Stredoškolák dal dohromady tím, navrhol družicu a zohnal peniaze na misiu do vesmíru. Simon Kling má sedemnásť rokov a jeho Lasarsat už lieta na obežnej dráhe.
Keď bol tento mladík ešte školopovinné dieťa – čo popravde bolo celkom nedávno –, miloval Star Trek. „Nekonečný vesmír… To sú cesty hviezdnej lode Enterprise, ktorá sa znova a znova vydáva za poznaním tajomných nových svetov, hľadať nové formy života a novej civilizácie. Odvážne sa púšťa tam, kam sa doteraz nikto nevydal…“
Poslednú vetu zvučky kultového seriálu si vzal malý Simon k srdcu, a tak už ako dieťa staval rakety a pracoval na vlastnej ceste do vesmíru. Prvú vetu, tú o nekonečnom vesmíre, má na mysli tiež často. Pretože vesmír je možno nekonečný, ale obežná dráha našej planéty nie – a to je problém, na ktorý sa Simon rozhodol nájsť riešenie.
Okolo Zeme totiž obieha vyše desaťtisíc satelitov a desiatky nových družíc vysiela ľudstvo na obežnú dráhu každý týždeň – do roku 2030 ich môže byť odhadom až šesťdesiattisíc. A hoci je orbita obrovská, už teraz sa na nej nachádza množstvo smetí. To ohrozuje biliónovú kozmickú ekonomiku, ktorá nám ľuďom dole na Zemi zaisťuje komunikáciu, informácie o počasí aj navigáciu na cestách.
„Najväčší strašiak je katastrofický Kesslerov syndróm, reťazová reakcia spôsobená zrážkou kozmického odpadu, ktorá vytvára ďalšie a ďalšie trosky, až bude časť orbity úplne nepoužiteľná,“ vysvetľuje Simon. Skúste zmieniť akúkoľvek vesmírnu tému a hneď sa chytí – a vysvetlí vám napríklad to, prečo čierna diera funguje ako obrí ďalekohľad.
Študent z Brna je však viac než len chodiaca encyklopédia plná zábavných faktov o vesmíre. Je tiež kapitán tímu kozmických smetiarov, ktorí sa rozhodli skúsiť množstvo odpadu na orbite znížiť. A to pomocou laserov. Znie to rovnako sci-fi ako ten úryvok zo Star Treku? Kdeže.
Klingov tím menom LASAR už má na obežnej dráhe vlastnú družicu, na ktorej nápad testuje, a pred sebou veľké plány. Simon mal pätnásť, keď s ideou prišiel, a mal v tom čase za sebou už celkom fascinujúci track record.
Ešte ako školopovinného ho prijali hneď na niekoľko univerzít, vyhral medzinárodnú súťaž Hack an Exoplanet, zúčastnil sa stohodinovej simulovanej expedície na Mars a na skutočnej ISS vo vesmíre bežal experiment, ktorý naprogramoval.
Na skromnom chlapcovi by ste to však na prvý pohľad asi nespoznali – teda s výnimkou faktu, že nadšenie pre všetko vedecké a technologické mu tečie ušami.
Že však nie je len taký obyčajný nadaný študent, si naplno uvedomíte najneskôr vo chvíli, keď sa snažíte dohovoriť si s ním schôdzku. „V polovici decembra nemôžem, to budem v New Yorku na Moonshot Awards. Potom som v Brne dva dni a potom letím do Kalifornie na štart rakety. Ale v januári budem v Česku.“
„Nie, to nejde, to mám schôdzku na ministerstve. Hm, to tiež nie, to budem u primátorky. Potom by to šlo, ale len do piatej, prednášam na ČVUT. Deň potom by som mohol, ale len popoludní,“ snaží sa kúzliť nad diárom a netvári sa pri tom ani trochu namyslene.
„Dopoludnia máš schôdzku s prezidentom?“ snažím sa byť vtipná. „Nie, máme písomku z matematiky. A ja teraz veľa chýbam, tak nechcem mať problémy,“ smeje sa. Je to jeden z mála momentov, kedy vám dôjde, že tento chlapec má naozaj iba sedemnásť.
Má síce vodičák na družicu, ale na auto ešte nie, nemôže si legálne dať pivo a niekedy aj musí chodiť do školy. Lenže stačí sa s ním chvíľu zarozprávať a na všetko toto zase zabudnete. Pred vami je v podstate hotový človek, u ktorého len ťažko hľadáte kontúry pubertiaka, ktorým by papierovo mal byť.
V niektorých momentoch si hovoríte, či ten sympatický chlapec náhodou nie je lepší dospelák ako vy sami. Pozorne počúva, empaticky reaguje, všade je včas a perfektne pripravený, dokáže distingovane debatovať o vážnych témach, a keď sa ho spýtate na niečo také prízemné, ako či pozerá na seriály alebo niekedy tiež jednoducho nerobí nič, odpovie:
V rozhovore sa dočítate
• O jeho ceste od detských snov ku skutočnej vesmírnej misii.
• Ako sa tímu LASAR podarilo získať miesto na rakete SpaceX – a navyše zadarmo.
• Čo je Kesslerov syndróm a prečo môže ohroziť celý kozmický priemysel.
• Na čo bude slúžiť laser, na ktorý teraz zháňa 13 miliónov korún.
• Aké sú ďalšie plány pre LASARsat a budúcnosť vesmírnych smetiarov z Česka.
„Mňa naozaj baví to, čo robím. Tak veľmi, že tomu chcem venovať všetok svoj čas, až mi mamka stále hovorí, že by som si mal oddýchnuť. Ale ja nemám dobrý pocit z ničnerobenia, tak sa ho snažím minimalizovať. Keď nepracujem, nemám z toho to uspokojenie a je mi, ako by som tým zanedbal.“
Čo mimovoľne potvrdzuje aj Ján Spratek zo vzdelávacej kancelárie Európskej vesmírnej agentúry, ktorý pôsobí ako mentor tímu LASAR a so Simonom trávi veľa času. „Aký je? Označil by som ho tromi slovami. Manažér, diplomat, workoholik. Chlapec, ktorý to má na svoj vek naozaj v hlave výnimočne zrovnané. A so srdcom na pravom mieste.“
V podobnom duchu odpovedajú aj ďalší, ktorí s ním kedy pracovali. „Stretli sme sa niekoľkokrát, prvýkrát, keď mal pätnásť, a už vtedy ma zaskočilo, aký je profesionál,“ spomína napríklad český astronaut Aleš Svoboda.
Tomáš Rousek, vesmírny architekt, ktorý spolupracoval s NASA a navrhuje napríklad lode s umelou gravitáciou alebo kozmické základne, o ňom rovno hovorí: „Takého mladého človeka v kozmickom priemysle bežne nevídate, pretože trvá celkom dlho vyštudovať relevantné odbory a dostať sa k reálnym projektom. Ja som študoval dve univerzity, aby som mohol robiť architektúru do vesmíru. Simon je úkaz, ale je vidieť, že vo chvíli, keď sa na to niekto vrhne s takým odhodlaním ako on a má šťastie na ľudí a tím, dokáže preskočiť hrozne veľa času a dostať do vesmíru aj vlastnú družicu.“
Ako ste asi pochopili, Simon Klinga je celkom výnimočný mladík. A keby si ako Jean-Luc Picard viedol kapitánov denník, mohol by mať pri hviezdnom dátume 21. 12. 2024 napísané: „Absolútne ohromujúce! Taký to bol pocit, sledovať svetlo z mohutných motorov rakety Falcon 9, ako o 3:34 ráno letí tak hore. A vedieť, že na palube nesie našu vlastnú družicu.“
Michael Holeš pre Forbes Česko
Pretože však svoj skutočný kapitánsky mostík zatiaľ nemá, zapísal si to Simon Klinga aspoň na Instagram.
Ako sa vám podarilo dostať vašu družicu na orbitu? Navyše iba rok a štvrť po založení tímu LASAR?
Zhodou okolností sa na rakete Falcon 9 uvoľnilo miesto a to SpaceX vždy zaplní – vyberú si, či ho dajú last minute za výhodnejšiu cenu, alebo nejakému vernému zákazníkovi úplne zadarmo. Čo sa stalo nám – slot zadarmo dostal český výrobca malých družíc Spacemanic a ten ho ponúkol nám. Ušetril nám tak niekoľko miliónov, ktoré by nás inak stála letenka na Falcone. Dostali sme príležitosť poslať družicu do vesmíru, čo bola vec, po ktorej sme tajne túžili, ale ani sme nedúfali, že by prišla tak skoro.
Mali ste miesto v rakete Falcon 9, ale nemali ste družicu. Čo bolo ďalej?
Šprint. Mali sme asi dvadsaťštyri hodín na to, aby sme povedali, či do toho ideme. Zhodli sme sa, že áno. Potom sme mali necelý týždeň, aby sme poslali prvý nástrel, ako naša družica bude vyzerať, aké prístroje bude mať na palube, ako bude fungovať. A po troch mesiacoch sme ju už odovzdávali v Berlíne na integráciu a na dopravu do Spojených štátov.
Takže ste za tri mesiace postavili družicu a vybavili ju všetkými prístrojmi? Koľko to stálo?
Vo finále niečo vyše dvoch miliónov korún. Peniaze a vybavenie sme zháňali, kde sa dalo. Obchádzali sme štátne orgány aj súkromné firmy, či by nás mohli podporiť finančne alebo venovať prístroje, v Česku je mnoho dodávateľov vesmírnych technológií.
Aký to potom bol pocit, stáť na kalifornskom pobreží pri Vandenbergovej leteckej základni a pozorovať štart rakety, na ktoré letí do vesmíru vaša družica?
Životný zážitok a obrovský rachot. A potom šou svetiel a tieňov, zrazu vybuchne obrovská ohnivá guľa ako nočné slnko. Obloha je stále temná, ale tá žiara motorov je jasnejšia ako slnko. Všetko okolo brní, raketa letí, vy len fascinovane pozeráte. Až sa vypnú motory a oddelí sa prvý stupeň rakety – a prichádza chvíľa napätia, či sa zapáli aj druhý motor. Ale dobre to dopadlo.
LASARsat je na orbite, aké s ním teraz máte plány?
Nadviazali sme kontakt s družicou pár hodín po tom, čo bola vystrelená z deployera rakety. Už sme dostali dáta z dozimetrov, z merania radiácie. Z Langmuirovej sondy máme dáta, ktoré merajú ionizáciu v okolí družice. A teraz čakáme na prvú fotku. Ďalej prebiehajú merania, testovania a približne ďalšie tri roky, čo družice na obežnej dráhe bude, budeme pripravovať testy s laserom.
Máme tiež projekt Antény do škôl, kedy budeme na základné a stredné školy distribuovať súpravy antén, aby učitelia mohli so študentmi chytať a počúvať vysielanie LASARsatu. Vyvíjame aj mobilnú aplikáciu, s ktorou namierite na oblohu a ukáže vám, kde LASARsat práve je. A paralelne zháňame financie na ďalší laser.
Ďalší laser?
S ním by sme mohli testovať ďalšiu fázu projektu, čo je laserové „zostreľovanie“ nefunkčných družíc, pri ktorých sa reštart softvéru nepodarí alebo majú poškodený hardvér. Také satelity sú už len lietajúci odpad, ktorý ohrozuje ostatné zariadenia na orbite. Výkonným laserom by sa však dala časť materiálu z družice odpariť, družicu tým spomaliť, ona klesne do nižších vrstiev atmosféry, kde zhorí. Lasery by tak v budúcnosti mohli byť efektívne nástroje aj na upratovanie obežnej dráhy.
Karel Horák pre Forbes Česko
Koľko potrebujete?
Taký laser vyjde približne na trinásť miliónov korún. Jeden taký už síce v Česku je, v HiLASE v Dolných Brežanoch, ale pre nás je bohužiaľ nepoužiteľný. Vytiahnuť ho z laboratória by bolo paradoxne drahšie ako zaobstarať nový. A tak aktuálne hľadáme cesty, ako zohnať financie na laser nový.
Trinásť miliónov je celkom dosť peňazí…
To je rozhodne pravda. Ale máme na to rok. Nemusíme šprintovať, je to maratón. A keď sa nám predtým podarilo dať dokopy dva milióny za dva mesiace, veríme, že máme šancu zohnať aj takto vysokú čiastku. Som presvedčený, že keď máte nejakú šancu, musíte ju skúsiť využiť. Tentoraz hľadáme aj rôzne vedecké granty, posielame prihlášky, rokujeme so súkromnou aj štátnou sférou. Časť peňazí už máme…
Kde potom taký laser bude?
To záleží aj na tom, aké financovanie sa nám podarí zabezpečiť. Človek by povedal, že bude jednoduchšie ten laser urobiť na Zemi ako vo vesmíre, však? Ale paradoxne na pozemné lasery sú granty už vyčerpané a možno bude nakoniec realistickejšie usilovať rovno o variant, že bude hore na orbite. Výhoda toho potom je, že by mu stačil výrazne nižší výkon, pretože by laserový lúč nemusel prechádzať atmosférou.
Ako si sa vlastne dostal k stavbe vlastnej družice? Bol si do vesmíru blázon odmala?
Skôr do popularizácie vedy. Mal som v škole takú estrádu. Volalo sa to Simonova show a robil som so spolužiakmi experimenty. Keď som mal desať, začal som viac sledovať technologický vývoj, gadgety, elektromobilita bola vtedy prelomová vec.
Od toho som sa dostal k Elonovi Muskovi a cez neho zase na sledovanie štartov SpaceX, až ma chytili rakety. Presne si pamätám štart Crew Demo-2, pretože ma mama nechala hore dlho do noci. A tiež to bol prvý let, keď astronauti NASA leteli na komerčnej rakete. A ja som bol úplne unesený tým, ako sú ohromne technologicky napred a tiež, aký je to pohľad. Šou, ktorá fascinuje a inšpiruje celý svet. Odvtedy som premýšľal, ako by som toho mohol byť súčasť.
SpaceX
A čo si vymyslel?
Pretože som okolo seba nemal nikoho, kto by bol podobne nadšený, bol som odkázaný hlavne na knižky, životopisy veľkých osobností. Karel Pacner spísal skvelú knihu Konštruktéri raketového veku. Popisuje tam príbehy zakladateľov modernej kozmonautiky, bez ktorých by sme do vesmíru vôbec nelietali – profesora Goddarda zo Spojených štátov, Konštantína Ciolkovského z Ruska, maďarského vedca Hermanna Obertha. Až po Elona Muska. A ja som dospel k záveru, že budem tiež musieť začať stavať rakety.
Rakety? Sám?
V jedenástich rokoch som robil prvé nákresy, potom som sadol na autobus do Bauhausu a tam som si kúpil prvú PVC rúrku na prvú raketu.
Podľa čoho si ich dizajnoval?
Dnes by som vedel oveľa lepšie, ako s tým začať, ale vtedy som to robil veľa po starom. Určite na to už vtedy boli super softvérové programy, ktoré ti presne spočítajú, aký máš mať aerodynamický profil, ako to má vyzerať, je to predsa len päť-šesť rokov späť. Ale to ja som vtedy vôbec netušil. Našiel som len nejaký hrozne old school web, ktorý bol podľa mňa tak z roku, keď internet iba začínal. Ale opisovali tam, ako vôbec raketu postaviť.
S dedom sme na sústruhu urobili špičku rakety a ja potom u nás na balkóne odlamovacím nožíkom vyrezával z balzového dreva finy, tie krídielka rakety. Motory som si najprv objednával, potom som ich aj skúšal robiť sám, návod som našiel tiež na internete. Len tie komponenty boli väčšinou až od osemnástich, tak som musel trošku využiť mamku. A tej sa to najprv nepáčilo, nechcela, aby som skončil bez prstov. Ale ja mám stále všetky. (smiech)
Z čoho boli tie motory?
V podstate to je veľmi podobné náplni, ktorá sa používa v petardách. Malý motor na pevné pohonné látky, po odpálení je schopný vystreliť tú raketu napríklad do dvesto metrov. Rôzne som to testoval, potom som si skúšal robiť aj vlastné zmesi paliva. Stačilo zohnať dusičnan draselný, urobiť zmes so sorbitolom… Potom som si k raketám začal vyrábať padáky. V momente, keď raketa na konci svojho letu dosiahne apogeum, môžete mať ľahko explozívnu zmes, ktorá vystrelí druhým smerom a vytiahne za sebou padák.
A toto všetko si robil v dvanástich rokoch?
Áno. Rakety aj palivo som si vymýšľal sám, ale mamka chodila so mnou, pretože mala vždy strach, ako to dopadne. Mňa bavilo rakety vystreľovať do neba, ale tiež z toho natáčať videá a potom ich strihať. Potom som dostal 3D tlačiareň a začal som experimentovať s ňou.
Mal si už vtedy nejaké ambície?
Tak dva-tri roky som bol také to klasické decko, ktoré sa hlási úplne do všetkých súťaží. Fyzikálna olympiáda, chemická, česká, matematická olympiáda … Pangea, Matematický klokan … Je toho fakt veľa a postupne som skúsil skoro všetko, až mi došlo, že ma to vlastne veľmi nebaví. Ani som v tom nebol najlepší, skončil som napríklad už v krajskom kole.
Viac než súťaže, kam človek príde a napíše nejaký test, ma bavili komplexnejšie výzvy. Také, kde máte nejakú úlohu, projekt, máte si na to zložiť svoj vlastný tím. Prvá takáto súťaž bola, myslím, Bohatstvo krajiny, ktoré organizuje Masarykova univerzita. Vtedy sme tuším mali za úlohu spracovať štúdiu uskutočniteľnosti ťažby zemného plynu v nejakej fiktívnej lokalite. Mali sme na to asi pol roka, workshopy na geologické výpočty, ako spočítať, koľko plynu tam je, a ako ho najlepšie dostať von, či použiť katalytické krakovanie, nahnať tam vodu…
Pre aké staré deti tá súťaž je?
Je pre stredoškolákov, hlavné cena je prijatie na vysokú. Často súťažia maturanti.
Michael Tomeš pre Forbes Česko
A ty si mal koľko rokov?
Štrnásť, myslím. Sranda bola, že som ešte stredoškolák ani nebol, síce som študoval na osemročnom gymnáziu, ale ekvivalent ôsmej triedy základky. Tak som zvolil taktiku ako ešte veľakrát potom – nikomu nepoviem, koľko mám rokov, kým sa explicitne nespýtajú a nevyhodia ma, pretože som veľmi mladý. Zložil som tím, kde boli aj starší spolužiaci a maturanti, a vyhrali sme. A tak som mal už isté prvé miesto na univerzite, ale ešte som vlastne nemal hotovú ani základnú školu.
Prvá?
Mám z rôznych súťaží tých prijatí na vysokú niekoľko.
A ako si sa od geológie dostal späť k raketám a družiciam?
Prelomová pre mňa bola súťaž Astro Pi, ktorú spoluorganizuje Európska vesmírna agentúra. Jednak som sa tam zoznámil s Honzom Spratkom, čo je pre mňa dosť zásadný človek, môj mentor a popularizátor kozmonautiky z pražského planetária. Ale hlavne som sa so svojím experimentom prvýkrát dostal do vesmíru – a rovno na ISS, Medzinárodnú vesmírnu stanicu.
To už som mal pätnásť. V rámci Astro Pi totiž s tímom môžete navrhnúť vlastný experiment, naprogramovať ho, a keď úspešne prejde výberovým konaním, tak ten experiment reálne prebehne na ISS, priamo na obežnej dráhe. Ja som si vtedy vybral pozorovanie takzvanej Juhoatlantickej anomálie, je tam v jednom mieste trhlina v magnetickom poli Zeme. A naozaj som potom v dátach poslaných z ISS videl tie brutálne prepady a skoky v meraní.
Ako vznikol LASAR?
Narazil som na súťaž v NASA a zostavil tím. Raz za čas mám takú depku, že toho robím málo a mal by som pridať, a mám potom potrebu rýchlo vyhľadávať čo najviac nových príležitostí. Takže som začal zadávať kľúčové slová do vyhľadávača, niečo ako World Competition Aerospace Engineering… A jedna z vecí, na ktoré som narazil, bola Conrad Challenge. A to ma hneď chytilo, pretože nielenže sa volá podľa tretieho človeka na Mesiaci Petea Conrada, ale tiež sľubovala, že finále bude v Space Center Houston. A videl som, ako na minulých ročníkoch mali víťazi fotky, ako diskutujú s astronautmi, splnený sen.
Podľa čoho si vyberal ľudí do tímu?
Na Instagrame. (smiech) Dal som do storíčka takú výzvu, či sa niekto nechce pridať, a na základe toho sa mi ozvalo viac ľudí, z ktorých som potom vybral päťčlenný tím. Oni sa medzi sebou nepoznali, ale ja som poznal každého z nich už z minulosti. Najjednoduchšie to bolo s Borisom Brovkinom, je to môj spolužiak a tiež veľký nadšenec vesmíru.
Aničku Krebsovú som spoznal vďaka Czech Rocket Challenge, Viktora Adámka poznám zase z Expedície Mars a Richarda Nikela z jednej mojej prednášky. No a potom sme oslovili Honzu Spratka, či by bol naším mentorom a dospelákom, ktorý nás do Houstonu odprevadí. Toho sme museli mať povinne.
archív Lasar
V Conrad Challenge ste zvíťazili nie v jednej, ale dokonca v dvoch kategóriách z troch. Prezentovali ste pritom vlastnú ideu, ako resetovať nefunkčné satelity pomocou vysokoenergetického lasera. Ako ste prišli práve na túto technológiu?
Tím sme dali dokopy necelý rok pred súťažou a niekoľko týždňov sme potom strávili brainstormingom, rozpracovali sme viac nápadov a postupne ich zhadzovali zo stola. V niečom by bola veľká konkurencia, inde už riešenie existovalo. Alebo to naopak bolo príliš technologicky náročné. Až sme sa nakoniec zhodli na laseroch – do kariet nám hralo, že Viktor a ja máme k tejto téme vzťah, obaja sme sa v minulosti zúčastnili Talentovej akadémie, projektu, ktorý je spoluorganizovaný laserovým centrom HiLASE. A na jednom z brainstormingov nás jednoducho napadlo, že keď družica nezodpovedá kvôli softvérovému problému, mohlo by ju preťaženie systému reštartovať a znovu sprevádzkovať.
A keď ste mali prvý nápad?
Potom sme spracovávali fyzikálne výpočty, proof of concept, finančný rozmer a nejaký základný biznis plán. Urobili sme jednoduchý prototyp toho laserového ramena a vykonávali sme aj testy s družicou na Zemi – vďaka tomu, že sme sa poznali s českými výrobcami satelitov Spacemanic, a vďaka tomu, že už nás poznali v HiLASE.
Urobili sme tiež web, video, grafiku; pamätám si, že toto sme dorábali tesne pred deadlinom s Borisom cestou na lyžiarsky, obaja v autobuse s notebookmi na kolenách… Ale chceli sme, aby to bolo trochu overkill. Aby sme nemali len povinnú jazdu, ale aby sme sa od ostatných tímov odlíšili, aby si nás porota všimla a zapamätala si nás. Takže sme tam mali aj rôzne grafické vychytávky, animácie a vizualizácie.
To sa vyplatilo. Čo prišlo po výhre na pôde NASA?
Eufória. Bol to pre nás neuveriteľný úspech. Ale tiež otázka, čo ďalej. Vedeli sme, že máme momentum, neopakovateľnú príležitosť ho využiť. Že máme zaujímavý nápad s ohromným potenciálom, ktorý zaujal aj vo svete. A tiež sme cítili zodpovednosť – voči ľuďom, ktorí nás podporili na Doniu, aby sme do Houstonu mohli odletieť.
Voči Česku a Čechom, aby sme ukázali, že sa to jedným dobre odprezentovaným nápadom nekončí, ale začína. Že aj obyčajní stredoškoláci môžu robiť cool veci. Večer po výhre sme sedeli spoločne s tímom v hoteli a okolo prešla Nancy Conrad, zakladateľka súťaže. Hovorí nám: Zlatíčka, prečo neslávite? A my sme jej vysvetľovali, že neslávime, pretože pracujeme.
Čím ste začali?
Výrazne sme rozšírili tím. Začali sme naberať pomerne skoro, pretože nás po Houstone bolo veľmi vidieť a chceli sme nabrať dosť ľudí. Fungujeme na báze dobrovoľnosti, takže sa nemusíme báť, že naberieme veľa ľudí a potom to nebudeme môcť utiahnuť. Takže mi dávalo zmysel maximálne rásť – a teraz už je nás tridsaťpäť.
Koľko hodín stráviš mesačne prácou pre LASAR?
To som takto nikdy nepočítal, ale v priemere to asi môžu byť štyri hodiny denne.
Takže taký polovičný úväzok. Kedy to všetko stíhaš, keď deň má dvadsaťštyri hodín a ty máš školu, jazdíš aj niekoľkokrát týždenne po republike, prednášaš, moderuješ, máš pravidelne schôdzky vo firmách aj na ministerstvách…
Mám šťastie, že naše gymnázium a pán riaditeľ nás podporujú. Dali mi individuálny plán na akademické a súťažné aktivity, takže nie je taký problém, keď často chýbam. V škole som tak dva až tri dni v týždni. A dovolili mi mať na hodinách notebook, tak niekedy pracujem aj tam.
V LASAR máš stále rolu team leadera, na vizitke máš napísané executive director, výkonný riaditeľ. Viesť tridsaťpäť ľudí, to je už taká malá, skoro stredná firma. Baví ťa byť manažérom?
Baví, aj keď niekedy je to výzva. Je nás veľa, rozbiehame plno nových projektov, je náročné to všetko sledovať a ukočírovať. Ale je fajn, že už nie som najmladší v tíme. Máme teraz jedného alebo dvoch ľudí, ktorí sú ešte mladší ako ja. (smiech) Ale nabrali sme aj o dosť starších členov, vysokoškolákov i absolventov.
Chcem sa spýtať, čím budeš, keď vyrastieš, ale príde mi to skoro nepatričné, keď už teraz si toho dokázal v podstate viac ako priemerný štyridsiatnik. Napriek tomu, čo je ten tvoj vysnívaný džob?
Kedysi som chcel byť smetiar alebo kozmonaut, tak sa mi to splnilo a som kozmický smetiar. Ale vážne… Rozhodne viem, že chcem ísť na vysokú a študovať kozmické inžinierstvo. Ideálne v Amerike, na Stanforde alebo MIT. Alebo v Holandsku na univerzite v Delfte, to je najlepšia európska škola v odbore. Aj keď oproti USA tam nie je také prepojenie s biznisom.
Už nechcem byť vyložene konštruktér rakiet ako predtým, nemyslím si ani, že by som bol nadpriemerne dobrý inžinier. Čo ma najviac baví a myslím si, že mi to aj najviac ide, je kombinácia tej techniky s manažmentom a s propagáciou odboru. Pretože odborníkov na vesmír a technikov, ktorých matematika a fyzika bavia, ale zároveň vedia pracovať s ľuďmi a pre niečo nadchnúť verejnosť, zase toľko nepoznám. Takto môžem mať väčší impact, inšpirovať.
Už nechcem byť vyložene konštruktér rakiet ako predtým.
Pôsobíš stále tak dospelo a zodpovedne. Máš vôbec niekedy čas alebo chuť správať sa ako obyčajný pubertiak? Behať za babami, robiť excesy, fajčiť za školou a potajomky zháňať alkohol…
Popravde som dlho čakal, kedy tá pravá puberta príde, ale asi ma nejako minula. Dievčatá ma bavia skôr staršie, ale zatiaľ to nie je vzájomné. (smiech) A alkohol? Ja nepijem ani kávu. Ani energeťáky. Možno som raz mal hlt frisca, ale nikdy som nebol opitý, ani drogy som nikdy neskúšal… A pivo som zháňal len nealkoholické, aby sme ho kvapku poslali na družicu do vesmíru.
Ako sa ti vlastne žije v Česku?
Myslím si, že žijeme v tých najlepších časoch pre ľudstvo ako také a že tu v Česku sa máme skvele. A aj keď plánujem ísť študovať do zahraničia, určite sa sem chcem vrátiť. Jasné, môže nás štvať, že nemáme platy ako v Nemecku – ale keď sa na to pozrieme z nadhľadu, je jasné, že sme stále jedni z najkomfortnejšie žijúcich ľudí na celej Zemi. A podľa mňa je škoda, že dnes ľudia majú pocit, že to tak nie je.
Je táto krajina pre mladých? Máš pocit, že existuje nejaký generačný konflikt? Boomeri versus generácie Z?
To sa mi ťažko hodnotí, pretože ja sa často dokážem vžiť aj do názorov o tri generácie starších ľudí. Generácia Z sa nemá zle, máme veľa možností, len ich chytiť. Ale asi na to mám iný pohľad ako niektorí moji spolužiaci, ktorých nebaví škola a nemajú nič, čo by ich zaujímalo. Možno budem znieť ako dinosaurus alebo tak, že vyťahujem stereotypy, ale ako obrovský problém svojej generácie vnímam vplyv sociálnych sietí. Keď vidím, koľko na nich moji rovesníci trávia času… V škole je normálne, že decká na hodine nedávajú pozor a všetci idú na mobiloch. A má to ohromný vplyv na psychiku, na kritické myslenie…
Keď už si vytiahol stereotypy, tiež sa na jeden spýtam. Trpíš environmentálnym žiaľom? Ten sa v spojitosti s tvojou generáciou často skloňuje…
Nie, netrpím. Samozrejme, je hrozne veľa vecí, ktoré môžeme robiť oveľa lepšie, a jasne, že ničenie planéty je obrovský problém. Ale nemám pocit, že by sme s tým už nič nemohli robiť.
Potrebujeme nejakú planétu B? Veríš tomu, že ľudstvo bude reálne žiť niekde inde ako na Zemi?
Verím, že potrebujeme naplno využiť možnosti, ktoré teraz máme. Žijeme v jedinom okamihu celej ľudskej histórie, keď sme schopní sa pozrieť mimo našej planéty a reálne treba rozšíriť ľudstvo niekam ďalej. Stať sa medziplanetárnym druhom, ako rád hovorí Elon Musk – a môžeme si o ňom myslieť, čo chceme, ale zásluhy o rozkvet kozmonautiky mu uprieť nemožno.
V dlhodobom horizonte nás vo vesmíre rozhodne čakajú nové príležitosti, len je otázka, aká dlhá bude tá naša šanca ich využiť. Možno máme ešte päťdesiat rokov, keď budeme na tejto technologickej úrovni, možno sto alebo dvesto, kto vie. Ale potom to môže ísť dole. Civilizácia rastú a potom upadajú. Čím viac záloh budeme ako ľudstvo mať, tým lepšie pre nás.
Článok vyšiel na forbes.cz a autorkou je Kristýna Tmejová
