Milota Havránková je prvou ženou, ktorá v 60. rokoch vyštudovala odbor fotografia na pražskej FAMU, a prvou profesorkou fotografie v našom priestore. Je kráľovnou slovenskej štylizovanej fotografie a viac ako tri dekády pôsobila aj ako pedagogička na stredných a vysokých umeleckých školách v Bratislave, Prahe a Banskej Bystrici.
Pod jej vedením vyštudovali stovky študentov, spomedzi ktorých sa neskôr sformovala silná generácia fotografov a neskôr sa dostali do povedomia ako Slovenská nová vlna. Najnovšie ju Forbes Slovensko zaradil do výberu úspešných žien v zrelom veku, Forbes 50 nad 50.
„Vtedy som si vydýchla. Nemyslela som si, že medzi všetkými tými uchádzačmi mám šancu,“ spomína s úsmevom Milota Havránková. V 60. rokoch na FAMU najskôr začala študovať filmovú kameru, potom prešla na čerstvo otvorený odbor fotografie. Nielen, že sa tak stala prvou ženou vo vtedajšom socialistickom Československu, ktorá vyštudovala tento odbor, ale krajina v nej získala umelkyňu s neopakovateľným rukopisom.
Vystavovala a žala úspechy po celom svete. V roku 2022 získala Štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy a o dva roky neskôr v Bratislave prebehla prierezová výstava jej tvorby s názvom Modrá strecha.
Robo Homola
Narodili ste sa v Košiciach, ale na Strednú školu umeleckého priemyslu ste chodili v Bratislave. Prečo?
Moja rodina je z Bratislavy, ale nejaký čas sme žili aj v Košiciach. Práve vtedy, keď som sa narodila ja. Ale o pár rokov sme sa vrátili späť do Bratislavy.
Mali ste v rodine nejaký „umelecký gén“?
Rodičia mali iné zamestnania, ale umeniu sa venovali, aj keď iba na amatérskej úrovni. Obaja maľovali a mama navyše milovala knihy. Vždy keď mala chvíľu času, čítala. Otec fotil a doma v kúpeľni mal tmavú komoru, ale nerobil umelecké fotky, skôr také bežné zaznamenávanie života. V rodine z otcovej strany boli muzikanti. Spomínam si, že keď som bola malá, vždy sa u nás niečo dialo. Otec bol extrovertný človek, mal veľa známych a priateľov. Povedala by som, že s mamou mali také temperamentné manželstvo, pretože čo sa týka povahy, boli veľmi rozdielni, ale mali sa veľmi radi. No a bolo to aj klasické československé manželstvo, otec bol Čech a mama Slovenka.
KTO JE MILOTA HAVRÁNKOVÁ
Milota Havránková sa narodila v roku 1945. Na Strednej škole umeleckého priemyslu (SŠUP) v Bratislave vyštudovala fotografiu, potom nejaký čas pracovala ako fotoreportérka vo filmových štúdiách na Kolibe. Koncom 60. rokov absolvovala odbor výtvarná fotografia na pražskej Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení (FAMU) a stala sa vôbec prvou ženou v Československu, ktorá tento odbor na FAMU vyštudovala.
Roky pôsobila ako pedagogička na umeleckých školách vrátane SŠUP v Bratislave, Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, FAMU v Prahe a Akadémie umení v Banskej Bystrici. V roku 2006 získala titul profesorky v odbore voľné umenie.
Svojím tvorivým prístupom iniciovala vznik Slovenskej novej vlny, skupiny mladých fotografov, ktorí významne ovplyvnili postmodernistickú líniu československej fotografie od 80. rokov až do súčasnosti. Jej rodina založila Nadáciu Miloty Havránkovej, ktorá sa okrem iného snaží pomáhať mladým fotografom dostať sa do povedomia širšej verejnosti. Aktivity nadácie zastrešuje najmä jej dcéra Bibira Milota Marková.
Kedy ste si uvedomili, že vás to ťahá do umeleckej sféry?
Vždy som bola tvorivý človek, takže to rozhodnutie bolo prirodzené. Moja mama bola veľmi inteligentná žena a hneď vycítila, že umenie bude moja cesta. Odbor fotografia som si na strednej škole nevybrala sama, jednoducho nás tak na strednej škole rozdelili. Asi to bol osud. Vtedy sa fotografia nechápala nejako umelecky, bola skôr akýsi odtlačok prítomnosti. Lenže to nikdy nebol môj štýl, vždy som rada experimentovala a robila si veci po svojom.
Aj k tomu sa určite dostaneme. Po skončení strednej školy ste nastúpili na FAMU a čítala som, že ste študovali u profesora Jána Šmoka, ktorý vás volal Čudo. Prečo?
To vám neviem s istotou povedať, ale asi preto, že som bola nejakým spôsobom zaujímavá (smiech), odmalička som v sebe mala takého slobodného ducha a stále som k niečomu mala poznámky.
Archív MH
Keď ste začali študovať fotografiu, boli ste jediná žena v ročníku a neskôr aj prvá žena v Československu, ktorá odbor dokončila. Aké sú vaše spomienky na toto obdobie?
Bolo to nádherné obdobie a čo sa týka štúdia, geniálne na tom celom bolo práve to, že odbor sa vtedy čerstvo otváral a všetko sa tvorilo postupne za pochodu. Nebolo celkom jasné, čo fotografia má byť, ako ju chápať a aký k nej zaujať prístup. Mne to absolútne vyhovovalo, lebo som vždy rada experimentovala a robila veci inak ako ostatní. A možno práve to pedagógov na mne zaujalo.
Ako sa v tom čase chápala funkcia fotografie?
Často sa chápala iba ako nejaký spôsob zachytenia skutočnosti, zaznamenania niečoho viditeľného, hmatateľného, nie ako umelecká forma, ktorá môže mať viac ako len prvý význam. Spomínam si, že na mňa mal vtedy výrazný vplyv jeden pedagóg, filmový režisér, ktorý nás učil premýšľať o fotke ako o filme, o niečom dynamickom, niečom, čo je v pohybe. Aj k procesu tvorby mal voľný prístup, iný ako niektorí iní pedagógovia.
Študovali ste v pohnutých 60. rokoch. Najskôr Pražská jar, potom vpád spojeneckých vojsk v roku 1968…
Pre mňa to bolo predovšetkým obdobie štúdia na vysokej škole, a to bolo úžasné. Fungovala tam komunita veľmi zaujímavých a tvorivých ľudí.
Dostať sa na FAMU bolo veľmi ťažké a konkurencia bola silná. Spomínam si, ako som počas prijímačiek sedela na chodbe spolu s ostatnými a hovorila si, že nemám šancu. Vtedy vyšiel z miestnosti profesor Ján Šmok a opýtal sa: „Ktorá je tá Havránková? Teba asi zoberieme. Ale ak si tie fotky nerobila ty, tak si ma neželaj.“ Vtedy som si vydýchla.
Celé to malo nejaký vývoj. Ešte skôr, ako som nastúpila na vysokú školu, som po skončení strednej školy pracovala ako fotografka v bratislavských štúdiách Koliba. Myslím si, že práve tam som začala robiť veľmi zaujímavé veci, pretože som mala prístup po celom areáli. A tam som sa aj stretla s ľuďmi, ktorí na FAMU študovali a pýtali sa ma, prečo sa tam neprihlásim. Tak som si povedala, že to skúsim. Pamätám si, že som sa nesmierne bála, či ma tam vôbec zoberú. Ako ste spomenuli, dostať sa na FAMU bolo veľmi ťažké a konkurencia bola silná. Spomínam si, ako som počas prijímačiek sedela na chodbe spolu s ostatnými a hovorila si, že nemám šancu. Vtedy vyšiel z miestnosti profesor Ján Šmok (významný československý teoretik filmového a televízneho obrazu a fotografie a zakladateľ katedry fotografie na FAMU, rodák z Lučenca, pozn. red.) a opýtal sa: „Ktorá je tá Havránková? Teba asi zoberieme. Ale ak si tie fotky nerobila ty, tak si ma neželaj.“ Vtedy som si vydýchla.
Na tom bolo zaujímavé, že profesor Šmok z FAMU, ktorý ma mal rád a dôveroval mi, sa ma vždy pýtal, koho zo Slovákov by som im odporúčala.
Ešte doplním, že napokon ste učili aj na FAMU.
Áno, a k tomu môjmu učeniu – vždy som k tomu pristupovala skôr na kamarátskej báze, nie na nejakom mentorovaní študentov. Nebrala som ich ako žiakov, ale skôr ako kolegov. Snažila som sa s nimi spolupracovať a naviesť ich k tomu, aby skúšali, experimentovali, aby objavili svoj vlastný unikátny pohľad na vec ako umelci. Tých vysokoškolských študentov z vysokej školy som brávala napríklad na výlety do prírody, snažila som sa s nimi učiť tak, že sme sa s tou fotkou vlastne hrali. A brávala som ich aj k nám na chalupu.
Na tú s modrou strechou?
Presne tam. Spoznávali sme sa a tvorili v inej atmosfére.
Ako si mám predstaviť to experimentovanie?
Napríklad tým, ako s fotkou pracovať v tmavej komore, ako sa nebáť použiť rôzne postupy, skúšať, vymýšľať. Alebo sme robili aj také niečo, že sme fotografovali hudbu. Všetci si do školy doniesli hudobné nástroje a mňa vtedy skoro vyhodili zo školy, lebo všade bol veľký rámus (smiech). Pamätám si, že som mala aj študentov, ktorým to veľmi dobre nešlo a kolegovia mi hovorili: nechaj to tak, vykašli sa naňho, on aj tak nikdy nebude fotiť nič iné len gýč. Lenže mne to nedalo, vždy som chcela študentom nejako pomôcť, snažila som sa naladiť na ich vlnu a potiahnuť ich na určitú úroveň takým nenásilným, prirodzeným spôsobom.
archív MH
Archív MH
Archív MH
Archív MH
Archív MH
Archív MH
Milota Havránková – Autoportrét (2020)
Fotíte ešte aj dnes?
Fotím už veľmi málo. Ale v minulosti som fotila ako blázon (smiech), skúšala som všetko možné. Tých fotografií mám doma neskutočne veľa.
V roku 2024 sa v Bratislave konala ucelená výstava Modrá strecha a išlo o akýsi prierez vašou tvorbou. Okrem iného z nej bolo veľmi cítiť, že dôležitú rolu vo vašom živote zohráva rodina.
Je to pravda. Vždy hovorím, že som mala nádherný život. Aj vďaka mojej rodine a aj všetkým mladým ľuďom, ktorých som učila. Možno aj preto som pocitovo vždy zostala mladým človekom.
Čím je pre vás fotografia dnes, keď už nefotíte?
V prvom rade fotografiu považujem za niečo veľmi otvorené a slobodné. Neviem, ako by som to lepšie vyjadrila. V čase, keď fotografia prišla na scénu, predstavovala v umení revolučný prvok. Fotografia totiž skutočnosť nielen zachytáva, ona ju môže aj tvoriť. Nemusí to byť vždy len ten prvý plán.
Vaše fotografie sa často javia ako súčasné, aj keď niektoré z nich vznikli v 60. či 70. rokoch. Čím to je?
Myslím si, že je to hlavne preto, lebo som sa nikdy nesnažila vytvoriť iba ten spomínaný odraz reality. Ja som chcela zobraziť niečo viac, vnútorný pocit, ktorý som prežívala. Zároveň som ako fotografka pracovala s nastavením, že všetko je dovolené a nemusím sa nijako obmedzovať ani škatuľkovať. Snažila som sa to naučiť aj svojich študentov – nech tvoria voľne a neboja sa. Jednoducho verím, že fotografia je latentná revolúcia, fotografia dáva veci do pohybu.
Dnes má fotoaparát v telefóne každý. Nedevalvuje záplava fotiek fotografiu ako takú?
Ale život je taký, stále devalvuje. Tomu sa neubránite. Viete, ľudia sú svojím spôsobom povrchní. Na to, aby sa človek pozdvihol, aby pochopil aj to vnútro, sa potrebuje učiť, čítať knihy, pozorovať svet a vzťahy v ňom, potrebuje premýšľať do hĺbky.
Keby ste si teraz mohli znova zvoliť povolanie, zopakovali by ste si cestu fotografky?
Nad tým som nikdy nerozmýšľala. Ale život v mojom prípade plynul veľmi prirodzene. A aj keď už dnes fotím málo, stále som veľmi rada medzi ľuďmi. Aj keď zvyčajne tam už len sedím a nehovorím nič. Iba pozorujem.
Prečo?
Neviem, mám občas taký pocit, že už nie som tá, ktorá môže niečo zmeniť. Som už v inej fáze života. A už nemám ani silu a energiu ako kedysi, aby som veci dokázala nejako výrazne korigovať alebo do nich vstupovať. No proste už nie som najmladšia (úsmev). Niekedy to na mňa trochu dopadá, ale napriek tomu sa snažím zostať nad vecou.
