Do každého zákusku, torty alebo šišky dáva kúsok seba. Na tejto filozofii postavila aj svoju značku. O pečení pritom Sára Kroupová vedela len to, čo odkukala ako malá spod šikovných a obratných rúk svojej babičky.
„Cukor mám asi v krvi,“ hovorí mi, keď ma víta vo svojej libereckej dielni. Z 29-ročnej drobnej slečny mala pritom pôvodne byť inžinierka ekonómie. Lenže dôvodov, prečo jej kroky nakoniec viedli namiesto do kancelárie do kuchyne, bolo viac. Svoj sladký biznis si najskôr musela doslova vydupať zo zeme, aby sa od nej mohla odraziť.
Sára pochádza z Dobrovice, českého mestečka, kde stojí najstarší cukrovar v krajine. V ňom pracovali jej starí rodičia a v detstve tak mávala často pod posteľou homole cukru. Ako malá sedávala u babičky, pozerala sa, ako pečie, a pri tom si odštipkávala zo surového cesta.
Vyštudovať a potom zmeniť smer
Pred rokmi odišla do Liberca študovať na ekonomickú fakultu. Po získaní bakalára ešte nastúpila na nadväzujúce štúdium s cieľom stať sa inžinierkou. V poslednom ročníku však prišiel zlom. Po napísaní diplomovej práce si povedala, že týmto smerom v živote už ďalej ísť nechce a štúdium ukončila.
„Chodievala som vtedy na brigády do kaviarní a reštaurácií a všetky tie miesta, kde to voňalo kávou a jedlom, mi pripomenuli detstvo. Začala som piecť. Najskôr pre spolubývajúcich na internáte, keď som si kúpila takú tú minirúru a v nej potom vznikali zákusky, torty. Postupne som ich začala dodávať aj do rôznych kaviarní v meste,“ spomína na svoje začiatky.
Foto: Archív Sáry Kroupovej
Sladkosťami plnila každý deň napríklad vitrínu Sweet City, patriacu firme Nordbeans, a zákazníci sa jej často pýtali, prečo neotvorí niečo vlastné. Hoci ju však gastro svet bavil a o jedle aj pečení písala úspešný blog, snažila sa stále dokončiť štúdium.
„Ale potom prišli panické ataky a úzkosti. Skúškové pre mňa bolo utrpenie, bola som vystresovaná, vadil mi ten príliš veľký tlak. Na mesiac som musela štúdium prerušiť, lenže naskočiť späť do toho tempa potom bolo ešte zložitejšie. Predĺžila som si školu ešte o rok, kým mi došlo, že ďalej to už nepôjde, a skončila som,“ priznáva Sára a dodáva, že mala obavy hlavne z reakcie rodičov.
Nechcela ich sklamať, bola jediným členom rodiny, ktorý na vysokoškolský titul dosiahol. „Oni ma však počas toho roka videli, ako na tom som, a v mojom rozhodnutí ma podporili.“
Pečenie ako terapia
Pečenie sa pre ňu stalo formou relaxácie a terapie. Z vysokoškolských internátov sa s priateľom presťahovala do bytu a začala budovať svoju značku Small piece of Sara. Už mala svoj okruh zákazníkov, torty vozila aj do Mladej Boleslavi. Chýbala jej však stále dielňa, kde by mohla biznis rozbehnúť naplno.
Foto: Archív Sáry Kroupovej
Na Hithite preto založila kampaň a podarilo sa jej vybrať od darcov200-tisíc korún (asi 8340 eur) na výrobňu. Než ju otvorila, rozvážala sladkosti hlavne tým, ktorí v kampani prispeli, aby sa im odvďačila. Pomedzi to chodila na brigády, aby sa uživila a mohla si zariadiť dielňu.
Stávka na jednu kartu
Do prevádzky ju uviedla v novembri pred dvoma rokmi, v čase covidu. Priznáva, že všetko stavila na jednu kartu a vyšlo to. Odvtedy získala vyše tisíc päťsto zákazníkov a ďalší pribúdajú.
„Nie som vyučená cukrárka, nebola som na žiadnych kurzoch. Jednoducho som sa pozerala na YouTube alebo Pinterest a odkukávala, ako sa čo robí. Pomáha aj to, že mám pomerne dobre vyvinuté chuťové bunky. Nepečiem podľa receptov, ale vytváram si svoje, alebo upravujem tie babičkovské, hlavne pridávam nové korenia,“ odhaľuje Sára.
Každý týždeň vymýšľa nové menu a snaží sa svojim zákazníkom priniesť aj zákusky zo zahraničia. Pracuje hlavne s čerstvými surovinami, s ovocím, mascarpone a ľahšími krémami, nepoužíva marcipán. A ako hovorí, pečie to, čo chutí jej.
Foto: Archív Sáry Kroupovej
V dielni je stále sama, zariaďuje nákup surovín, vyrába aj predáva. A uznáva, že ďalšie ruky navyše by sa jej hodili. Občas využila pomoc v lete, v období svadieb, keď bolo treba zdobiť torty. Lenže aj tak vraj bola s výsledkom najviac spokojná, keď to urobila sama.
„Nechcem ísť na kvantitu, ale chcem robiť ľuďom radosť. Mám už svoju značku a nie je ľahké nepoľaviť, nechcem sklamať zákazníkov ani seba,“ dodáva. Dielňa je skrátka jej kráľovstvo a málokoho do nej pustí. „Keď pečiem, počúvam hudbu. Som asi najvernejší fanúšik Spotify.“
Dnes dodáva svoje výrobky do niekoľkých podnikov. „V Liberci veľmi chutia zákazníkom šišky. Cesto na ne mi kysne cez noc v chladničke a o ôsmej ráno už ich kotúľam po stole. Dokážem ich za chvíľu predať pokojne stovku. A obľúbená je aj mrkvová torta, aj venčeky, laskonky alebo punčák,“ vypočítava.
Sladké okienko
Raz týždenne otvára vo svojej dielni sladké okienko, ktoré vzniklo počas covidu. Vždy v pondelok si môžu ľudia objednať podľa ponuky, čo by si radi dali, a v piatok majú sladkosti pripravené. A záujem je obrovský, väčšinou už po pár hodinách je vypredané.
„Vždy potrebujem vedieť, koľko toho mám urobiť. V kaviarňach mi vadilo, že často zákusky alebo torty zostávali, a potom sa museli napríklad vyhodiť. U mňa má každý zákusok, ktorý upečiem, už dopredu svojho koncového zákazníka,“ podotýka s tým, že predá väčšinou okolo dvestopäťdesiat zákuskov.
Foto: Archív Sáry Kroupovej
Najhorším a zároveň najlepším obdobím je pre ňu svadobná sezóna, ktorá trvá zhruba od apríla do septembra. Vlani zvládla 75 svadieb. Na tento rok už má na väčšinu termínov objednávky, zostáva už iba posledných pár.
Prekonať svoj výkon z minulého roka však nechce. Už to bolo príliš, bolel ju chrbát a ruky. Nevestám dáva väčšinou pri výbere torty voľnú ruku, nechá si od nich naposielať fotografie pre inšpiráciu a teší sa, keď ich môže tromfnúť. Je veľmi cieľavedomá a pokiaľ nie je výsledok dokonalý, nie je spokojná.
Posledným hitom sú prírodné motívy
„Vlaňajším hitom boli torty s prírodnými motívmi, takže som sa vydala na lúku, natrhala kvety, vylisovala ich a posypala nimi tortu. V obľube sú tiež maľované torty, to ma tiež baví, kreslím na ne maliarskou špachtľou.“
Foto: Archív Sáry Kroupovej
Zatiaľ najnáročnejšia bola vraj trojposchodová torta pre sto osôb, ktorá vážila vyše dvadsať kilogramov. Pre novomanželský pár architektov zase vyrábala tortu v tvare dvoch valcov a jednej kocky. „Naštudovala som si, ako to asi urobiť, a potom som len dúfala, že to vyjde. Vedela som, že sa mi to musí podariť na prvýkrát. Toho materiálu by inak bola škoda,“ smeje sa.
Splnené sny a plány do budúcna
Pečenie, ktoré pre ňu bolo spočiatku hlavne terapiou, už je dnes biznisom. Pôvodnú investíciu okolo štvrť milióna korún splatila a podnikanie drží v čiernych číslach. Zarobí si na seba a chce sa rozvíjať ďalej. Snom je mať raz aj svoj vlastný podnik, do ktorého zoženie parťáka, ktorý bude pripravovať výbornú kávu.
Plány teraz zrejme na chvíľu zabrzdí inflácia a vyššie ceny surovín, vzdať sa ich však nechce. „Najväčšou odmenou pre mňa je, keď ľuďom chutí. Napríklad v Kofein Place už dve hodiny po tom, čo im tam dodám venčeky alebo laskonky, hlásia, že sú vypredané.“
To, že sa z nej nakoniec nestala inžinierka ekonómie, nikdy neľutovala. Inak by vraj jej príbeh nemohol mať takú sladkú bodku.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorkou je Jana Pšeničková.
