Združenie Viera – Láska – Nádej už 15 rokov poskytuje pomoc deťom a mladým ľuďom so špeciálnymi potrebami. Svojimi aktivitami sa zameriava najmä na ochorenia, ktoré zahŕňajú kombinácie viacerých hendikepov, ako sú telesné, mentálne, zrakové či sluchové postihnutia.
Hlavným projektom združenia je Centrum Svetielko, ktoré prevádzkuje zariadenia už v štyroch slovenských mestách – Prešove, Trenčíne, Bratislave a Žiline. Tie poskytujú pomoc viac ako tisícke rodín, v ktorých vyrastajú deti alebo mladí ľudia s hendikepom.
Prioritou prevádzok je sústrediť na jednom mieste služby, ktoré v danom regióne pre túto skupinu ľudí chýbajú. Najväčší záujem je podľa združenia o pravidelnú a intenzívnu neurorehabilitáciu, logopedické služby, včasnú vývojovú poradňu aj terapie na podporu a rozvoj mentálneho zdravia.
Deti so špeciálnymi potrebami pribúdajú
„Musíme konštatovať, že detí so špeciálnymi potrebami, bohužiaľ, pribúda. no štátny systém nereaguje na potreby komunít včas a nemodernizuje svoje postupy a prístupy,“ povedala pre Forbes riaditeľka Centra Svetielko Mária Šárossyová.
Vedenie združenia zároveň vysvetľuje, že komplexná starostlivosť o deti s hendikepom je proces, ktorý si vyžaduje integrovaný prístup a spoluprácu viacerých odborníkov a rodiny zároveň. „Cielime aj na zvýšenie kvality života detí s rôznymi typmi znevýhodnení, a to nielen v oblasti fyzického zdravia, ale aj duševného, emocionálneho a sociálneho rozvoja. V tomto vidím najväčšiu slabinu štátu či samospráv – chýba spolupráca medzi odbormi,“ tvrdí Šárossyová.
Neťahajú za jeden povraz
Problém, na ktorý riaditeľka poukazuje, spočíva v tom, že zdravotníctvo a školstvo spolu nespolupracujú a neposkytujú si vzájomnú podporu. „Často vidíme, že si navzájom kladú polená pod nohy a ten, kto na to doplatí, je dieťa a rodina. Preto rodičia často radi využívajú také zariadenia, kde ich dieťaťu poskytnú komplexné služby aj za cenu toho, že si ich musia uhrádzať ako samoplatcovia,“ vysvetľuje Šárossyová. Združenie nerozumie, ako je možné, že deti so zdravotným znevýhodnením sú posudzované rovnakým spôsobom ako hendikepovaní dospelí či seniori.
„Častokrát je rodine ponúknutá možnosť umiestniť dieťa do sociálneho zariadenia, ale keď tam rodič príde, zistí, že ich päťročné dieťa bude tráviť čas a aktivity s 50 až 60-ročnými ľuďmi. To nie je príliš stimulačné a podporujúce prostredie,“ dopĺňa združenie a dodáva, že kým je možné s dieťaťom pracovať a posúvať jeho hranice ďalej, tak by túto šancu jednoznačne malo dostať.
„Mám pocit, že najväčším vyvrheľom v slovenskej ekonomike je nezisková organizácia poskytujúca sociálne služby. Už teraz pozorujeme, že viaceré organizácie radšej postupne ukončujú svoju činnosť, ako by sa mali dostať do existenčných problémov,“ uzavrela Šárossyová.