Užívate si zvuk svojho nového auta či vysávača, prípadne sa tešíte z výzdoby hotela – a pritom je to lož. Svet je plný produktov, ktoré len vyzerajú, že niečo robia, no ľudia ich napriek tomu milujú a oceňujú. Aj keď klamú, vyvolávajú v nás príjemné pocity.
Napríklad na vytváranie pocitu bezpečia slúži jeden z najrozšírenejších „falošných“ produktov – makety kamier. Realisticky vyzerajúce kúsky sa dajú zohnať už za niekoľko desiatok eur a e-shopy, ako Amazon či AliExpress, ich mesačne predajú desaťtisíce kusov.
Cena lepších modelov, ktoré sa dokážu pohybovať zo strany na stranu ako skutočné kamery, je vyššia. Tie najlepšie, ktoré stoja niekoľko stoviek eur za kus, dokážu vďaka senzoru pohybu sledovať toho, kto sa pred nimi práve objaví.
Obľúbené sú nielen medzi ľuďmi, ktorí chcú presvedčiť zlodejov, že ich dom sa neoplatí vykradnúť, ale aj medzi podnikateľmi, ktorí vďaka nim nemusia míňať toľko peňazí na skutočné kamerové systémy.
To platí najmä pre malé podniky, ktoré buď využívajú iba tieto falošné kamery, alebo umelo zvyšujú ich počet v prevádzke tak, že popri skutočných kamerách na najdôležitejších miestach umiestnia na menej podstatné miesta ich atrapy.
Prečo niektorých zákazníkov takáto „faloš“ láka, je zrejmé pri pohľade na ceny skutočných bezpečnostných zariadení. Bežný systém so štyrmi kamerami stojí zvyčajne niekoľko tisíc eur, pričom samotné kamery sa pohybujú od vyšších stoviek až po tisíce eur za kus v závislosti od funkcií a rozlíšenia.
Výhodou falošných kamier je aj to, že neporušujú zákony – napríklad na Slovensku v rámci GDPR (všeobecné nariadenie o ochrane osobných údajov, pozn. red.) nesmie súkromná osoba monitorovať verejné priestranstvo. Ako upozorňuje bezpečnostná spoločnosť Casa Security, skúsení páchatelia ich dokážu od skutočných kamier rozlíšiť a v prípade, že dôjde k trestnému činu, nijako nepomôžu pri jeho objasnení.
V oblasti bezpečnosti sa však predáva oveľa viac falošných náhrad – napríklad blikajúci zámok na PIN kód, tabuľka neexistujúcej bezpečnostnej firmy oznamujúca, že objekt je chránený, maketa autoalarmu či falošná mreža na okno.
A niekedy chcú podnikatelia oklamať nielen zlodejov, ale aj vlastných zamestnancov či zákazníkov. Do kancelárií alebo hotelov preto inštalujú falošné termostaty, ktoré sú na nerozoznanie od tých skutočných.
V iných prípadoch ide síce o reálne termostaty, no tie sú nastavené tak, že aj keď nechajú číslo na displeji klesnúť alebo stúpnuť, v skutočnosti sa regulácia zastaví oveľa skôr. Podľa jednej americkej štúdie sa s požiadavkou na inštaláciu takéhoto zariadenia stretlo takmer 73 percent opýtaných odborníkov na klimatizáciu.
Len pocitová klimatizácia
A či už umožňuje meniť teplotu len minimálne, alebo vôbec, táto ilúzia funguje. Americký odborník na ventiláciu a vykurovanie Greg Perakes napríklad pre denník The Oklahoman uviedol, že keď sa jedna zamestnankyňa sťažovala na prílišné teplo, prišli s podobným riešením.
Nainštalovali uzavretý okruh, do ktorého pustili vzduch a pripojili k nemu kus potrubia. To, že zamestnankyňa zrazu počula syčanie vzduchu z ventilu, ju presvedčilo, že má nad teplotou kontrolu – a firma už nikdy podobnú sťažnosť nepočula.
Pixabay.com
Žene dostala presne to, na čom väčšina falošných produktov stojí – ilúziu kontroly. Keď má človek pocit, že niečo ovláda, alebo keď sa produkt správa tak, ako očakáva, je výrazne spokojnejší. Faloš je zároveň silným predajným nástrojom. Tento typ „klamu“ je bežný napríklad aj v automobilovom priemysle, najmä v súvislosti so zvukom.
Automobilky ako Hyundai, Dodge, BMW či Ferrari prišli s myšlienkou, že aby ich elektromobily zákazníkov zaujali a poskytli im autentický pocit z jazdy, potrebujú aj adekvátny zvukový sprievod.
Elektromobilom, ktoré sú prirodzene tiché, preto montujú desiatky reproduktorov imitujúcich zvuk klasického motora. Napríklad model Ioniq 5 N od juhokórejskej značky Hyundai počas jazdy simuluje aj radenie, hoci má v skutočnosti iba jeden prevodový stupeň.
Kvety, ktoré nezvädnú
To, čo pretrváva dodnes, sú umelé kvety. Trh s nimi každým rokom rastie a podľa analytickej spoločnosti Technavio má len v Spojených štátoch do roku 2029 rásť tempom 3,4 percenta ročne na približne 320 miliónov eur, pričom globálny trh s týmito produktmi má podľa spoločnosti Allied Market Research do roku 2034 dosiahnuť hodnotu 4,7 miliardy eur.
Vďaka tomu, že ich netreba polievať a vydržia krásne celé roky, si ich obľúbili nielen jednotlivci, ale aj veľké firmy, ako sú hotelové siete, reštaurácie či eventové priestory. Tie na nich dokážu ušetriť desaťtisíce eur ročne. Paradoxne ide aj o ekologickejšiu alternatívu, keďže ich výroba si vyžaduje menej vody než pestovanie skutočných kvetov.
Zoe Schaeffer
Tie spotrebúvajú vodu a zároveň produkujú emisie nielen počas rastu, ale aj pri preprave – často letecky a v chladenom režime. Napríklad ruže sa k nám takto dovážajú z Holandska, ale aj z Kene, Ekvádora či Kolumbie.
Ľudia si dnes radi zadovažujú aj falošné krby. Predávajú sa v dvoch variantoch, buď ako samostatné krbové rímsy, alebo ako elektrické krby. Zatiaľ čo rímsu možno kúpiť už približne od 80 eur, druhá možnosť je nákladnejšia a zvyčajne stojí 200 až 800 eur.
Niektoré modely zobrazujú oheň na obrazovke, iné využívajú hologramy a spoločnosti Dimplex či Aquafire ponúkajú aj zariadenia, ktoré vytvárajú realistickú simuláciu ohňa pomocou vodnej pary. Niektoré z nich dokonca aj kúria, takže vydávajú teplo podobne ako klasický krb.
Ich popularita sa dá vysvetliť aj tým, že sú jednoducho komfortnejšie. Rovnako ako netreba zbierať opadané listy z umelých kvetov, ani pri elektrickom krbe sa netreba starať o zásoby dreva či jeho zakladanie.
S falošnými produktmi sa stretávame aj na verejných miestach, pričom tlačidlá patria medzi najčastejšie oblasti, kde sa takto „klame“. Napríklad staršie súpravy metra v Londýne stále obsahujú tlačidlo na otváranie dverí, hoci ich v skutočnosti ovláda vodič.
Tajomné tlačidlá na prechodoch
Takýchto klamlivých stlačení je mnoho a nájdeme ich vo všetkých oblastiach každodenného života. Napríklad vedenie New Yorku v roku 2018 priznalo, že na jeho priechodoch funguje len sto z tisícky tlačidiel, pričom ešte v roku 2004 ich bolo 750. Podobná situácia je aj v Londýne, kde sú tieto tlačidlá takisto predprogramované.
Do istej miery sa tento trend dostal aj do Prahy, kde o ňom technické služby mesta informovali. Počas pandémie covidu totiž nastavili semafory tak, aby fungovali automaticky, pričom o bezvýznamnosti stlačenia tlačidla informoval chodcov nepretržite svietiaci nápis „čakajte“.
Podobne zradné sú aj tlačidlá na zatváranie dverí v niektorých výťahoch. Napríklad v Spojených štátoch sa človek môže podľa televízie CNN takmer spoľahnúť, že nefungujú, pretože by inak porušovali zákon, ktorý stanovuje, že výťah musí zostať otvorený dostatočne dlho, aby sa doň dostal aj človek s obmedzenou pohyblivosťou.
„Funkčnosť tlačidla, teda či skutočne zatvára dvere skôr, určujú stavebné predpisy alebo zákazník,“ uviedol pre CNN v súvislosti s výťahmi vo zvyšku sveta Robin Fiala zo spoločnosti Otis, najväčšieho výrobcu výťahov na svete.
Nejde však len o fyzické veci. Stačí si všimnúť, ako dlho trvá načítanie webovej stránky, keď prejdete na inú.
V rámci stratégie takzvaného „láskavého klamania“ vývojári niekedy zámerne spomaľujú načítanie pri zložitejších operáciách, aby mal používateľ pocit, že stránka skutočne pracuje. Podľa štúdie Harvardovej univerzity to ľudia oceňujú.
Inokedy stránka oznámi úspešné dokončenie úkonu, aj keď ho ešte spracúva – používateľ tak nemá pocit, že čaká príliš dlho. A niekedy sa pridávajú aj falošné indikátory načítania, ktoré sa napríklad zámerne zaseknú na 99 percentách, aby si človek viac vážil „náročnú“ prácu počítača.
Text pôvodne vyšiel v českom vydaní magazínu Forbes, jeho autorom je Filip Vokoun.
