Slovenský rodák si v Amerike za desaťročia urobil meno v profesii, o ktorej v bývalom Československu ani nechyroval – pomáhal ju totiž definovať. Zoznam umelcov, ktorým robil mastering ich albumov, je naozaj impozantný. Je vysoká pravdepodobnosť, že ak si spomeniete na nejaké veľké hudobné meno, bude mať jeho album na prebale v kolónke mastering meno Vlado Meller. Od Pink Floydu po Metallicu.
Vlado Meller robil mastering tisícok albumov rôznych žánrov, stretol pritom stovky z najslávnejších ľudí hudobného priemyslu. Akí sú? Napríklad chlapci z Metallicy sú úplné „zlatíčka“, smeje sa. A Kanye West vám rád opraví výslovnosť.
Z imigranta sa v Amerike stal uznávaný zvukový majster, ktorý získal Grammy. To znie ako dobrý príklad amerického sna, ale asi za tým treba vidieť veľa práce, možno aj šťastia. Čo za tým vidíte vy?
V Amerike sa hovorí, že na to, aby ste uspeli, musíte byť na správnom mieste, stretnúť správnych ľudí a mať správny nápad – a potom sa to môže podariť. Mne sa to tak podarilo. Stretol som správnych ľudí už vo Viedni, kde som po emigrácii strávil štyri mesiace. Boli tam tisíce emigrantov z rôznych krajín a jeden z nich bol mladý Poliak s podobnou históriou ako ja, tiež utiekol ako študent, hoci on študoval strojárinu. Mal rodinu v New Yorku a jeho ujo tam pracoval pre CBS TV. Pomohol mu získať prácu v odnoži CBS Records. A viete čo sa potom stalo? Keď som bol v New Yorku a horko-ťažko som sa tam pretĺkal, tak som tohto Poliaka stretol.
Čo ste robili?
Prišiel som tam v roku 1969 a našiel som si len podpriemerne platenú prácu, robil som elektrické obvody. Keď som ho stretol, spýtal som sa, kde robí on. Povedal mi, že v CBS. Vôbec som nevedel, o čo ide, mne to znelo ako abeceda. (smiech) Keď mi vysvetlil, čo tam robí, pochopil som, že by to bolo niečo aj pre mňa. Mal som elektrotechnickú priemyslovku a pred emigráciou som začal študovať v Prahe na ČVUT. Odporučil ma svojmu šéfovi, skutočnému elektrotechnickému géniovi. Povedal, že ak som aspoň trochu taký šikovný ako ten Poliak, zoberie ma.
V lado Meller prepne z angličtiny, do ktorej vhupol hneď na začiatku prvej odpovede, do slovenčiny, keď opisuje, ako presvedčil génia o tom, že môže byť vhodným kolegom – hoci v tom čase ešte s lámanou angličtinou. Keď opisuje vlastné ohromenie, ako 1. decembra 1969 vstúpil do impozantnej presklenej centrály firmy CBS na Madison Avenue, aby podpísal pracovnú zmluvu, vráti sa späť do angličtiny, v ktorej sa mu už po desaťročiach života v zámorí hovorí jednoduchšie. Spolu s poľským kamarátom nastúpili na technické oddelenie, kontrolovali, aby v nahrávacích štúdiách všetko fungovalo – firma nechcela strácať peniaze, keď by nemohla pre poruchu na štúdiách zarábať. O pár mesiacov sa však šéfovi priznal, že práca je fajn, ale nudí ho, a že by ho bavilo mixovanie, ktoré mal možnosť sledovať.
Mali ste s tým už nejakú skúsenosť? Alebo s hudbou?
S hudbou aspoň nejakú, v Košiciach som chodil do hudobnej školy. S mixovaním žiadnu, ale bol som tým fascinovaný. V štúdiu nebola žiadna nuda, zvukári sa dlhé hodiny rozprávali s umelcami, počúvali skvelú hudbu. Šéf ma však varoval, že dostať sa k mixovaniu nebude vôbec ľahké, tam sa čakalo, kým niekto z oddelenia odíde či zomrie.
Vlado Meller vo svojom súčasnom štúdiu v Charlestone
v Južnej Karolíne. Foto: archív V. MelleraAko dlho ste čakali?
Predstavte si, o tri-štyri mesiace ma zavolal a povedal, že má pre mňa dobrú a zlú správu. Tá dobrá mala byť, že niekto zomrel. A zlá bola, že nejde o mixovanie, ale o mastering. To začiatkom sedemdesiatych rokov nebola zvlášť príťažlivá práca. Dostali ste zariadenie, ktorým ste vyrezávali platňu, a dva reproduktory, aby ste nahrávku dobre počuli. Sedeli ste na železnej lavici, nemali ste ani len pohovku, pritom štúdiá už vtedy vyzerali ako obývačky, mali ste tam pohodlné sedenie, televízory, kávovar. Ale zobral som to.
Mladý Vlado sa tak dostal medzi v priemere šesťdesiatnikov, ktorí v masteringu robili dlhé roky. Rok a pol ho trénovali. Boli to skvelí ľudia, hovorí Meller, vzdelaní a šikovní – veď CBS v podstate vynašlo LP platne pre masy. Meller sa tam naučil všetko potrebné, aby mohol ďalej rozvíjať kariéru. Začal robiť na platniach mnohých umelcov – od country hudby z Nashvillu po vtedajšie rockové hviezdy. Občas za ním však prišli s nemožnou úlohou, aby zmenil pri vyrezávaní platne trochu zvuk, lebo sa im nepáčil ten, ktorý vzišiel zo štúdia. Na to nemal možnosti, no keď sa požiadavky opakovali, znovu zašiel za šéfom. O desať dní mu na jeho žiadosť pridali do výbavy zariadenia ako ekvalizéry a kompresory, aby mohol nahrávky upravovať – a z asketického pracoviska aj jemu spravili „obývačku“, kde sa dobre cítili aj umelci, pre ktorých pracoval na finalizácii ich nahrávok. To v roku 1974 nastavilo nový štandard v masteringu. V CBS mali vtedy politiku, že robili mastering len pre umelcov so zmluvou s touto spoločnosťou. Keď Meller dostal možnosť robiť na nahrávke Billa Withersa (kde sa ocitol aj slávny singel Just the two of us), ktorý mal však zmluvu s Elektra Records, jeho firma to odmietla. Meller sa však nechal presvedčiť a urobil jej mastering v súkromnom štúdiu. O tri týždne sa nahrávka dostala na prvé miesto rebríčka Billboard 100 – aj s menom Vladimir Meller na zadnej strane. Samozrejme, firma si ho zavolala na koberec. Nakoniec však Meller týmto krokom otvoril v CBS novú éru – začali robiť mastering aj pre umelcov so zmluvami s inými firmami. Meller sa v brandži stával známym, aj keď – ako sa teraz smeje – roky bojoval s tým, aby ho prestali považovať za Rusa a komoliť mu meno. „Vyšiel album a na ňom trebárs Voldo Meller! Išiel som sa sťažovať na oddelenie, kde robili kredity, a oni sa čudovali, prečo mi na tom tak záleží. Neuveriteľné, veď je to moje meno, chcem ho mať správne!“
Čo bolo na vašom zvuku také unikátne, že si vás umelci začali žiadať?
Zistili, že môžu dôverovať mojim ušiam, že ich zvuku pomôžem. V preklade to znamená, že mám akýsi zvukový podpis, spôsob, akým interpretujem zvuk. Nejako ho viem za dve minúty zanalyzovať a povedať, čo mu chýba a aký by mal podľa mňa byť. Ľudia postupne zistili, že frekvencia, akú na albumy dávam, sa páči umelcom, ich producentom a nahrávacím spoločnostiam. Keď prídu do štúdia s nahrávkou, spýtam sa, aký zvuk chcú dosiahnuť, či má byť dynamický, či chcú vytiahnuť gitary, či majú byť zreteľnejšie výšky alebo basy. Po štúdiu som druhý pár uší, nezávislý, ktorý môže zvuk veľmi upraviť. V dávnejších dobách, keď za mnou chodili s dvojstopovou nahrávkou, bolo síce ťažšie urobiť všetky požadované úpravy, ale nejako sa mi darilo robiť dobrú prácu aj s analógovými nástrojmi. V roku 1986 sa však všetko zmenilo na digitál.
Veľká zmena?
Áno, aj trochu strašidelná, znovu som sa musel veľa naučiť, ale prinieslo to krásny transparentný zvuk, veľmi čistý, presný, dalo sa s tým robiť všetko možné. Dostal som teda nové nástroje, ale stále je to hlavne o tom, ako vnímam hudbu, zvuk a čo s ním urobím. Každý zvukový inžinier má vlastný „podpis“ – dáte trom rôznym ľuďom tú istú nahrávku a dostanete tri rôzne výsledky. Je na umelcovi a producentovi, aby povedali, čo sa im páči najviac.
Pracovali ste teda priamo s umelcami alebo skôr s ich producentmi?
S umelcami, celé tie roky. Ja som im vyrezával platňu, oni sedeli u mňa v štúdiu, potom dostali nahrávku a o tri dni mi zavolali, či je to ono alebo či treba ešte niečo upraviť. Možno zvýrazniť sólo, stiahnuť záver, alebo potlačiť background vokály… Až kým mi nepovedali: Vlado, je to skvelé, vylisujme platne.
Kto z umelcov bol najnáročnejší?
Barbra Streisand. Bolo s ňou ťažké pracovať, ale je to tá najlepšia práca, pretože po takejto spolupráci bude vaše meno oveľa viac vidieť, takže som bol trpezlivý. Pozvala ma do Kalifornie, lebo nechcela lietať do New Yorku. Ona sama bola veľmi milá, ale je absolútna perfekcionistka. Všetko muselo byť nie na sto, ale na tisíc percent. Občas žiadala veci, na ktorých by iným vôbec nezáležalo. Riešila napríklad posledné tri sekundy piesne, ktoré sa už stišovali – to už predsa nikto nepočúva, rádiá to odstrihnú! Tri dni sme robili na závere nahrávky a ja som si hovoril: to je teda bláznivá žena. (smiech) Ale na druhej strane tomu rozumiem, dáva do toho veľa energie – čo iní urobia za deň, na to si ona zoberie týždeň.
Kto bol, naopak, prekvapivo v pohode?
Robil som s mnohými rockovými kapelami, napríklad s Metallicou. Veľmi dobrí chlapíci. Keď sa na nich pozriete na koncerte či v televízii, vyzerajú až nebezpečne, a potom s nimi pracujete a sú to „zlatíčka“. (smiech) Neuveriteľné! Sú to milí ľudia, ktorí na pódiu robia dobrú šou. Alebo Kanye West. Robil som s ním, keď ho ešte takmer nikto nepoznal, bol to taký chlapec zo Chicaga, ktorý žil so svojou matkou. Robil som na jeho albume Late Registration (2005). Sedel u nás v štúdiu a hovorí mi: „Odkiaľ si?“ Vravím: z Československa. Netuším, či vedel, kde to je, ale počul na mojom akcente, že nie som Američan. A vždy, keď som niečo povedal, čo nebolo úplne správne, napríklad som dal zlý prízvuk v slove, tak ma opravil. Robil to však veľmi zdvorilo, jemným hlasom. „Vlado, slovo, ktoré si povedal, musíš povedať takto,“ školil ma. Asi preto, že jeho mama bola učiteľka angličtiny. (smiech) Ale viem, že to nemyslel sarkasticky, len mi chcel pomôcť. A keď vyšiel album, zrazu z neho bol „mačo“.
Málokto môže povedať, že ho opravoval Kanye West.
To áno. Keď sa ma potom pýtali, aké bolo robiť s ním, musel som zase odpovedať, že bol tiež také „zlatíčko“. Robil som s ním potom na jeho ďalších piatich albumoch. Predal milióny kópií, získal mnoho ocenení Grammy, ale nie za album roka, a preto som s ním Grammy nezískal ani ja, lebo len mastering albumu roka bol takto ocenený. Ale nominovaný som bol často, s Kanyem, Metallicou, Red Hot Chilli Peppers, s kapelou System of a Down, so Shakirou… Každý rok som s manželkou letel do Los Angeles na ceremóniu, takže mám celú stenu certifikátov, ktoré to dokazujú.
Grammy ste však nakoniec získali.
Áno, za album Shakiry.
Bola to pre vás veľká vec? Ďalší kariérny míľnik?
To ani nie, míľnik bol, že ma poznali veľkí producenti, interpreti. A že keď sa rozhodovali, kde urobia mastering, prišli za mnou. Keď mi raz povedal jeden známy štúdiový majster, ktorý mixoval albumy od Michaela Jacksona po Whitney Houston – Vlado, ty dávaš mojim s***kám taký neuveriteľne dobrý zvuk – bolo to pre mňa super ocenenie. Dal mi ho po dvadsiatich rokoch spoločnej práce. Títo ľudia sú veľmi lojálni: keď vašu prácu považujú za dobrú, vracajú sa k vám. Pre mňa je dôležité, aby boli s mojím zvukom nakoniec spokojní umelec, producent a štúdiový majster, ktorý album mixoval, lebo ak by spokojní neboli, určite to dajú najavo, veď ide o milióny dolárov. Nezaujíma ma, čo potom hovorí internet, kritici.
Ako sa robí výber na mastering, keď ešte napríklad nemáte spoločnú históriu?
Kapela či producent zvyknú robiť takzvaný shootout, „prestrelku“, keď pošlú rovnakú pesničku trebárs trom ľuďom. Dobrý príklad bol Red Hot Chilli Peppers, hoci po pár spoločných albumoch som bol trochu sklamaný, že ho urobili. Hoci shootout robíte zadarmo, zúčastnil som sa ho, lebo by som nemal šancu získať túto zákazku. Po pár dňoch mi zavolal John Frusciante (gitarista kapely) a hovorí: „Vlado, urobil si zas*ane skvelú prácu, znie to neuveriteľne!“
Vlado Meller, svetová legenda hudobného masteringu, bol aj spíkrom na bratislavskom festivale Sharpe 2023. Foto: Miro NôtaVyzerá to tak, že aj po viac ako päťdesiatich rokoch v biznise sa viete pre hudbu nadchnúť.
Pretože hudbu milujem. Som už síce starý, ale koľko 75-ročných ľudí môže celý deň počúvať rock and roll? Mám to rád, rád sa zhováram s producentmi, kapelami, inžiniermi. Väčšina z nich sú veľmi milí ľudia.
Keď prídete domov zo štúdia po celodennom počúvaní hudby, ešte si niečo pustíte?
Absolútne nič. Nemáme ani žiadne stereo, na čo sa moja žena dosť sťažuje, takže je odkázaná na svoje slúchadlá, lebo aj ona miluje hudbu.
Osobne máte rád akú hudbu?
Nemám žiadny obľúbený žáner. A nikdy by som ani nikoho hudbu nekritizoval. Mojou prácou je robiť hudbu ešte krajšou – či je to pre superstar alebo „supernikoho“. Hlavne v tejto fáze môjho života. Mám pocit, že tu rastie celá nová generácia masteringových inžinierov, ktorí sa chcú učiť, pritom škola na takéto niečo neexistuje.
Spolupracujete aj so slovenskými umelcami. Je to pre vás istým spôsobom návrat domov?
Keď ma kontaktoval prvý slovenský umelec, bolo to pre mňa príjemné prekvapenie. Bolo to možno v roku 2010, ozval sa mi Peter Lipa. Potom zas dlho nič, až teraz pred pár rokmi sa mi ozvala hiphopová kapela z Bratislavy (Modré hory), potom Noc a deň z Košíc, čo bolo dvojnásobne vzrušujúce, lebo sú to moji rodáci. A robil som aj na veľmi peknom albume dvojice Lash & Grey. Bol som ohromený, aký pokrok slovenská hudba robí.
Vedia si vás slovenskí umelci dovoliť?
Máme pre nich iné ceny. Povedal som môjmu kolegovi Petrovi, že keď napíše niekto z domény. sk, dostane iný prístup. Mám tiež asistenta Jeremyho, ktorý sa u mňa učí už desať rokov, a jeho cena je ešte nižšia, takže si vedia vybrať aj jeho. Je veľmi dobrý. V posledných rokoch som sa rozhodol, že budem učiť aj ďalších, ktorí budú mať záujem o túto profesiu. Robím kurzy priamo u mňa v štúdiu alebo online. Zábavné je, že všetci chcú hovoriť hlavne o vybavení, ale ja im vravím: je to len o ušiach. A že keď si myslia, že z toho treba robiť raketovú vedu, nech idú do NASA. Ide hlavne o uši.
Kto je VLADO MELLER
Pochádza z Humenného, v troch rokoch sa s rodinou presťahoval do Košíc. Vyštudoval elektrotechnickú priemyslovku, potom nastúpil v Prahe na ČVUT. V septembri 1968, ešte pred ukončením štúdia, sám emigroval, po viacerých mesiacoch skončil v USA. Uchytil sa v CBS Records, kde spočiatku pracoval v technickom oddelení, potom roky „vyrezával“ platne. S nástupom nových technológií postupne prešiel na mastering – posledný krok pri tvorbe hudobnej nahrávky, v ktorom nezávislý zvukový inžinier upravuje jej zvuk. Po tridsiatich ôsmich rokoch v CBS (neskôr súčasť Sony) sa posunul do ďalších newyorských štúdií, až kým si v roku 2014 neotvoril vlastné štúdio v mestečku Charleston v Južnej Karolíne, kde pracuje doteraz.
Máte vôbec prehľad, na koľkých nahrávkach ste pracovali?
Na tisíckach.
Ako sa zmenil váš džob, keď po platniach prišli cédečká a teraz streaming?
O platniach viem naozaj veľa, veď som ich roky vyrezával. Viem, aké majú limity. Streaming priniesol tiež zmeny, musíte myslieť na to, že niektoré platformy robia kompresiu dát. Ak im dáte príliš tvrdý mastering, prejde to ich algoritmami, ktoré ho upravia a môžu zničiť kvalitu nahrávky. Apple je napríklad k zvuku veľmi „tolerantný“, no každá firma má svoje vlastné limity. Jeremy u mňa robí aj to, že z toho pravého masteringu (CD) urobí potom úpravy pre jednotlivé streamingové služby podľa ich špecifikácií. V každom prípade, kým nahrávku pošleme von, musíme si ju veľmi pozorne vypočuť. Nemôžete urobiť chybu, lebo by sa k vám klienti nevrátili.
Čo vás čaká po návrate domov do Južnej Karolíny?
Poznáte System of a Down? Majú novú platňu, skoro som ju dokončil, kým som sem (na bratislavský festival Sharpe) šiel. Za dva dni som to mal hotové, ale chceli ešte zmeniť niečo v jednej pesničke, ktorú sa rozhodli nanovo mixovať. Dávajú si na zvuku veľmi záležať, takže počkajú, kým sa vrátim domov.
Rozhovor vyšiel v júnovom vydaní (06/2023) magazínu Forbes. Najnovšie vydanie alebo predplatné si môžete kúpiť TU.
