Ivana Sokolová s manželom patria k vysokým ľuďom. Všetky pyžamá konfekčných veľkostí im boli krátke, čo im vnuklo myšlienku na vlastný biznis. Pod značkou Laggar dnes navrhujú pyžamové nohavice, ktoré dobre padnú nielen dlháňom, ale aj ľuďom nižšieho vzrastu. Navyše pri svojom podnikaní myslia aj na planétu.
„Mám 181 centimetrov a nikdy som nevedela zohnať pyžamové nohavice, ktoré by mi boli až po zem. Od mlada som tým trpela,“ smeje sa Ivana Sokolová. „Môj muž meria 195 centimetrov, takže sme sa o tento problém delili.“
Pohodlie na prvom mieste
Aj keď sami šiť nevedia, obaja pochádzajú z krajčírskych rodín, preto pre nich riešením bola vlastná značka.
„Objednávala, nakupovala a prešívala som všetky pyžamá, ktoré som v obchodoch našla, kým sme vytvorili dokonalý strih,“ hovorí zakladateľka značky. „Skúšali sme ich na mne a na manželovi. Každému niečo chýbalo – niektorým dĺžka, iné mali zlý sed.“
Na sebe Ivana Sokolová testovala aj materiály. Pyžamové nohavice od Laggaru sú dnes zo stopercentnej bavlny.
„Z každého materiálu mi v našej dielni ušili pyžamo a ja som v nich niekoľko dní spávala. Niektoré boli hrubé a nepoddajné, bolo v nich teplo, iné sa zasa zbehli. Toto nám vyšlo ako najlepšie.“
Štyri dĺžky
Dôslednosť a prepracovanosť strihov a materiálu oceňujú aj zákazníci. „Ľudia nám píšu a ďakujú, že je to prvé pyžamo, ktoré im naozaj sedí. Je to milé, aj ja som mala tento pocit, keď som ho mala prvý raz na sebe,“ teší sa Ivana Sokolová.
Zákazníkom ponúkajú aj možnosť výmeny alebo vrátenia, ak by im pyžamo nesedelo. No hovoria, že zatiaľ sa stretli len s pozitívnymi reakciami.
Zo zvyškov látok šijú obliečky na vankúše. Foto: archív značky Laggar
„Musíme tiež zohľadňovať, že nie všetci naši zákazníci sú takí vysokí ako my. Dnes ponúkame štyri dĺžky, aj pre ľudí, ktorí majú opačný problém – všetky pyžamá vláčia po zemi,“ vysvetľuje zakladateľka Laggaru.
Bez odpadu
Pri výrobe šijú všetky pyžamové nohavice v najväčšej možnej dĺžke. Podľa potrieb zákazníka ich skracujú až neskôr. Ten si tiež môže vybrať farbu šnúrky, ktorá sa podľa neho k zvolenému vzoru najlepšie hodí.
„Skracovaním však vzniká veľa odpadu. Keďže sme chceli využiť každý kúsok látky, začali sme z nich vyrábať rúška. Šijeme aj obliečky na vankúše, ktoré sa s nohavicami dajú zladiť,“ hovorí Ivana Sokolová. „Materiál na ne získavame aj z väčších kusov látky, z ktorých by sme nemohli ušiť pyžamové nohavice.“
Na prírodu myslia aj pri balení. Tovar posielajú v papierových krabičkách, ktoré sa dajú ľahko zrecyklovať. „Musíme ich baliť ešte do poštových obálok, v ktorých sú aj kusy plastov. Zatiaľ ich nemáme čím nahradiť, ale v budúcnosti by sme sa tomu radi vyhli.“
Nielen na spanie
Všetky pyžamové nohavice značky Laggar majú aj vrecko na mobil. Podľa Ivany Sokolovej to však nie je preto, aby si ľudia mobil nosili do postele. „Tým, že sú naše nohavice pekné a farebné, ľudia ich nenosia len na spanie. Píšu nám, že sú pohodlné celý deň,“ vysvetľuje.
„Nápad vznikol, keď sme mali malé deti a často sme s nimi so susedmi vybehli von, na ulicu. Naše mobily sa vtedy povaľovali len tak po obrubníkoch alebo po zemi, nemali sme ich kam dať. Vrecko je ušité tak, že z neho mobil nevypadne, ani keď si človek sadne alebo sa pohybuje.“
Lokálna značka
Trenčianskej značke v ponuke chýbajú tričká. Podľa Ivany Sokolovej ich už dlhšie plánujú doplniť. „Pandémia nás zaskočila – na jednej strane sú pyžamové nohavice niečo, čo sa ľuďom počas lockdownu hodí, no nemohli sme sa rozvíjať tak, ako sme pôvodne plánovali. Aj teraz stále čakáme, čo bude, investujeme opatrne.“
Na výrobu pyžamových tričiek zatiaľ nemajú priestory, stroje ani personálne kapacity. Riešiť by to dočasne chceli externým dodávateľom.
Nohavice balia do recyklovateľných obalov. Zdroj foto: archív značky Laggar
„Už dlho hľadám slovenskú firmu, ktorá by s nami spolupracovala. Je dôležité, aby boli aj tričká bavlnené. Chceme značku udržať lokálnu. Ak sa nám nepodarí zohnať partnerskú firmu, možno sa do toho pustíme aj sami,“ vysvetľuje zakladateľka značky Laggar.
Nedostatok pracovnej sily je v krajčírskom odvetví podľa Ivany Sokolovej problém, ktorý bude perspektívne rásť. „Z detstva si ešte pamätám, že bol Trenčín mestom módy. Dnes už tu nové krajčírky nevychovávame,“ hovorí.
„Aj my sa s tým budeme musieť o pár rokov popasovať. Ľudia sa už učia šiť len doma. Bude to ťažké.“
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
