Astronauta Eugena Cernana, ktorý má slovenské i české korene, svet pozná ako posledného človeka, ktorý stál na Mesiaci. Menej sa spomína na to, že on tam aj spieval! V týchto dňoch by sa dožil 90 rokov – na svet prišiel 14. marca 1934.
Pripomeňme si niekoľko epizód z Cernanovho dobrodružného života.
Bolo to na jar v roku 1969 a Eugene Cernan bol maximálne sústredený. Nachádzal sa v obývačke kamaráta Ala Bishopa, v rukách držal dve platne a nevedel sa rozhodnúť – pieseň Moon River z filmu Raňajky u Tiffanyho alebo Moonlight Serenade od Franka Sinatru? V jeho mesačnom výbere napokon skončili obe.
Bishop v úlohe „producenta“ tejto unikátnej nahrávky trpezlivo prehrával Cernanov výber zo svojich platní na 90-minútovú magnetofónovú kazetu značky RCA. Osemnásteho mája sa kazeta zasunutá v prenosnom magnetofóne ocitla spolu s Cernanom a ďalšími dvoma členmi posádky Apollo 10 Johnom Youngom a Thomasom Staffordom v rakete Saturn V na ceste na Mesiac.
Cernanov portrét z roku 1964, keď bol prijatý do NASA v rámci tretej náborovej skupiny amerických astronautov. Foto: archív NASA
Nedali im dosť paliva
Pri jednom televíznom vstupe z ich misie, v ktorom astronauti ukazovali divákom zábery Zeme, Cernan poznamenal: „Nie aby ste sledujúc televíziu zabudli, čo je vašou úlohou.“ Vtom stlačil gombík magnetofónu a spustil sa Sinatrov hit s textom „Fly me to the Moon“ (Dostaň ma na Mesiac).
Pravda, NASA posádku vtedy na Mesiac nedostala. Úlohou misie Apollo 10 bolo otestovať všetko – okrem samotného pristátia. To bolo rezervované pre dvojicu Neil Armstrong a Buzz Aldrin, ktorí po Mesiaci kráčali v lete toho istého roku. Cernan so Staffordom sa mali k Mesiacu priblížiť v pristávacom module a to, aby nepristáli, si v NASA poistili.
„Oni vedeli, čo sme za bláznov, a tak nám do modulu dali málo paliva, aby sme náhodou svojvoľne nespravili, čo nemáme. Palivo by na odlet nestačilo,“ spomínal Cernan neskôr.
Mesiac si ho však počkal. Siedmeho decembra 1972 vyštartoval Cernan už ako veliteľ misie Apollo 17, doteraz poslednej ľudskej posádky na Mesiaci. Keď o pár dní neskôr nechávali s kolegom Harrisonom Schmittom odtlačky svojich topánok v mesačnom prachu, zrazu spustili starý šláger Eda Haleyho z roku 1884, len s upraveným textom: „Jedného dňa som sa prechádzal po Mesiaci (v origináli je v parku), stalo sa to práve v máji,“ spieval si na Mesiaci Cernan, keď ho z riadiaceho strediska opravili: „Ale máme december, chlapci.“
Vnuk slovenského imigranta
Cesta Kysučana Štefana Černana do Ameriky bola podobná tisíckam ďalších príbehov z prelomu 19. a 20. storočia. Za oceán ho vyhnala bieda a nedostatok príležitostí doma. V roku 1900 odišiel pracovať do uhoľných baní v USA a keď sa usadil, napísal domov snúbenici Anne, aby prišla za ním. Mladomanželia si našli nový domov v Chicagu a v roku 1904 sa im narodil syn Andrew.
V prostredí s početnou českou komunitou (v Chicagu žilo po Prahe a Viedni najviac Čechov na svete) si neskôr našiel českú nevestu. Eugene sa Andrewovi Cernanovi a jeho Rose (rodenej Cihlářovej) narodil v roku 1934. Hoci sa obaja jeho rodičia narodili už v USA, žili v skromných pomeroch a najmä Andrew sníval, že jeho „Gene“ dostane to, čo sa jemu neušlo – kvalitné vzdelanie.
Jeho desaťročný syn mal o svojej budúcnosti úplne iné predstavy. Písal sa rok 1944 a mladík sa nevedel dočkať momentu, keď si sadne do sedačky v kine. Nie kvôli filmu, ale spravodajskému vojenskému žurnálu. Jeho hrdinami boli piloti amerického námorníctva.
Cernanova manželka Barbara a dcéra Teresa pozorujú Eugena počas príprav na cestu na Mesiac.Foto: archív NASA
„Nepýtajte sa ma prečo, ale od začiatku som vedel, že chcem slúžiť na lietadlovej lodi, nič iné pre mňa neexistovalo,“ spomínal v jednom neskoršom rozhovore pre dokument U. S. Navy.
Presvedčivý
To, že sa rozhodol splniť nielen svoj sen, ale aj otcov, bolo pre jeho ďalší život úplne zásadné. Vyštudovaný elektroinžinier mal pri nábore do NASA výhodu. Prečo to medzi astronautmi dotiahol tak ďaleko, že dodnes patrí k len dvanástim ľuďom, ktorí stáli na povrchu Mesiaca?
„To je otázka, ktorú si dávam dodnes. Prečo ja?“ krútil hlavou v rozhovore pre film Posledný človek na Mesiaci (2014).
O tom, že na ňom bolo niečo, prečo mu ľudia verili, svedčí aj príbeh o zoznámení s jeho prvou ženou Barbarou. Ona bola letuška a on na letisku zachytil iba jej meno. Ľsťou potom získal od aerolínií jej telefónne číslo, k čomu sa jej hneď priznal.
„Čo som to len spravila, prečo som tak ľahko podľahla a súhlasila?“ sťažovala sa mame tesne pred rande naslepo a pred príchodom neznámeho. „Ale je vysoký,“ usmiala sa vzápätí, keď ho zbadala cez okno.
Svoju budúcu manželku zbalil na drzú úprimnosť a zrejme si tak získal aj vedúcich. „Už pri vstupe do NASA som nebol ani najlepšie pripravený, ostatní mali viac nalietaných hodín, prešli školou pre testovacích pilotov a ja som postúpil na úkor ľudí, o ktorých som si myslel, že sú jasnou voľbou,“ hovoril v roku 2014.
Prežil dve letecké havárie
Nebol ani najopatrnejší. Pred odletom na misiu Apollo 17 si pri softbale natiahol šľachu, deň pred štartom misie Apollo 10 ho zase zastavili policajti za rýchlu jazdu bez dokladov a on sa bál, že ho posadia do cely.
Najväčší „prešľap“ sa mu však podaril v roku 1971, keď bol súčasťou záložnej posádky misie Apollo 14. Na testovanie pristátia s lunárnym modulom sa využíval malý vrtuľník. Cernan si testovanie chcel spríjemniť trochou „blbnutia“ nad vodnou hladinou, pričom však s helikoptérou havaroval, lebo zle odhadol výšku hladiny.
Keď sa ho potom veliteľ pýtal, aký technický problém zavinil nehodu, Cernan okamžite priznal, že spravil hlúposť. Havária ho mala najskôr stáť aj miesto v ďalších misiách, jeho drzá úprimnosť však napokon slávila úspech. Bola to asi črta, ktorú zdedil po slovenských predkoch.
Eugene Cernan si počas misie Apollo 17 v roku 1972 vychutnáva stravu astronautov. Foto: archív NASA
Eugene Cernan si počas misie Apollo 17 v roku 1972 vychutnáva stravu astronautov. Foto: archív NASA
Keď v roku 1969 západní novinári sledovali vo Vysokej nad Kysucou návrat Apolla 10 spolu s Cernanovým bratrancom a rovesníkom Imrichom Černanom, ten ich šokoval svojou bezprostrednosťou. V momente, keď na miniatúrnej televíznej obrazovke sledovali pristávací modul, ktorý práve bezpečne pristál na hladine oceánu, Imrich poznamenal: „Teraz si tam dnu určite pripíjajú. Nehovorte mi, že keď tam prepašovali magnetofón a špagety, že si potajomky nevzali aj nejakú fľašku.“
Sám Cernan sa do Vysokej nad Kysucou za príbuznými dostal v roku 1974, aj keď len „potichu“, bez oficiálneho uvítania zo strany štátu. Oficiálnu cestu absolvoval až o dve desaťročia neskôr v roku 1994.
Osudová sa mu mohla stať návšteva z roku 2001. Keď sa spolu s českým kozmonautom Vladimírom Remekom presúval helikoptérou k rodnej obci jeho starých rodičov z maminej strany, stroju došiel benzín a spadol na zem z výšky stopäťdesiat metrov! Zázrakom sa nik vážne nezranil.
Ako najvyšší veliteľ ozbrojených síl sa mu vtedy osobne ospravedlnil aj prezident Václav Havel, ktorý ležal v rovnakej nemocnici, kde Cernana ošetrovali.
Najrýchlejšie jazdy
Cernan v interview v roku 2014 povedal, že sa nikdy iným ľuďom nepredstavuje ako posledný človek na Mesiaci. „Hovorím, že som bývalý pilot vojenského námorníctva,“ dodal.
Kým s prívlastkom, ktorý mu dali médiá, sa nikdy úplne nezžil – možno aj preto, že ten vlastne prehliadal jeho kolegu Schmitta, s ktorým Mesiac opúšťali spolu –, na druhej strane mal očividnú radosť zo svojich rýchlostných rekordov.
Už v roku 1969 pri návrate od Mesiaca vytvorili s Apollom 10 dodnes neprekonaný rekord v rýchlosti dopravného prostriedku s ľudskou posádkou – v jednom momente leteli rýchlosťou až 39 897 kilometrov za hodinu.
Ešte pyšnejší bol na svoj rekord spoza volantu. Polovica zo šiestich úspešných misií neniesla na Mesiac len pešiakov, ale aj vozidlo. Lunar Rover Vehicle, skrátene LRV, využívali astronauti z misií Apollo 15, 16 a 17. Vesmírna bugina mala hmotnosť 210 kilogramov a bola na elektrický pohon.
Eugene Cernan vo vesmírnej bugine prekročil maximálnu povolenú rýchlosť a dodnes je držiteľom rekordu za najrýchlejšiu jazdu mimo planéty Zem. Foto: archív NASA
Astronauti si vozidlom pomáhali pri prieskume Mesiaca, mali však zakázané zájsť s ním ďaleko, aby sa v prípade poruchy dokázali vrátiť k pristávaciemu modulu peši. Počas Cernanovej misie Apollo 17 sa s ním jazdilo najviac (35,89 km) aj najďalej (7,6 km od modulu).
Cernan veľmi oceňoval, že má na Mesiaci odvoz. Spomínate si na tú natiahnutú šľachu pri softbale? Neskôr priznal, že sa mu na Mesiaci pre to zranenie ťažko kráčalo. Ako kapitán otestoval buginu nad jej limity. Hoci bol LRV skonštruovaný na maximálnu rýchlosť trinásť kilometrov za hodinu, Cernan po Mesiaci jazdil rekordnou rýchlosťou osemnásť kilometrov za hodinu.
„To sa nezdá veľa, ale pripočítajte k tomu ešte rýchlosť Mesiaca, ktorou obieha okolo Zeme,“ usmieval sa neskôr.
Mačovia a roboty
Posledné slová človeka na Mesiaci nie sú také známe ako „malý krok pre človeka, veľký skok pre ľudstvo“, ktoré povedal Neil Armstrong o tri a pol roka skôr. Cernan v decembri 1972 len vyslovil želanie, aby tí, ktorí sa na Mesiac vrátia, prišli v mieri a v pokoji pre celé ľudstvo.
Cítil som sa tam ako na verande pána Boha. Nechávam na vás, čo si pod tým predstavíte.
Ako sám spomínal, väčšina astronautov z mesačných misií potrebovala dlhé roky, aby v sebe spracovali, čo zažili. „Vtedy sme sa rozhodne nerozprávali o pocitoch. Boli sme mačovia, nik ani len pred druhým nepriznal, že má strach, že sa bojí smrti. Všetko, o čom sme sa rozprávali, boli technické detaily misie, naše ciele a tak ďalej. Pritom tieto veci sú dnes históriou, zato jedna z najčastejších otázok, ktoré dostávam, znie: aký to bol pocit?“ hovoril Cernan v roku 2014, tri roky pred svojou smrťou.
Posádka Apollo 17: veliteľ Eugene Cernan sedí, za ním zľava Harrison H. Schmitt a Ronald E. Evans. Foto: archív NASA
Posádka Apollo 17: veliteľ Eugene Cernan sedí, za ním zľava Harrison H. Schmitt a Ronald E. Evans. Foto: archív NASA
V tom čase už sledoval, ako sa do vesmíru hrnú súkromníci a miliardári. Svojho pokračovateľa však nespoznal a nepoznáme ho dodnes. Sám pritom veľmi túžil, aby sa na Mesiac či na Mars dostal človek a nie len roboty.
„Viete, keby ste sa tú otázku, aký to bol pocit, spýtali každého z nás dvanástich, ktorí sme na Mesiaci stáli, možno by sa naše odpovede v niečom zhodovali, ale skôr by to každý opísal trochu inak. A to dokáže len človek.“
No a teda… aký to bol pocit, pán Cernan? „V prvom rade sa nám vôbec nechcelo odísť, naša misia na Mesiaci bola najdlhšia, no nám sa aj tak málilo. Ale keď to mám popísať hlbšie, cítil som sa tam ako na verande pána Boha. Nechávam na vás, čo si pod tým predstavíte.“
