usmievala som sa, aj keď kamery neboli namierené na mňa, a v duchu som si hovorila: „Dobre, ak nevyhrá, moje deti nebudú musieť…“
Potom prišli ďalšie čísla a jeho náskok sa zväčšil. Jeden z poradcov len pokojne povedal: „Nebojte sa, bude to v poriadku.“ A mal pravdu. Prichádzali ďalšie výsledky a on stúpal vyššie a vyššie. Jedna z mojich posledných spomienok z toho večera je, ako sme už oslavovali víťazstvo a okolo tretej ráno odchádzali z hotela.
V júni na Islande slnko nezapadá, takže vonku bolo stále svetlo. Vyšli sme z hotelovej sály na ulicu a ja som sa ešte otočila. Uprostred parketu, medzi dverami, tancovali moji rodičia na pieseň Uptown Funk. Zavolali k deťom opatrovateľku, aby nás v tú noc mohli podporiť.
Tak ste sa stali prvou dámou Islandu. Premýšľali ste vôbec o sebe a svojej novej úlohe?
Po voľbách som trávila veľa času premýšľaním o tom, ako túto príležitosť využijem. Na rozdiel od prezidenta, ktorý má veľmi presne definovanú náplň práce, vo väčšine prípadov prezidentova manželka, ak vôbec nejakú má, nemá žiadny pravidelný režim. A to bol problém.
Prečo?
Pretože milujem pravidlá. Som ten typ človeka, ktorý si pri kúpe nového mixéra najprv prečíta celý návod na použitie. Chcem mať istotu, že všetko robím presne tak, ako sa má. A potom ma život postavil do úlohy, v ktorej žiadny návod neexistoval. Nevedela som, čo mám robiť ani ako to mám robiť.
Ale aspoň nejaké prvotné očakávania ste mali, nie?
Chcela som byť viac než len tichá, usmievavá žena po boku svojho manžela. Ako keby som bola rekvizita v príbehu, ktorý rozpráva on. V tom čase mi bola veľkou inšpiráciou Michelle Obama. Nemala som si z koho iného brať príklad. Napokon, aj v mojej rodnej Kanade bola hlavou štátu anglická kráľovná.
Začala som teda premýšľať o vlastnej identite v novom kontexte. Ľudia mi hovorili: „Si dobrá matka, dobrá manželka, budeš aj dobrá prvá dáma.“ A ja som odpovedala: „Som Eliza. Som hrdá, že som Guðniho manželka, ale som aj sama sebou.“ Uvedomovala som si túto vnútornú dichotómiu.
V manželstve sme si rovní, spoločne rozhodujeme, no keď sa z vás stane prezidentova manželka, rovnováha sa zmení. On je ten, kto riadi veci, a táto nová dynamika príde aj do vzťahu.
Profimedia
Museli ste skončiť so svojou prácou?
Vždy som hovorila, že sa nevzdám svojej práce len preto, že môj manžel zmenil zamestnanie. V roku 2014 som založila združenie Iceland Writers Retreat, v rámci ktorého organizujeme workshopy písania na Islande. To je moje profesionálne dieťa.
Neskôr som prijala ďalšiu výzvu, keď som začala pre organizáciu Business Iceland propagovať našu krajinu v zahraničí. Zo začiatku som bola jediná z celého tímu, ktorá síce reprezentovala Island, no bez platu. Keď som konečne dostala zmluvu, mala som pocit, že niekto naozaj uznal hodnotu mojej práce.
Kritika prvej dámy
Cítili ste sa niekedy neviditeľná?
Áno, určite, aj keď nie priamo vo vzťahu k môjmu manželovi. No stávalo sa, že keď sme prišli spolu na nejaké podujatie, ľudia sa správali, akoby som bola neviditeľná. Podali ruku jemu a potom jednoducho prešli okolo mňa. Alebo sa len priblížili, pokývali hlavou a obrátili sa k niekomu inému.
To určite zamrzí.
Nemyslím si, že to robili naschvál. Keď sa ľudia ocitnú v blízkosti hlavy štátu, je to pre nich výnimočný okamih – a zrazu nevnímajú nič iné. Napriek tomu som po takýchto podujatiach často cítila rozladenosť. Väčšinou som sa hnevala sama na seba.
Nie som si istá, či preto, že som s tým nič neurobila, alebo preto, že som si vôbec myslela, že mi niekto mal podať ruku. Dokonca som sa bála o tom hovoriť, pretože to znie tak neuveriteľne malicherne. V kontexte rodovej rovnosti je to drobnosť, no keď sa takéto drobné „mikroagresie“ pridali k hromade pochybností o sebe samej, ktoré som tak či tak cítila, dokázali ma vyviesť z rovnováhy.
Na čo ste prišli, keď ste nad tým všetkým uvažovali?
Uvedomila som si, že nezaberám dostatočný priestor. A pritom riešenie bolo úplne jednoduché. Keď niekto prišiel a podal ruku môjmu manželovi, skôr než ma stihol obísť, vystrela som ruku prvá ja a povedala: „Dobrý deň, vitajte.“ V tej chvíli sa zastavili, usmiali, odpovedali „Dobrý deň“ – a podali mi ruku.
Profimedia
Samozrejme, čelila som aj kritike, že vyhľadávam pozornosť a prekračujem hranice. Rozhodla som sa však túto menšinu nepočúvať. Nesúhlasím s nimi a ich obvinenia odmietam. Nemôžete sa zapáčiť všetkým, a keď zastávate verejnú funkciu, nemalo by to byť ani vaším cieľom. Cieľom je slúžiť čestne, s integritou, učiť sa zo svojich chýb, hovoriť pravdu a nechať ľudí, nech si urobia vlastný úsudok. Nebola som dokonalá, ale myslím, že toto som zvládla.
Chyby sa dejú
Vedeli ste to robiť od začiatku, alebo ste sa to museli naučiť postupne?
Nie, isteže nie, na začiatku to bolo všetko také nové, že som vôbec nepremýšľala. Myslela som si, že ak mi niekto povie: „Choď sem“ alebo „Na štátnej návšteve ti musia rukavice ladiť s kabelkou“, tak má, samozrejme, pravdu. Hoci som žiadne rukavice nemala. (smiech) Ale potom, keď si v tej úlohe trochu nájdete cestu, začnete viac hovoriť o tom, čo chcete vy.
Takto to znie jednoducho, ale predpokladám, že to nebol priamočiary proces.
Na začiatku som si veľa vecí vyčítala. Hovorila som si: „Ach, túto príležitosť som premeškala“ alebo „Mala som sa ozvať“. Postupne som však pochopila, že chyby sú nevyhnutné. Robíme ich všetci bez ohľadu na pohlavie. Otázkou je, či majú ženy slobodu mýliť sa.
Keď žena vo vedúcej pozícii spraví chybu, spoločnosť často reaguje: „Vidíte, preto by ženy nemali zastávať takéto posty!“ Pritom je to presne naopak. Čím viac žien vidíme v týchto pozíciách, tým menej musí jedna žena niesť bremeno celého pohlavia. Mimochodom, často sa ma pýtajú, ako by som povzbudila ostatné prvé dámy, aby sa nebáli ozvať a robiť veci po svojom.
Čo odpovedáte?
Potrebujeme viac prezidentiek, nie viac prvých dám! No keďže som sa ocitla práve v tejto pozícii, rozhodla som sa z nej vyťažiť maximum. Každý z nás v živote čelí neočakávaným momentom – aj tým, ktoré sú síce pozitívne, no zároveň zastrašujúce.
Dôležité je pochopiť, že nemusíme hneď vedieť, čo s nimi robiť. Stačí, ak sa do nich oprieme a pokúsime sa ich využiť vtedy, keď prídu. A druhé posolstvo, ktoré sa snažím odovzdávať, je to, že všetci sme vzormi a každý z nás má svoj vplyv.
Profimedia
Ako to myslíte?
Musíme sa rozhodnúť, či chceme byť pozitívnymi alebo negatívnymi vzormi. Dnes je na ľudí vytváraný obrovský tlak. Svet sa stal veľmi binárnym – buď so všetkým súhlasíš, alebo so všetkým nesúhlasíš. Mnohí si povedia, že ak nemôžu revolučne zmeniť svet, nemá zmysel sa o to vôbec pokúšať.
Ako prvá dáma som žiadnu revolúciu neuskutočnila. Nebola som volená úradníčka, nemala som úradnú zodpovednosť, rozpočet ani tím ľudí, ale mala som viditeľnú platformu a určitý vplyv. A práve ten som sa snažila využiť a využiť každý moment, ktorý sa mi naskytol, aby som zanechala pozitívny dojem na ľuďoch, ktorých som stretla. A možno práve to niekedy stačí.
Postupne ste teda našli svoj hlas, napriek kritike, že vás až príliš počuť alebo vidieť…
Chápem, že úloha hlavy štátu je najdôležitejšia a že nikto neprichádza na návštevu kvôli mne, no ak sa odo mňa ako od prvej dámy očakáva, že budem manžela sprevádzať, chcem hovoriť aj o témach, ktoré sú pre mňa podstatné.
Keď sme napríklad prišli na štátnu návštevu Slovenska, spolu s pánom Jurajom Rizmanom (partnerom bývalej prezidentky Zuzany Čaputovej – pozn. red.) sme sa zúčastnili panelových diskusií o rodovej rovnosti a právach LGBTIQ komunity.
Bolo to krátko po tragických udalostiach v Teplárni v roku 2022 a pre nás oboch bolo dôležité o tom hovoriť. Nakoniec som si uvedomila, že z celej štátnej návštevy sa k ľuďom dostane len niekoľkosekundový videoklip na sociálnych sieťach.
A tak som si položila otázku: Chcem, aby ukazoval, ako si prezerám umelecké diela v galérii, alebo ako diskutujem o témach, ktoré majú zmysel? To druhé u mňa jednoznačne vyhralo.
Dvojaký meter
Veľmi často. Nie vždy sa priamo pýtali, ale takmer vždy sa táto informácia objavila v správach. Začalo sa to už deň po voľbách, keď som poskytla množstvo rozhovorov kanadským médiám.
Takmer každý novinár sa ma spýtal: „Predstavovali ste si niekedy, keď ste vyrastali na farme, že raz budete prvou dámou Islandu?“ Spomínam si, ako som neveriacky krútila hlavou. „Naozaj sa ma pýtajú, či bolo mojím snom vydať sa za niekoho, kto niečo veľké dosiahne? Samozrejme, že nie!“
Naučila som sa s tým pracovať. Michelle Obama raz povedala, že ak ju médiá budú sledovať na každom kroku, zoberie ich aspoň na zaujímavé miesta. A tak som to skúsila aj ja.
Ako?
Napríklad som raz navštívila secondhand, aby som podporila Červený kríž, a kúpila som si tam bundu, ktorú som si neskôr obliekla na islandský ekvivalent udeľovania Oscarov. Hneď to bolo v BBC aj vo všetkých možných médiách.
Šaty z druhej ruky som mala aj počas ďalšej volebnej noci, keď bol Guðni znovuzvolený, rovnako aj pri prijatí prezidenta a prvej dámy Nemecka na štátnej návšteve. Pomyslela som si: „Ľudia sa ma budú pýtať, čo mám na sebe a ja im môžem odpovedať, že je to oblečenie z druhej ruky – dobré pre životné prostredie a zároveň je to podpora Červeného kríža.“
Eliza Jean Reid si musela vedome klásť otázku, ako chce, aby si ju ľudia zapamätali a ako chce byť vnímaná na sociálnych sieťach. Foto: Eliza Reid (archív)
Môžete proti tomu nejako bojovať z pozície verejne činnej osoby?
Snažíte sa na to jednoducho poukázať. To isté robil aj môj manžel, keď si všimol, ako rozdielne k nemu a k jeho protikandidátke pristupovali médiá. Počas kampane si vzala na dva týždne voľno, aby porodila svoje tretie dieťa.
A hoci sme na Islande považovaní za lídrov v rodovej rovnosti, novinári sa jej neustále pýtali: „Ako zvládnete byť matkou a prezidentkou zároveň?“ Samozrejme, mala pripravenú výbornú odpoveď. Môj manžel má päť detí, štyri so mnou a jedno z predchádzajúceho manželstva.
Nikto sa ho nikdy nespýtal, či zvládne úlohu prezidenta. Preto sa po každej tlačovej konferencii novinárov s úsmevom opýtal: „Nikto sa ma nepýta, ako skĺbim úlohu otca piatich detí s touto prácou? Lebo na to mám veľmi dobrú odpoveď.“ A viete čo? Po čase sa na to prestali pýtať aj jeho protikandidátky.
Takže ste sa aj vy snažili poukázať na absurdnosť niektorých otázok?
Áno, spomínam si na jeden rozhovor s americkým novinárom, ktorý najprv spovedal môjho manžela a potom mňa. Spýtal sa: „Máte štyri deti. Ako vyvažujete ten rušný domáci život so všetkými ostatnými povinnosťami?“
Odpovedala som mu: „Zaujímalo by ma, ako na túto otázku odpovedal môj manžel, pretože my si rodičovské povinnosti delíme rovnomerne.“ Samozrejme, ukázalo sa, že jemu tú otázku vôbec nepoložil.
A reakcia?
Zahanbil sa. Odvtedy som bola niekoľkokrát v jeho relácii a zakaždým si na to spomenie, čo mu slúži ku cti.
Uvažovali ste niekedy nad tým, že by ste sa bránili právnou cestou? Napríklad francúzsky prezident v súčasnosti bezprecedentne žaluje amerických blogerov za konšpiračné tvrdenia, že prvá dáma Francúzska Brigitte Macron nie je žena.
Island je oveľa menšia krajina a nemá taký medzinárodný profil ako Francúzsko. Samozrejme, stretávala som sa s urážkami na internete, no nikdy nie v takej miere, aby som cítila potrebu riešiť to právne. V istom zmysle som sa na Islande cítila chránená a islandčina nie je môj materinský jazyk.
Moja slovná zásoba v nej je taká „nevinná“, že aj keby som si prečítala niečo veľmi negatívne, musela by som si to preložiť, aby som pochopila, čo o mne vlastne píšu. A úprimne, ani by ma to veľmi nezaujímalo.
Prvá prezidentka bola na Islande
Prejdime k obdobiu, keď ste sa rozhodli napísať knihu o výnimočných islandských ženách. Čo vás k tej myšlienke doviedlo?
Nápad na knihu Tajomstvo islandských žien sa zrodil počas pandémie, keď sa svet na chvíľu zastavil a ja som prestala cestovať. V apríli 2020 oslávila 90. narodeniny bývalá islandská prezidentka Vigdís Finnbogadóttir, prvá demokraticky zvolená žena na svete.
Plánovala sa veľká oslava, ktorú však museli zrušiť. Napriek tomu sa o nej začalo veľa hovoriť, médiá prinášali jej príbehy, ľudia sa delili o spomienky. A mňa vtedy prekvapilo, že som o nej, asi rovnako ako väčšina sveta, dovtedy vôbec nevedela. V Kanade, kde som vyrastala, sa o nej nikdy neučilo.
Pritom bola prezidentkou až neuveriteľných 16 rokov.
Presne tak, od roku 1980 do roku 1996, počas mojich formujúcich rokov. Vedela som, že Margaret Thatcher v tom čase viedla Spojené kráľovstvo, ale o iných ženských vzoroch som nemala ani tušenie. Spomínam si, ako som si pomyslela: „Je škoda, že v mnohých častiach sveta ľudia zabudli na Vigdísin príbeh.“
To ma inšpirovalo. Chcela som písať nielen o nej, ale o islandských ženách všeobecne. Podľa Svetového ekonomického fóra je Island krajinou, ktorá sa najviac priblížila k odstráneniu rodovej nerovnosti. Zaujímalo ma, čo to vlastne znamená. Ako vyzerá život matky, podnikateľky, političky, športovkyne či umelkyne v krajine, ktorá je pre ženy považovaná za najlepšie miesto na svete.
Eliza Reid porozprávala o prevratnom islandskom štrajku, ktorý zmenil dejiny krajiny počas októbrového podujatia Forbes Women Summit v bratislavskej Redute. Foto: Forbes Slovensko/Marek Mucha
V knihe otvárate tému štrajku islandských žien z roku 1975. Dá sa povedať, že práve vtedy sa začala meniť história vnímania rodovej rovnosti vo svete?
Áno, predovšetkým na Islande sa to považuje za zlomový moment. V roku 1975 si islandské ženy povedali: „Pozrite, na jeden deň si vezmeme voľno.“ Dnes sa hovorí o štrajku, ale vtedy použili miernejší výraz – deň voľna –, pretože slovo „štrajk“ znelo pre mnohé z nich príliš komunisticky.
Ženy odmietli pracovať, či už išlo o platené zamestnanie, starostlivosť o deti alebo domácnosť. Zapojilo sa až 90 percent žien a krajina sa zastavila. O päť rokov neskôr bola zvolená Vigdís ako prvá prezidentka na svete. Udalosť viedla aj k vzniku politickej strany, na kandidátke ktorej boli len ženy.
Je to krásny príklad „začarovaného kruhu dobra“: keď je vo vláde viac žien, vznikajú politiky, ktoré podporujú rodiny – a tie následne umožňujú ďalším ženám vstúpiť do politiky. Takže áno, vplyv štrajku bol obrovský, no aj po polstoročí je zrejmé, že rovnosť ešte stále nie je úplne naplnená.
Spomenuli ste, že na Islande je viacero zákonov, ktoré prispievajú k rodovej rovnosti. Môžete uviesť príklad?
Napríklad pri rodičovských dovolenkách je zavedený taký systém, aby každý z rodičov bol motivovaný zostať doma s dieťaťom. V domácnostiach s oboma rodičmi nemôže jeden z rodičov čerpať celú pridelenú rodičovskú dovolenku, ale len jej časť.
Druhá prináleží druhému rodičovi, ktorý to môže buď využiť, alebo môže o tú časť prísť. Nielenže to posilňuje väzbu otcov s deťmi, čo potvrdzuje mnoho výskumov, ale otcom to umožňuje lepšie pochopiť, čo všetko si starostlivosť o deti vyžaduje.
A potom sú zamestnávatelia menej náchylní diskriminovať ženy s argumentom, že ich nemôžu zamestnať, lebo čo ak porodia a nevrátia sa späť. Vláda nikoho nenúti, ale je to spôsob, ako pripomenúť ľuďom, že existujú rôzne možnosti, čo vytvára väčšiu flexibilitu.
Čo ďalšie?
Nemáme kvóty pre zastúpenie žien v parlamente, hoci niektoré strany majú kvóty pre svoje vlastné „kandidátky“. Máme zákon, podľa ktorého musíte preukázať rovnakú mzdu za rovnakú prácu. Je to opäť nedokonalý zákon, ale už samotná myšlienka, ktorá bola zrealizovaná, je zaujímavá.
Ďalej máme zákon o správnych radách verejne obchodovaných spoločností, podľa ktorého musí mať každá rada aspoň 40 percent žien. Zákon o správnych radách sa vzťahuje len na nové správne rady, ktoré sú vytvorené. Veci nie sú vždy dokonalé. To však neznamená, že by ste to nemali skúsiť.
Pri tvorbe rozpočtov pre všetky ministerstvá sa to robí s ohľadom na rodovú rovnosť. A napríklad dotácie pre poľnohospodárov sa rozdeľujú tiež rovnomerne farmám, ktoré sú vlastnené mužmi a ktoré sú vlastnené ženami. Žiadne z týchto zákonov nemajú za cieľ diktovať hodnotové systémy, ale vyrovnávať podmienky a poskytovať rovnaké príležitosti.
Profimedia
Vo svojej knihe uvádzate viaceré príklady, mňa zaujal príbeh ženy menom Halla Tómasdóttir, ktorá sa vrátila na Island z USA, kde pracovala v riadiacich pozíciách vo veľkých firmách, ako sú Mars či PepsiCo. V jednej kapitole opisujete scénu, v ktorej dojčí počas schôdze. Stretnutie vedie v miestnosti plnej mužov a nikto ani nemrkne, nikto nevysloví žiadnu sarkastickú poznámku či nezavtipkuje. Naozaj to je na Islande také bežné, že to nikto ani neokomentuje?
Myslím, že rovnaká mentalita je spoločná aj pre ostatné severské krajiny, ale pamätám si, ako ma to ohromilo, keď som o nej prvýkrát počula ešte ako študentka. Povedala som si, že ak sa na Islande žije takto, chcem sa tam presťahovať a zvládnem aj chladné počasie! (smiech)
Príbeh má krásne vyústenie. Halla Tómasdóttir, žena, ktorá počas kampane dojčila svoje dieťa, je dnes prezidentkou Islandu. Vyhrala voľby po tom, ako sa môj manžel rozhodol už viac nekandidovať. V čase, keď som písala knihu, som to, samozrejme, ešte netušila. No je to krásny dôkaz toho, aký je Island v istom zmysle malý a prepojený.
Island je krajina, ktorá sa najviac priblížila k odstráneniu rodovej nerovnosti. Zároveň je to asi jediná krajina sveta, ktorá má v súčasnosti čisto ženské vedenie: premiérku Kristrún Frostadóttir, ktorá je v úrade od minulého decembra, a spomínanú prezidentku Hallu Tómasdóttir, ktorá sa stala hlavou štátu vlani v auguste. Je to vôbec na Islande téma?
Ale pravdaže! Tri politické strany, ktoré dnes tvoria islandskú vládu, vedú tri ženy. Každá z nich je iná, majú rozdielny vek, skúsenosti aj politické názory. To najlepšie na celej situácii je, že sa na čele krajiny neocitli len preto, že sú ženy. Keď je v politike viac žien, prestávajú byť vnímané ako jednotná skupina.
Stávajú sa osobnosťami s vlastnými názormi. Už nenesú na pleciach bremeno reprezentovať celé pohlavie a bojovať za rodovú rovnosť a všetky ostatné ženy. Ideálnym cieľom je, aby ľudia uspeli vďaka talentu a schopnostiam, nie na základe pohlavia. No k jeho dosiahnutiu máme ešte stále ďaleko.
Muži, ktorí sa hľadajú
Kde vidíte ešte priestor na zlepšenie?
Máme stále len jednu či dve ženy, ktoré sú generálnymi riaditeľkami spoločností kótovaných na burze. Na Islande sa teraz kladie veľký dôraz na odstránenie rodovo podmieneného násilia. Neporazili sme ho ani zďaleka a azylové domy sú často preplnené. Na univerzitách tvoria ženy dve tretiny študentov, čo je rodová nerovnováha v opačnom smere. Musíme povzbudzovať našich mužov a chlapcov, aby pokračovali vo svojom ďalšom vzdelávaní.
Práve otázka mužnosti a toho, čo znamená byť mužom v 21. storočí, je veľmi vážna. Pretože ak nebudú vzormi muži, ktorí rešpektujú ženy, dostanú viac priestoru mizogýni ako napríklad Andrew Tate, s ktorým – čo je smutné – sympatizujú aj niektorí politickí predstavitelia vrátane tých slovenských…
… a to ešte ani nehovoríme o postavení žien v Afganistane, kde prebieha rodový apartheid. Ženy sú tam systematicky umlčiavané, odstrihnuté od sveta, dokonca aj od internetu. A ja vám tu rozprávam o tom, že mi niekto nepodal ruku, však? (úsmev)
Lenže práve v týchto drobných prejavoch sa zrkadlí väčší obraz. Neustále sa objavujú muži, ktorí sa snažia ženy znevažovať, redukovať, marginalizovať a umlčať. Pýtam sa – čoho sa vlastne boja? Prečo sú takí neistí?
Eliza Jean Read počas podujata Forbes Women Summit v bratislavskej Redute. Foto: Forbes Slovensko/Marek Mucha
Čo sa s tým dá robiť?
Pozrite, som v tomto smere asi zaujatá – som matkou troch chlapcov a verím, že z nich vyrastú úctiví a láskaví muži. No nebudem pri nich navždy.
Už dnes sa môžu ocitať v prostredí, či už online, alebo v chlapčenskej šatni, kde zaznievajú sexistické poznámky. Vychovávam ich k tomu, aby mali odvahu v takej chvíli povedať, že to nie je vtipné, v poriadku a prečo si to myslíš.
Je to náročné. Keď som mala 13 či 14 rokov, pravdepodobne by som sa proti nespravodlivosti neozvala a bola som rada, že sa to nedeje mne. Ale každý, kto sa stal terčom útoku, vie, že aj keď útočí len jeden človek a ďalších 10 sa mlčky prizerá, pôsobí to, akoby proti nemu stálo 11 ľudí. Andrew Tate a jemu podobní sú síce v menšine, lenže problém je v tom, že priveľa ľudí zostáva ticho.
Dosť dobré nestačí
Ak by ste mohli odkázať slovenskej verejnosti jednu vec, ktorá by mohla pomôcť posilniť rodovú rovnosť aj v našej krajine, čo by to bolo?
Chcela by som ľudí naozaj povzbudiť, aby využili svoj hlas. Mnohí z nás sa nachádzajú v privilegovanej pozícii. Máme hlas, ktorý môžeme využiť, a ľudí, ktorí nás počúvajú. Prečo ho nevyužiť? Mnoho ľudí si myslí, že sa máme „dosť dobre“. Máme prácu, rodinu, žijeme v bezpečí. Lenže na svete je toľko ľudí, pri ktorých to neplatí! Preto hovorím, že dosť dobré nestačí. Rovnosť je voľba. Nie je to niečo, čo sa stane samovoľne.
Nie, máte úplnú pravdu v tom, čo hovoríte. Ako prvá dáma by som vraj mala hovoriť o pomoci deťom a zdravotnej starostlivosti, lenže ja som chcela otvárať témy, s ktorými som mala osobnú skúsenosť – aj keď to neboli tie „tradičné“.
Rozprávala som o rodovej rovnosti, podnikaní, inováciách, o čistej energii. Očakávania, ktoré sa s touto rolou spájajú, sú často zvláštne. Dodnes si pamätám, ako mi pri jednej štátnej návšteve oznámili, že ma vezmú do škôlky čítať deťom rozprávku.
A ja som si v duchu povedala: „Môj manžel to s deťmi vie, má dokonca pedagogické vzdelanie. Prečo by nešiel čítať on? Aký skvelý odkaz by to vyslalo?“ Nie vždy sa mi podarilo tieto malé boje vyhrať, ale aspoň som sa snažila ukazovať, aké možnosti všetci máme.
Je to klasická detektívka, ktorá sa odohráva na Islande, volá sa Death on the Island (Smrť na ostrove). Chcela som vyskúšať tento žáner, bola to pre mňa spisovateľská výzva a má aj silné ženské postavy.
No a potom som napísala knihu s názvom The First Lady Next Door (Prvá dáma od vedľa), ktorá je o mojom pôsobení v role prvej dámy. Vyjde v máji budúceho roka a obsahuje práve tie posolstvá, o ktorých tu teraz spolu hovoríme.
Power Players – podcast šéfredaktorky Forbes Slovensko Lucie Okšovej. Vstúpte s nami do zákulisia sveta, kam sa bežní ľudia nedostanú. Iba Power Players. Biznis je hra. Sledujte ju zblízka.
