V 22 rokoch zažíval úspech, o ktorom si myslel, že sa k nemu dostane najskôr okolo päťdesiatky. Josef Starýchfojtů má pri mene skratku pracovnej pozície CPTO: chief product technology officer. A vo svojich 25 rokoch pod sebou okolo 400 ľudí.
Podieľa sa na všetkých zásadných rozhodnutiach technologickej rakety pod názvom Mews, tretieho českého startupu, ktorý siahol na métu ocenenia jednej miliardy dolárov. Na našom prvom stretnutí sme sa ešte ani nestihli posadiť k stolu a Jozef už natiahol pravicu.
„Som Pepa. Vykanie veľmi nemusím,“ usmieva sa. A človek pri rozhovore s ním čoskoro pochopí prečo. Je vyštudovaným programátorom, ktorého vášňou je očividne komunikácia s ľuďmi. Nielen, že v jednorožcovi pracuje – sám je vo svojom odbore tak trochu jednorožcom.
Bola to práve komunikácia, ktorá z programátora urobila schopného manažéra, vyžívajúceho sa viac ako v konštruovaní zložitých kódov v tímovom riešení problémov. Za svojich šesť a pol roka v Mews zažil raketový rast firmy, ktorý mu umožnil prakticky každý rok postúpiť v manažérskej hierarchii.
Dnes je členom osemčlenného executive leadership tímu, kde figuruje aj zakladateľ Richard Valtr. V čase, keď Josefovi rovesníci končia školy a riešia, kde získať prvú cennú prax, zvažuje mladý manažér, ako vo zvyšku života maximalizovať svoje šťastie.
Detský zázrak
Starýchfojtů síce programuje už od 12 rokov, keď s nadšením počas troch týždňov prelúskal tri učebnice programovania, no okúsil aj tvrdú prácu. Vďaka otcovi stavbárovi si vyskúšal pomáhanie na stavbe.
„To bola brutálna drina, najväčšia, akú som kedy zažil,“ spomína, ako dostával asi schválne nezmyselné, ale náročné práce.
Hneď, ako si osvojil vytváranie kódov, začal robiť drobné zákazky. Prvá skutočná programátorská práca prišla, keď bol ešte tínedžer zamestnal sa na čiastočný úväzok.
To si bol ešte na strednej?
Áno, hneď na prvom pohovore ma zobrali na čiastočný úväzok. Dohodol som sa s nimi, že budem robiť mesiac zadarmo a skúšať si svoje veci. Potom som už dostával zaplatené. Robil som tam rok a pol a potom sa rozhodol odísť.
Nešlo to dobre?
Naopak, šlo to tak dobre, že mi na konci ponúkali podiel, aby som zostal. V tom čase som už bol na matfyze a chcel skúsiť niečo iné. O peniaze vtedy vážne veľmi nešlo, ale bolo fajn, že som ich nemusel príliš riešiť.
V 17 rokoch som sa presťahoval do vlastného bytu a bolo príjemné, že už môžem naskočiť na dospelý život. Peniaze pre mňa však boli hlavne validácia, že to, čo robím, robím dobre. Chcel som sa v prvom rade zlepšovať a mal som pocit, že sa v tej prvej firme už nezlepším.
Na pracovnom veľtrhu sme sa našli s Mews a som tam už šesť a pol roka.
Rast v Mews bol u teba tiež celkom rýchly…
Skúsil som skoro všetko. Od programovania cez manažéra programátorov, manažéra manažérov, manažéra manažérov manažérov… až do pozície, kde som dnes. Dá sa povedať, že som sa každý rok v Mews posunul o level vyššie.
Navyše sa musíš stále niečo učiť. Keď som do Mews nastupoval, pracovali tam desiatky ľudí. Dnes je ich cez tisícku a z toho mám viac ako tretinu pod sebou ja. Takže som mal celý čas priestor na neustále zlepšovanie.
Pri tvojom mene je už rok skratka CPTO. Ako by si ju popísal?
Znamená Chief Product Technology Officer. Jednoducho povedané, mám na starosti čokoľvek, čo sa týka nášho produktu. Budúce smerovanie, návrhy na zmeny, ich exekúcie, podpora produktu. Všetci ostatní majú za úlohu náš produkt predať či propagovať. Všetko ostatné leží na mne.
V pozícii firmy si teda jednu úroveň pod oboma foundermi?
Je to tak, som súčasťou executive leadership teamu, ktorého súčasťou je zakladateľ Richard Waltr aj CEO Matthijs Welle. Mojou úlohou je nastaviť strategický smer a potom budovať firemnú štruktúru, ktorá týmto smerom pôjde. Od náborov cez interné procesy a kultúru.
To je môj popis práce – ale v Mews sa na to pozeráme trochu inak. Pre mňa by mala byť priorita spomínaný osemčlenný leadership tím, ktorý riadi firmu ako celok, a až môj druhý job môj vlastný tím. To preto, aby sme mali vždy na očiach prospech celej firmy.
Foto: Jan Rasch
Foto: Jan Rasch
V ktorej fáze kariéry si si začal uvedomovať biznisový rozmer svojej práce?
Pomerne skoro, asi rok po nástupe do Mews. Na každej pozícii si chcem vždy jasne povedať, ako by mal vyzerať úspech. Často leží mimo vlastného tímu: keď napríklad pracuješ v rámci sales-enablement tímu a trénuješ „salesákov“, je miera tvojho úspechu úplne závislá na tom, ako sa darí im.
Rovnako som sa pozeral na všetko ostatné. Náš produkt je úspešný len vtedy, keď sa dobre predáva a klienti sú šťastní.
Keď sme sa videli prvýkrát, hovoril si mi, že pri zlom výkone tímu hľadáš chybu u seba. Ako to funguje v praxi?
Nechcem sa na svojom tíme voziť, čo zároveň neznamená, že im otvorene nehovorím, ako na tom sme a čo treba zlepšiť. Ale pokiaľ narazím na plošný problém v chode tímu, beriem to vždy na seba. Keď sa nedarí, neprídem do kancelárie, neotvorím dvere a nezačnem revať do miestnosti. Radšej pozbieram spätnú väzbu od ľudí v tíme a snažím sa nájsť lepšie riešenie.
Individuálne zlyhania ma nezaujímajú, tie sa budú diať každý deň. Ja sa radšej na všetko pozerám ako na systém. Nezaujíma ma, či niekto niečo pos*al – zaujíma ma, či sa to deje často. Ľudí, ktorí sa len vezú, v Mews netolerujeme.
K stabilnému a dobrému príjmu si sa v živote dostal vlastnou usilovnosťou celkom skoro. Zmenili ťa peniaze?
Na úplnom začiatku áno, bohužiaľ tým zlým spôsobom. Na druhej strane to bolo zložité, pretože mi to všetci hovorili. Ty si ten bohatý a úspešný… Bolo ťažké to ignorovať. Časom som ich však prestal riešiť. V živote som pomerne skoro dosiahol niečo, o čom som si myslel, že to v živote nedosiahnem nikdy, alebo oveľa neskôr.
Išlo o nejakú konkrétnu métu?
Asi 100-tisíc mesačne (4 000 eur). V mladom veku som si hovoril, že to nikdy mať nebudem, že to môže prísť možno až v päťdesiatke. A zrazu som toľko zarábal, keď som mal 22. Rýchlo som si uvedomil, že si musím ujasniť, čo chcem so životom robiť ďalej. Peniaze rástli, ale už z nich nebol cieľ. Pomohlo mi to uvedomiť si, že nie sú veľmi zaujímavý cieľ života, aj keď samozrejme finančná stabilita je veľmi príjemná.
Na čo si prišiel?
Že chcem začať rýchlo maximalizovať životné šťastie. Ako urobiť, aby som mal život čo najdlhší a najšťastnejší.
Takže robíš čo?
Teórie hovoria, že vzťahy s ľuďmi sú to najdôležitejšie. Pod to by som sa pokojne podpísal – aj preto pre mňa nepripadá do úvahy odsťahovať sa z Česka. Pritom práve začiatkom tohto týždňa som odletel do Lyonu, potom prelietal do Amsterdamu a takto vyzerá mnoho z mojich pracovných týždňov.
Aj tak sa však vraciam do Prahy, mám tú rodinu, mám tú kamarátov. Ľudí, ktorí ma robia šťastným. Zároveň musím mať prácu, ktorá mi dáva zmysel, pretože tráviť najmenej osem hodín denne niečím, čo ma nenapĺňa, mi pripadá neakceptovateľné. Bolo by to mrhanie životom.
Foto: Jan Rasch
Riadiš sa aj tým, že človek má využívať svoje silné stránky. Ako to prenášaš do praxe?
Väčšinou je to tak, že keď ti niečo ide, tak ťa to tiež baví. Ako manažér sa rád pýtam ľudí, kedy boli za posledných šesť mesiacov najšťastnejší – vždy sa pri tom tak rozžiaria! Potom od nich chcem vedieť, aké silné stránky v tých momentoch používali. A následne sa spoločne zamyslíme, ako by toho ten človek mohol robiť viac. To je potom win-win situácia pre neho aj pre firmu.
V čom si dobrý ty?
Myslím, že rád a dobre komunikujem a som veľmi energický a extrovertný. Takže vedenie ľudí je pre mňa prirodzené. Robiť tímu takú motivačnú roztlieskavačku je rola, v ktorej som sa našiel.
Tak skúsme tvoju vlastnú medicínu. Kedy si bol za posledného pol roka najšťastnejší ty?
To je vtipné. Hovorí sa, že keď si podnikateľ, si buď úplne na špici, alebo úplne dole. Nič medzi tým. A na mojej pozícii mám pocit, že je to podobné. Podnikateľ síce nie som, Mews mi nepatrí, aj keď nejaký podiel v nej mám a vediem ju. Každý deň tak zažívam momenty, kedy som maximálne šťastný, ale aj tie, kedy sa niečo nepodarí.
Asi úplne najšťastnejší však som, keď s tímom riešime nejaký konkrétny veľmi ťažký problém. A podarí sa nám ho vyriešiť. Také prelomy, keď vyriešiš problém s ľuďmi, to je môj sweetspot, v ktorom sa stretáva moja logická, matfyzácka časť mozgu, s tou extrovertnou komunikačnou.
Môžeš povedať, aký veľký podiel vo firme vlastníš?
Nemôžem, ale je pekný. Dosť veľký na to, aby som, keď firma o pár rokov splní svoje ciele, mohol odísť do dôchodku. To ale ber ako metaforu, šiel by som skôr pracovať na niečom inom.
Okrem pozície zakladateľa Mews už vo firme vyššia méta nie je, zároveň zdôrazňuješ, že nechceš nikdy úplne ustrnúť. Ako dlho v Mews ešte vydržíš?
Myslím, že ešte dlho. S tempom, akým rastieme, sa moja práca prakticky každý štvrťrok posunie ďalej. Existuje také manažérske pravidlo, že pokiaľ firma rastie naozaj rýchlo, tak ako Mews, nemal by žiadny executive manažér byť na svojej pozícii viac ako rok či dva – firma sa totiž škáluje rýchlejšie ako on.
To znamená, že pokiaľ implementuje niečo nové, už musí premýšľať, ako to delegovať. Pokiaľ firma rýchlo vyrastie, už to nemôže robiť ten pôvodný človek, musí na to mať pod sebou ľudí. A toto permanentné škálovanie pre mňa znamená, že aj po viac ako šiestich rokoch robím neustále niečo nové.
Nie je potom teda tvoje pôsobenie v Mews priamo naviazané na to, či a ako rýchlo firma rastie?
Určite. Nedokázal by som viesť firmu, ktorá sa uspokojí s tým, že miera rastu bude kopírovať infláciu a vlastne budú všetci spokojní. Alebo by som potreboval, aby to bolo extrémne späté s niečím, čo by ma vnútorne napĺňalo. Snažím sa tú túžbu po progrese odovzdávať aj tímu: vždy im hovorím, že nikdy nebudem naštvaný, keď niečo nebude dokonalé, ale budem naštvaný, keď to nebude lepšie ako včera.
Okrem toho tiež tvrdíš, že tvojím koníčkom je zbieranie koníčkov…
Skôr zlepšovanie sa v nich. Ale nie som posadnutý tým, aby som ich doťahoval do dokonalosti, to ma vôbec nezaujíma, či už išlo o hranie na piano alebo bouldering. V niečom je podobná aj moja filozofia pre Mews. Nechcem, aby sme boli v jednom malom segmente trhu úplne dokonalí, ale aby sme boli veľmi dobrí v celej škále toho, čo klienti potrebujú.
Tým nehovorím, že byť v niečom úplná špička nie je validná stratégia, často funguje. Ale ja vidím najväčšiu pridanú hodnotu v tom, keď si dobrý vo veľa veciach. Ich kombinácia na trhu môže byť úplne unikátna.
Toto si premietaš aj do osobného života?
Snažím sa o to, pozerám naňho ako na logaritmickú krivku. Zo začiatku sa v niečom rapídne zlepšuješ, baví ťa to. No časom dôjdeš do bodu, kedy zlepšovanie začne byť veľmi náročné. V tej chvíli ma to prestáva baviť. Keď sa tá krivka začne splošťovať.
Najlepšie to vystihol môj kamarát, ktorý sa učí hrať šach a povedal mi skvelý citát: „Dobre zahraná partia je známka dvoch gentlemanov, skvele zahraná partia je známka dvoch premárnených životov.“
Foto: Jan Rasch
Foto: Jan Rasch
Rozmýšľaš teda, čo so zvyškom života?
Je toho veľa, ale teraz sa sústredím iba na Mews. Ale viem, že do 60 rokov tam asi nebudem. Neviem, či tam budem do 40, nikdy to nemôžem povedať na sto percent.
Môže sa stať, že Mews dôjde do pozície, keď bude taká veľká, že väčšinu práce mi bude zaberať nejaká politika, ktorá už ma nebude baviť. To sa môže stať. Zatiaľ si jazdu s Mews veľmi užívam.
Chcel by si si vyskúšať niečo úplne mimo svojej komfortnej zóny?
Chcel by som si otvoriť reštauráciu a robiť tam čašníka. Taký ten typ pána vrchného, ktorý sa baví s hosťami. Tiež by ma však veľmi bavil nejaký druh executive coachingu a odovzdávania mojich manažérskych skúseností. To napokon robím už teraz na rôznych platformách, čo obratom pomáha aj mne. Tiež by som si niekedy chcel skúsiť učenie.
Vráťme sa na záver k peniazom. Ako premýšľaš o svojich investíciách?
Pre mňa je dôležité, aby som vedel, prečo vlastne chcem investovať. To platí pri všetkom, môj obľúbený rámec uvažovania sa volá „Five Whys“ alebo Päťkrát prečo. Keď je niečo zle, spýtam sa prečo – a potom riešim tú odpoveď a pýtam sa, ako k nej došlo.
Takým reťazcom piatich prečo sa väčšinou dostanem k jadru veci. Takže riešim, či si sporím na niečo väčšie, či chcem rapídne zbohatnúť, či chcem mať pasívny príjem. Pre mňa osobne je dôležité tie peniaze hlavne držať.
Kráľom investícií je však diverzifikácia. Čo je tá najviac volatilná, riskantná časť?
Môj podiel v Mews. Ten môže ísť extrémne hore, ale stále to môže aj spadnúť. Nie je to nič zaručené, zároveň je to zďaleka najväčšia časť toho, čo mám. V Mews máme secondaries, takže pri investičných kolách nám povoľujú aj výkup do určitých čiastok. Z prvého kola som takto napríklad mame splatil hypotéku na dom. Výnos z druhého som už investoval.
Riešiš si investície sám?
Pomáha mi s nimi kamarát kamaráta. Páčila sa mi jeho pointa, keď hovoril, že nepotrebujem zbohatnúť, ale peniaze držať. A pretože tú riskantnú zložku mám v Mews, môžem sa zamerať na menej riskantné investície. To sa mi páčilo, sedelo to k mojej povahe, keďže riziko nevyhľadávam.
Investujem do fondov kvalifikovaných investorov, navyše sa mi páčilo, že ma naviedol k českým fondom. Mám radosť, že vložené peniaze idú späť do Česka. Prinášam peniaze zo sveta a nechávam ich tu, pretože tu chcem žiť. Jedným z projektov, do ktorých tie investície išli, boli napríklad Alzheimer centrá. Nebaví ma skrátka množiť nekonečno.
Množiť nekonečno?
Mal som niekoľko finančných poradcov a väčšina z nich mi ponúkala private equity fondy, keď ten hlavný pitch bol, že som schopný zarobiť 20 – 30 percent. Ja som si hovoril, že je to hrozne fajn a že tam možno aj niečo zainvestujem, ale tiež, že nepotrebujem mať na konte dve nekonečná. Stačí mi jedno.
To mi nepríde v súlade s túžbou po neustálom škálovaní.
Životná úroveň mi rastie stále a asi ešte bude. Ale mnoho ľudí si neuvedomuje, že je tu mnoho veľa zarábajúcich ľudí, ktorí napriek tomu žijú od výplaty k výplate. Pre väčšinu ľudí je to nepredstaviteľné.
Že niekto, kto zarába napríklad 200-tisíc korún mesačne, môže mať na konci mesiaca hlboko do vrecka? Myslia si, že takí ľudia sú idioti, ale ono je ich vážne veľa, sú schopní také peniaze minúť jednoducho. Keď sa človek s platom 50-tisíc mesačne pozrie na niekoho, kto zarába 300-tisíc, musí si povedať, že to sa predsa nedá rozumne minúť.
Lenže si musí uvedomiť, že tá cesta bola najskôr postupná, a určite sa stavím, že ten, kto zarobil 50-tisíc, zarábal predtým 40. A znamená to, že ušetrí o 10-tisíc viac? Nemyslím si.
Peniaze a šťastie sa ti teda neprepájajú?
Predstava, že najbohatší ľudia sú tí najšťastnejší, je podľa mňa úplná blbosť. Skôr si koľkokrát hovorím, že sa sám zbytočne stresujem. Som tak nastavený, ale viem, že mnoho ľudí by na mojej pozícii bolo veľmi nešťastných. Som stále preč, nevídam ľudí tak často, ako by som chcel. Mimochodom jeden z dôvodov, prečo som prestal hrať na piano? Skrátka si ho nemôžem vziať do lietadla.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorom je Michal Bernáth.
