Náš mozog nie je stavaný na to, aby globálne krízy vstrebával takto rýchlo.
Najskôr pandémia, potom vojny, geopolitické krízy a americký prezident testujúci limity svojej moci. Pri sledovaní udalostí posledných rokov sa nemožno ubrániť dojmu, že žijeme v ére, ktorá sa nezmazateľne zapíše do učebníc.
Možno je súčasnosť skutočne mimoriadne búrlivá. Ale možno sme sa len stali rukojemníkmi technológií, ktoré nám všetky dramatické udalosti z celého sveta otĺkajú o hlavu v reálnom čase.
„Žijeme v tyranii prítomnosti,“ zhŕňa historik Rudolf Kučera, šéf Masarykovho ústavu a Archívu Akadémie vied.
Tyranskú prítomnosť charakterizuje nepretržitý prísun informácií. Pred sto rokmi by sa bežný človek dozvedal o vojnách vo svete maximálne raz za deň v novinách. Dnes si môže na telefóne nastaviť push notifikáciu na každú vystrelenú raketu na Blízkom východe.
„Informačné technológie vytvorili ilúziu neustáleho kmitania, ktorá nás núti reagovať na každý tweet ako na bezprostrednú hrozbu. Kedysi mali udalosti čas doznieť, kým sa o nich ľudia dozvedeli. Dnes konzumujeme krízy v reálnom čase, čo v nás udržiava permanentný stres,“ popisuje Kučera.
Náš mozog nie je stavaný na to, aby globálne krízy vstrebával takto rýchlo. Kontinuálne spravodajstvo odštartovala až americká CNN v roku 1980 a do vreciek ho všetkým definitívne vpravili inteligentné telefóny pred dvoma dekádami. Zahltený mozog tak ľahko podlieha kognitívnemu skresleniu zvanému recency bias – preceňuje aktuálne hrozby a ignoruje minulé. Človek sledujúci dianie vo svete potom ľahko nadobudne dojem, že dejiny bežia až príliš rýchlo.
Rovnakým pocitom však ľudstvo prepadá odnepamäti. „Pre historika nie je ťažké v minulých storočiach nájsť podobné sťažnosti, o akých počujeme dnes. Súčasníci svoju dobu vždy vnímajú ako bezprecedentnú a rýchlu,“ hovorí historik Jakub Rákosník z Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej. „Ale aj bez ohľadu na toto subjektívne vnímanie vývoj v dôsledku technologických zmien zrýchľuje,“ dodáva.
„Nie sme v unikátnom bode dejín, len udalosti vnímame rýchlejšie než kedykoľvek predtým,“ potvrdzuje Kučera. Podľa neho to pre spoločnosť znamená koniec éry lineárneho plánovania a nutnosť prejsť na stratégiu priebežnej adaptácie.
Dopadne Trump ako Napoleon?
Dojem zrýchlených dejín má navyše jedného celkom konkrétneho menovateľa. Donald Trump sa už počas prvého mandátu zapísal do histórie ako prvý miliardár v Bielom dome či prezident čeliaci hneď dvom ústavným žalobám.
Vo svojom druhom funkčnom období už operuje takmer bez mantinelov. Po obchodnej vojne s celým svetom, ktorú mu nedávno spomalil Najvyšší súd USA, došlo na zintenzívnenie amerických vojenských výpadov.
„Niet pochýb, že sa Trump výrazne zapíše do histórie. Po dlhé stáročia sa však budú názory naňho líšiť. Pre väčšinové vnímanie Trumpa bude rozhodujúci až budúci vývoj, za ktorý on už nebude môcť,“ hovorí Rákosník.
Ako paralelu ponúka vnímanie Napoleona Bonaparta. Bezprostredne po porážke v roku 1815 bol považovaný za skazu Európy – išlo o krvavý francúzsky imperializmus, rovnako ako dnes majú Trumpovi kritici prezidentovo počínanie za tvrdý americký imperializmus. Avšak Napoleonova drvivá deštrukcia starého systému paradoxne priniesla v dlhodobej perspektíve nový, modernejší poriadok.
„Vedľajším produktom Napoleonovho okupovania Európy bolo šírenie myšlienok francúzskej revolúcie. Okupované krajiny zavádzali občianske zákonníky, likvidovali feudálne privilégiá… Na Trumpovo finálne hodnotenie podľa mňa nebude mať vplyv on, ale to, ako bude vyzerať svet po ňom,“ mieni Rákosník.
Aktuálne americké vojenské zásahy, či už ide o januárovú extrakciu Nicolása Madura z Venezuely, alebo terajšie údery na Irán, medzitým oživili debatu o drobení povojnového globálneho poriadku a návrate veľmocenskej politiky.
„Ľudsky mám, samozrejme, tiež pocit, že dochádza k veľkému prevratu. Ako historička si ale nemyslím, že by išlo o niečo neporovnateľné s významnými zmenami v minulosti,“ podotýka Adéla Gjuričová, šéfka Ústavu pre súdobé dejiny Akadémie vied.
„Medzinárodný systém sa evidentne rozpadá, ale rozpadá sa už hrozne dlho. Rozpadal sa v 60. rokoch dekolonizáciou, rozpadal sa, samozrejme, koncom studenej vojny, rozpadal sa americkým útokom na Irak… Nič z toho nezodpovedá povojnovému ideálu usporiadania národov,“ upozorňuje historička.
Tento rozpad navyše vychádza z našej eurocentrickej perspektívy, zvyšok sveta to vníma veľmi odlišne. „Ak by ste sa opýtali kdekoľvek mimo Európy, len málokto by vám odkýval, že tu po roku 1945 bol nejaký rule-based poriadok. A len tak, mimochodom, aj v Európe to do roku 1990 platilo len pre jej západnú časť,“ uviedol nedávno politický geograf Jan Kofroň s pripomenutím sovietskej invázie do Československa v roku 1968.
„To, čo my dnes z Prahy alebo Bruselu interpretujeme ako ,kolaps poriadku‘, vnímajú v Dillí či Jakarte ako veľkú opravu. Povojnový poriadok bol postavený na západnom monopole – ekonomickom, hodnotovom aj vojenskom. Dnes sme svedkami konca tejto výlučnosti. Inštitúcie ako OSN sú v podstate mŕtve. Končí sa svet, ktorému dominovalo naše videnie a hodnoty. Teraz ide o to, na akých pravidlách bude postavený poriadok nový,“ hovorí Rudolf Kučera.
Obdobie prerodu je podľa neho mimoriadne nebezpečné, pretože ho sprevádza nárast rizika ozbrojených stretov. Z dát inštitúcií monitorujúcich ozbrojené konflikty po svete je jasne vidieť, že ich počet v poslednej dekáde výrazne vzrástol. To však nutne neznamená skazu.
Dnešné správy týždňa (napríklad aktuálne údery v Iráne) môžu byť za 50 rokov v učebniciach dejepisu odbavené jednou vetou v poznámke pod čiarou. A, naopak, to, čo svet skutočne transformuje (tiché prielomy v AI či biotechnológiách), dnes ľahko zapadne v záplave vojnového spravodajstva.
Napriek geopolitickým otrasom sa ľudstvo stále nachádza v najlepšej epoche doterajšej histórie: máme rekordne nízku mieru chudoby, najdlhšiu priemernú dobu dožitia, najvyššiu životnú úroveň a najpokročilejšie technológie. „Mám tendenciu nazerať na súčasnosť ako na reštrukturalizačnú fázu, z ktorej vzíde nová podoba modernity,“ uzatvára Jakub Rákosník.
