Každý rok sa tu vyrobia tisíce ton cestovín, ktoré si obľúbili aj michelinské reštaurácie. Redaktor Forbesu navštívil továreň rodiny Felicettiovcov, ktorá už viac než sto rokov vyrába neodmysliteľnú súčasť talianskej kuchyne.
V priezore stroja je vidieť, ako tu každú sekundu vznikajú desiatky malých zlatistých vývrtiek. Cavatappi, ako sa tieto cestoviny nazývajú, sa v rachotiacom stroji doslova derú na svet.
Cesto, ktoré sa nachádza v hornej časti stroja, je totiž tlačené cez kovovú matricu, v ktorej sú len malé otvory. Tými na druhú stranu prechádzajú žlté lokne, ktoré však v okamihu bez milosti krája rotujúci nôž.
A nôž ide ďalej, zatiaľ čo z otvorov vystupujú ďalšie zatočené kúsky. A tak stále dokola. O niekoľko metrov ďalej visia zas stovky špagiet, ktoré sa zrodili rovnakým spôsobom.
Rovnako ako čerstvo narodené dieťa, aj novovzniknuté cestoviny je potrebné usušiť. O to sa stará ďalšia časť stroja. Potom sa jednotlivé tvary sypú do pripravených vreciek, tie sa ukladajú do škatúľ, škatule na palety a všetko potom smeruje do skladu. A odtiaľ neskôr do sveta.
Nachádzame sa v talianskej obci Molina di Fiemme, kde sídli jeden z dvoch závodov spoločnosti Felicetti. „Ročne vyrobíme približne pol miliardy porcií cestovín,“ hovorí generálny riaditeľ Riccardo Felicetti.
Zhoda mena s názvom firmy nie je náhodná. Ide o rodinný podnik, ktorý v severotalianskom regióne Trentino funguje viac než sto rokov. Súčasný CEO je zástupcom už štvrtej generácie.
Za viac než storočie sa firma vypracovala medzi významných talianskych výrobcov cestovín. Nie však z pohľadu objemu. So svojimi 38-tisíc tonami cestovín ročne sa rozhodne nezaraďuje medzi najväčších producentov, ako je napríklad známa značka Barilla s približne tromi miliónmi ton.
Ostatne, to ani nie je cieľom rodinného podniku z Dolomitov. Ten sa profiluje ako prémiovejšia značka, ktorá si získala obľubu aj medzi michelinskými kuchármi.
Navyše, do budúcnosti rodina Felicettiovcov počíta s tým, že jej výroba ešte porastie. Pri pohľade do výrobnej haly v molinskej továrni je viditeľné miesto pre dve ďalšie výrobné linky.
„To predstavuje pomerne vysokú sumu, takže s investíciou ešte musíme chvíľu počkať,“ vysvetľuje Riccardo Felicetti, prečo linky nekúpili ešte predtým, než továreň v roku 2022 spustili. „Keby sme sa do toho pustili dnes, stálo by to približne 20 miliónov eur.“
Rovnako ako na finančnú udržateľnosť svojho biznisu, hľadí rodina Felicettiovcov aj na udržateľnosť svojho podnikania vo vzťahu k prírode. Aj za to ju mimochodom ocenil taliansky Forbes. Ako sa tu pristupuje k šetrnosti, napovie aj pohľad z továrne.
Keď sa pozriete z údolia do kopcov, pri troche šťastia uvidíte popri majestátnych Dolomitoch sídlo energetickej spoločnosti BioEnergia, ktorá sa nachádza v neďalekom mestečku Cavalese. Práve tam posiela spoločnosť Felicetti zvyšky cestovín z továrne.
V cavaleskom podniku ich následne spaľujú spolu s odpadom z dreva a vyrábajú z nich teplo a plyn. Tým sa zásobuje obec aj cestovinársky závod pod kopcom. V podstate tak nepodarky cestovín pomáhajú pri výrobe tých nových.
Celkovo sa rodina Felicettiovcov venuje výrobe cestovín od začiatku 20. storočia. V roku 1908 ju v dedine Predazzo rozbehol Riccardov pradedo, keď na cestoviny prešiel z výstavby mostov a viaduktov.
„Tým sa v istom zmysle začalo naše ‚náboženstvo‘, ktoré trvá dodnes. Prešli sme dvoma svetovými vojnami a prežili sme veľký požiar v roku 1945, ktorý všetko doslova zrovnal so zemou. Za ten čas sme sa nikdy nepohli ani o krok z nášho rodného mesta,“ opisuje súčasný pravnuk zakladateľa.
„Dnes sme firmou s dvoma výrobnými závodmi, zamestnávame 50 ľudí a máme tržby okolo 70 miliónov eur ročne.“ Cieľom je do konca dekády dosiahnuť tržby vo výške sto miliónov eur.
Približne 70 percent ich cestovín smeruje do zahraničia. Firma vyváža do viac než 50 krajín, pričom hlavnými trhmi sú Nemecko, Veľká Británia, Spojené štáty, Kanada a tiež krajiny Ďalekého východu ako Japonsko či Južná Kórea.
„Do Česka v tomto smere vyvážame zanedbateľné množstvo. Myslím, že ani nie percento. Nie sme tam vo veľkých maloobchodných reťazcoch,“ vysvetľuje Riccardo Felicetti, ktorý podnik vedie spolu s dvoma svojimi bratrancami. Okrem nich pracujú vo firme ešte ďalší dvaja zástupcovia štvrtej generácie rodiny.
Predtým ich bolo viac. Niektorí však odišli. „V horách platí, že skupina sa pohybuje rýchlosťou toho najpomalšieho. Lenže my sme potrebovali byť na úrovni tých rýchlejších. Takže niekto odišiel. Ak sa chcete udržať na trhu, musíte byť plne oddaní a stopercentne sústredení,“ opisuje riaditeľ rodinného podniku.
„Niekedy je ťažké preniesť tieto pocity na mladšiu generáciu, pretože to potom vyzerá, akoby ste ich chceli presvedčiť, že musia drieť ako osly. Ale to nie je pravda. Ide o vášeň,“ dodáva.
Niet divu, že o dobre fungujúci podnik majú záujem investori odinakiaľ. „Dostávame ponuky a typická reakcia je vždy ‚wow‘. Tá posledná prišla v máji. Prišiel za mnou človek z jedného hedžového fondu, dal mi pero do ruky a povedal: Napíšte číslo.“
Žiadna suma však nepadla. „Nenapísal som nič, pretože by to inak znamenalo, že som pripravený firmu predať,“ tvrdí Riccardo Felicetti. „Keby sme nemali nástupcov, firmu by sme pokojne predali už pred pár rokmi.“
Pokiaľ ide o odovzdávanie rodinného biznisu deťom, v Česku je štatistika v tomto prípade neúprosná. Vedenie pod druhou generáciou prežije len približne polovica firiem, v prípade tretej generácie je to dokonca iba 12 percent.
V čom sa teda skrýva recept rodu Felicettiovcov, kde k takémuto problému nikdy nedošlo? Rodine podľa Riccarda pomohlo, že k odovzdávaniu oprát dochádzalo na základe technologických zmien vo svete, a nie preto, že by generácia na čele už bola vo vysokom veku.
„Môj otec vstúpil do firmy v čase, keď sa objavovali prvé ‚hrubé‘ počítače. Starý otec na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov odišiel práve preto, že už nebol schopný túto technologickú zmenu nasledovať,“ vysvetľuje.
My, štvrtá generácia, už možno nebudeme dosť múdri na to, aby sme úplne pochopili, čo presne prinesie do firiem umelá inteligencia.
„To isté sa stalo môjmu otcovi a jeho generácii v polovici deväťdesiatych rokov so začiatkom internetu,“ opisuje Riccardo, ktorý pred nástupom do rodinného podniku pracoval v horskej službe. Predtým, než si sadol do vedenia firmy, nabral skúsenosti v spriatelenej spoločnosti.
„A viete čo? Myslím si, že my, štvrtá generácia, už možno nebudeme dosť múdri na to, aby sme úplne pochopili, čo presne prinesie do firiem umelá inteligencia,“ priznáva. Hoci už dnes je AI zapojená do výroby, kde analyzuje suroviny a procesy.
Pokiaľ ide o nastupujúcu piatu generáciu, tá má 11 členov a štyria z nich už v továrni pracujú. Odovzdávanie rodinnej štafety by sa malo pozvoľna začať už počas tohto roka. Nástupcovia Riccarda by sa mali postupne zapájať do vedenia.
A plány do budúcnosti? „Dúfam, že ma uvidíte lyžovať alebo hrať golf. Občas sa vo firme zastavím, opýtam sa, či niečo nepotrebujú konzultovať. Keď nie, zase odídem. Nebudem teda ako môj otec, ktorý sem chodí ako 91-ročný každý deň o ôsmej ráno, všetkých pozdraví, prečíta si noviny a podáva hlásenia svojim priateľom.“
Článok vyšiel na forbes.cz autorom je Benedikt Lederer.
