Rozpoznať, kedy ide o korupciu a kedy je určité správanie „akceptovateľné“, môže byť ťažšie, ako sa zdá. Pre firmy s viac ako 50 zamestnancami však platí povinnosť vytvoriť vnútorný kontrolný systém, ktorý má za úlohu prijímať a vybavovať podnety o korupcii. Čo to znamená pre firmy, ale i zamestnancov?
Rozprávali sme sa s predsedníčkou Úradu na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti Zuzanou Dlugošovou a dlhoročným compliance expertom Ivanom Skalošom o tom, ako a prečo takýto systém nastaviť.
Ako firmy dodržujú povinnosť vytvoriť systém pre nahlasovanie korupcie?
Zuzana Dlugošová: Zatiaľ nemáme presné dáta, no z našej anekdotickej skúsenosti vnímame, že mnohé firmy povinnosť plnia len formálne, prípadne o nej ani nevedia.
Zákon je účinný už sedem rokov, od vlani sa však zmenilo to, že tu máme novy úrad, ktorý má cielene dohliadať aj na túto povinnosť. Za jej nedodržanie je určená sankcia, ale zatiaľ chceme viac motivovať a vysvetľovať, prečo zavedenie systému môže byť pre firmy prínosom.
Sankcie a nastavenie systému
V akej výške sú sankcie?
ZD: V zmysle dnes platného zákona je to v sume do 20-tisíc eur. Ale rokuje sa o novelizácii Zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti podľa európskej smernice, podľa ktorej by pokuty mali pôsobiť odstrašujúco. Takže rokujeme aj o zmene výšky sankcií, zatiaľ však nevieme povedať, aká bude finálna podoba.
Ako by si mala firma nastaviť ideálny systém nahlasovania nekalej činnosti?
ZD: Chceme firmy ubezpečiť, že nastavenie interného systému nie je právne ani ekonomicky vôbec zložité. Ponúkame firmám pomocnú ruku a konzultácie pri jeho dizajne.
Zároveň pripravujeme manuál, ktorý bude vysvetľovať, ako to v praxi dobre nastaviť. Treba dodať, že každá firma je iná, preto sa nedá pripraviť jedno univerzálne riešenie.
Vybrať správneho človeka
Čo by ste poradili z praxe?
Ivan Skaloš: Súhlasím s tým, že neexistuje univerzálne riešenie, ale vo firemnom prostredí je určite veľa skúseností, z ktorých sa dá čerpať. Zavedenie takéhoto systému musí z mojej skúsenosti zohľadňovať tri aspekty:
- V prvom rade je to infraštruktúra. Do akého systému budú ľudia podnety nahlasovať, aký bude proces ich evidencie a riešenia, skrátka nastavenie mechanizmu.
- Druhým bodom je personálne zabezpečenie,
- tretím je to, ako sa vo firme odkomunikuje.
Ivan Skaloš a Zuzana Dlugošová. Foto: Úrad na ochranu oznamovateľov
Ktorý krok prináša najväčšie úskalia?
IS: Personálne zabezpečenie. Najmä pre menšie firmy je to tak trochu pasca.
Náš zákon je kusý v tom, že sa v ňom píše len to, aby bol človek, ktorý spracúva podnety zamestnancov, odborne spôsobilý. To je bez debaty. Zároveň však na tomto poste musí mať firma človeka dostatočne osobnostne zrelého, bezúhonného a ideálne v nejakej neutrálnej pozícii v rámci firemnej hierarchie.
Inými slovami, ak je tou zodpovednou osobou asistent riaditeľa, hoci aj bude odborne spôsobilý, asi to v zamestnancoch nebude vyvolávať pocit dôvery a celý systém môžu preto ignorovať.
Externá výpomoc
To môže byť problém pre menšie firmy. Ak máte 50 zamestnancov, často nenájdete niekoho mimo štruktúry…
IS: Áno, pre menšie firmy to môže znamenať vynaloženie dodatočných zdrojov. Veľké firmy si môžu určiť niekoho z compliance oddelenia, kto sa nezodpovedá priamo šéfovi, ale napríklad dozornej rade. No menšie spoločnosti väčšinou musia zvoliť kompromis. Riešením pre nich môže byť aj externalizovať túto službu.
Na koho?
IS: Napríklad advokátske kancelárie ponúkajú kompletné produkty, ktoré obsahujú systém, kde človek elektronciky a anonymne podá podnet a zároveň poskytujú aj zodpovednú osobu, ktorá bude podnet prešetrovať.
ZD: My sme ako úrad vyhlásili verejné obstarávanie na bezpečný systém oznamovania, ktorý budeme využívať a ktorý bude umožňovať komunikáciu aj s anonymnými oznamovateľmi. Keďže sa vytvorí za verejné prostriedky, naším cieľom je, aby sa dal ako open source k dispozícii verejnosti a mohol slúžiť ako riešenie aj pre iné inštitúcie.
Krabica nepôsobí dôveryhodne
A čo je výzvou v ďalších dvoch oblastiach?
IS: Vždy je to otázka dôveryhodnosti. Čo sa týka infraštruktúry – pokiaľ sa budú podnety zbierať do kartónovej škatule, na ktorú je namierená bezpečnostná kamera, môže firma poveriť riešením podnetov aj odborne spôsobilého a neutrálneho človeka, no dôveru zamestnancov si asi nezíska.
Rovnako je problém, ak sa systém zamestnancom predstaví štýlom: Zaviedli sme to, lebo sme museli, nemyslíme si, že by to niekto chcel využiť, ale keby predsa…
Musíte dať signál, že to nerobíte ako formalitu, inak to zamestnanci neprijmú.
Zhoduje sa to aj s odporúčaniami úradu?
ZD: Do veľkej miery áno. My to vnímame cez štyri hlavné piliere. Prvým je komisionálny prístup. To znamená, že by podnet mali vidieť aspoň štyri, možno aj šesť očí. Ak to bude na jedinej osobe a práve tá bude v konflikte záujmov, môže to záležitosť stopnúť bez ďalšej kontroly.
Dôležitá je aj odbornosť a dôveryhodnosť – osoba musí poznať procesy vo firme, ale aj formálnu stránku riešenia podnetov.
Ďalším dôležitým prvkom je prevencia konfliktu záujmov. Je nevyhnutné mať pripravený systém, čo sa bude diať, ak sa niekto dostane do konfliktu záujmov a nenechávať to na ad hoc riešenie, napríklad že náhradníka vyberie pán riaditeľ.
Štvrtým pilierom je jasná interná komunikácia vo firme a vzdelávanie zamestnancov.
Prínos nielen pre firmu
Vieme teda ako. Ale prečo? Prečo by to nemalo byť len odškrtnutím povinnosti? V čom systém prináša pre firmu benefit?
IS: Firmy sa môžu niečo naučiť. Manažment získa nový rizikový scenár a proces, ako ho vyriešiť. Nehovoriac o spoločenskom prínose. Smernica sa prijala preto, aby sme sa ako Európa posunuli vpred – pri ochrane hospodárskej súťaže, prevencie korupcie, ochrane životného prostredia, ochrane spotrebiteľa… Ak sa toho chopia firmy, myslím si, že to pocíti celá spoločnosť.
ZD: Z nášho pohľadu takýto funkčný systém posilňuje dôveru zamestnancov vo vedenie firmy a ich lojalitu. Manažment zase môže vďaka nahlasovaniu prísť na nekalé praktiky, o ktorých ani nemusel vedieť.
Firmy si nemusia robiť starosť, že formálne nevedia vyhodnotiť, či išlo o protispoločenskú činnosť v zmysle zákona. Každý zmysluplný podnet môže byť príležitosťou zlepšiť vnútorné procesy vo firme. Spomeniem tiež, že podľa jedného prieskumu zo Spojených štátov firmy, v ktorých dobre fungoval systém nahlasovania, čelili menšiemu množstvu súdnych sporov, čo sú ušetrené prostriedky a aj menšia reputačná ujma.
IS: Dnes je veľká téma udržateľnosť biznisu a ukazuje sa, že firmy, ktoré podnikajú nepoctivo, v dlhodobom horizonte strácajú – zamestnancov, obchodných partnerov. Mladá generácia je na transparentnosť extrémne citlivá, takže zamestnávateľ s riadne nastaveným systémom nahlasovania viac priťahuje aj nových ľudí.
Keď šéf neférovo prihráva
Kedy vlastne do hry vstupuje úrad? Nemala by sa korupcia nahlásiť na polícii?
ZD: Konanie úradu nie je prísne formalizované, je to často o slobodnom dialógu medzi oznamovateľom a úradom. Ak ide o trestný čin, pri ktorom vzniká povinnosť skutok nahlásiť, určite ho na to upozorníme a vysvetlíme, čo treba robiť.
Záujemca za nami môže prísť aj keď sa chce ešte len poradiť o vhodnom postupe pred samotným oznámením, ale aj počas procesu, ak nie je spokojný s tým, ako sa jeho podnet riešil vo firme. Vtedy je potrebné sa na úrad obrátiť čím skôr, pretože plynú lehoty, v rámci ktorých môže úrad konať a poskytnúť ochranu.
Ak chce oznamovateľ ostať v anonymite, vieme podať trestné oznámenie v jeho mene.
Vstupujete len do situácii, v ktorých je zaangažovaná štátna alebo verejná správa?
ZD: Keď je vo firme dobre nastavený systém oznamovania, často nemáme dôvod vstupovať do jej interných záležitostí. Ale keď nefunguje, môže sa človek na úrad obrátiť, a to najmä ak ide o vážne porušenia zákona alebo korupciu v súkromnej firme.
Viete spomenúť konkrétnejšie príklady problémového správania vo firme? Voči čomu má systém nahlasovania chrániť?
IS: Častý vzorec je taký, že nadriadený, ktorý je v konflikte záujmov s nejakým obchodným partnerom, tlačí na svojho podriadeného, aby uprednostnil práve dotyčnú firmu. Ten zamestnanec je v tom prípade veľmi exponovaný, keďže je často jediný, kto má dostatočný pohľad do situácie. Pri nahlásení problému je hneď jasné, že to prichádza od neho. Zároveň je v zraniteľnej pozícii podriadeného. Vtedy je veľmi dôležité, mať systém dobre nastavený, aby zamestnanca, ktorý poukáže na nekalosti, ochránil.
ZD: Môže ísť aj zneužívanie postavenia vo firme na vlastné obohacovanie sa – úplatky alebo iné materiálne benefity za uprednostnenie dodávateľa alebo extra „šichty“ v rámci pracovného času a s využívaním technického vybavenia a materiálov firmy. Na nižšej úrovni sa môže nahlasovanie týkať aj takej nesofistikovanej veci, ako je krádež súčiastok. Vďaka nahlasovaniu takýto prípad odhalili v jednej českej firme.
S predsudkami nebojujeme len my
Vedia Slováci rozoznať, čo je už korupcia?
IS: Býva to problematické. Keď som spomínal ten príklad vedúceho, ktorý tlačí na podriadeného, aby uprednostnil istého obchodného partnera, nemusí to hneď znamenať, že ten šéf za to zoberie úplatok. Možno len so šéfom preferovanej firmy hráva golf alebo chodí na jeho večierky. Ale je to problematické správanie, na ktorom môže firma tratiť.
ZD: Vo verejnom prostredí sme na toto oveľa citlivejší, keďže ide o peniaze daňových poplatníkov, teda aj naše. Ale problém je to aj v rámci firiem.
A čo ochota nahlasovať korupciu. Nebrzdí ju to, že časť spoločnosti hľadí na takzvaných whistleblowerov ako na „bonzákov“?
ZD: Poctivým whistleblowerom ide o zlepšenie spoločnosti a väčšinou na ohlásení korupcie neprofitujú, naopak, idú do rizika. Práve na to vznikol úrad, aby takýchto poctivých ľudí chránil. To povedomie o donášačoch a „bonzákoch“ tu, žiaľ, pretrváva z čias, keď komunistická štátna bezpečnosť provokovala ľudí, aby donášali s negatívnym úmyslom.
IS: Nie sme však sami, kto s takýmito predsudkami bojuje. Známy je prípad talianskeho whistleblowera Andreu Franzosa, ktorý poukázal na korupciu v korporátnom prostredí a niektorí to brali ako prejav nelojality. Ale verím, že prichádzajúca generácia biznisových lídrov už nebude zástancom takejto falošnej skupinovej lojality.
ZD: Vo všeobecnosti v štátoch, kde je vysoká dôvera vo verejné inštitúcie a vymožiteľnosť práva, vidíme viac funkčných mechanizmov oznamovania, ale aj spoločenského akceptovania whistleblowingu.
Dnes je to teda najmä o tom, aby boli korupcia a nekalé praktiky identifikované a odhaľované, aby sa nám tu všetkým lepšie žilo a aby aj biznis férovo prosperoval. To je beh na dlhé trate, ku ktorému sa úrad snaží prispieť.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
