Ako amatérsky športovec podáva špičkové výkony, v silovom trojboji reprezentuje Slovensko. Profesionálom je Fridrich Matejík v IBM Slovensko: u jedného z najväčších slovenských zamestnávateľov je country lídrom. Stihnúť to všetko je ťažké, pomáha však, ak si stanovíte dlhodobý cieľ, hovorí.
Topmanažérov, ktorí popri práci aj športujú, je veľa. Špičkové výsledky však dosahujú len výnimočne, sčasti aj pre vek. Na silovom trojboji je ale špecifické, že ten, kto chce dosiahnuť špičkové výsledky, musí trénovať prakticky „donekonečna.“ Aj dve desaťročia.
Na vrchol za päť rokov
„Fyziologicky je to tak, že najväčšiu silu a teda aj optimálny výkon máte okolo 43 až 44 rokov. Nedá sa to nejako predbehnúť,“ vysvetľuje Fridrich Matejík a dodáva, že nesmiete ani prestať trénovať. „Za dvadsať rokov sa nestalo, že by som štyri týždne netrénoval.“
Až keď ako 35-ročný doniesol prvú medailu z majstrovstiev Európy – v tlaku na lavičke – dočkal sa pocitu zadosťučinenia. „Za päť rokov viete natrénovať na veľký výkon a dokážete sa umiestniť aj v top desiatke či pätnástke na majstrovstvách Európy,“ približuje.
„Potom sa každý rok zlepšujete už len o nejakých dva a pol či päť kíl. Vyžaduje si to systematickú prácu na cvičeniach, aby ste telo nejako klamali. Začne totiž akoby lenivieť.“
Silový trojboj, populárne je aj anglické označenie powerlifting, sa skladá z troch disciplín: drepu s činkou na ramenách, tlaku na lavičke a mŕtveho ťahu (zdvihnutie činky po pás). Matejík sa špecializuje na tlak na lavičke, v ktorom je aj aktuálnym slovenským rekordérom.
Začínal ako stredoškolák. Keďže jeho strýko bol majstrom Slovenska, začali trénovať spolu. Keď mal neskôr na výber, či prejde na príbuzný šport, kulturistiku, uprednostnil trojboj. „Zdal sa mi lepší, aj pre diéty a odvodňovanie, ktoré musia na súťažiach podstupovať kulturisti,“ vysvetľuje.
„Mne to prišlo absurdné: na pódium príde niekto, kto je úplne zoslabnutý, dehydrovaný. U nás je to naopak – tak, ako vo vzpieraní: na pódium idem preto, aby som podal najlepší výkon, na ktorý mám.“
Môže ísť aj o život
Trojboj je zdanlivo málo dynamický, akoby jednoduchý šport. Skrátka, „silový“. Akú rolu v ňom hrá technika a zručnosť? „Niekto povie, že je to jednoduché, spraviť nejaký ten pohyb,“ reaguje Matejík.
„Ale nie je to tak. Treba sa veľmi dobre naučiť, ako si činku uložiť, ako ju zobrať zo stojanov. Pri obrovských váhach, keď si beriete na chrbát tristopäťdesiat kíl a s činkou kráčate, stačí jeden zlý pohyb a môžete sa aj veľmi ťažko zraniť. Sú za tým roky a roky ‚pilovania‘ techniky aj psychickej prípravy.“
Aj v okamihu, keď si ide ľahnúť pod činku, vysvetľuje trojbojár, má pred ňou prirodzený rešpekt. „Prirovnal by som to k momentu, keď vstupujete do ringu na zápas MMA. Viete, že môže dôjsť aj k zraneniu. U nás som mnohokrát videl, že sa niekomu odtrhol prsný sval, alebo ho zavalila činka. Na cvik idete s pocitom pokory pred váhou, ale nesmiete sa jej ani báť.“
Môže však ísť aj o život. Trojbojári súťažia s činkami, ktorých hmotnosť prekračuje tristo kilogramov. „Keď dvíhate vyše sto kíl, snažíte sa mať aspoň troch pomocníkov. Ak by sa činka niekam pohla, aby ju chytili. Používajú sa aj špeciálne ochrany, nastavujete si výšku stojanov pri lavičke, aby činka, ak aj spadne, vás iba trošku ‚pripučila‘.“
Takto sa športovcom môže stať niečo s rukou, zápästím, prsným svalom, ale nie smrteľný úraz. „Pred pár rokmi sa však v Rusku stala nehoda, bočné stojany pri lavičke neboli a športovec zomrel,“ pokračuje Matejík. „Činka, ktorá mala 180 kíl, mu padla na hrudník a odtrhla bránicu.“
Peniaze z trojboja: iba pre hercov
„Finančne nie je tento šport zaujímavý. Najväčšie hviezdy trojboja, ako Eddie Hall alebo Hafthor Bjornsonn, sú aj herci,“ pokračuje. „Keď však máte inú prácu, máte problém patriť do najužšej svetovej špičky. Moje najlepšie umiestnenie na majstrovstvách sveta bolo 4. miesto, urobil som slovenský rekord v tlaku na lavičke, 330 kilogramov. Pracovné nasadenie vám z výkonnosti nejaké percento uberie, s tým sa nedá nič spraviť.“
V praxi vrcholový trojbojár „popri práci“ rieši mnoho problémov. „Idete večer trénovať, potom nemôžete zaspať, ráno však idete na služobnú cestu do Košíc,“ opisuje. „Chodíte trénovať po rôznych mestách a fitkách, výzvou je aj to, ako si zabezpečiť výživu. Skĺbiť to všetko do funkčného celku je celkom náročné.“ Dodáva, že keďže má rodinu, dve malé deti, v poslednom čase trénuje iba neskoro večer.
Zdôrazňuje, že šport mu pomáha aj v zamestnaní. „Naučí vás prijímať víťazstvá aj pády, napríklad zranenia. Komplikácie prekonávate aj v práci, za ten čas už rôznych situácií a problémov bolo dosť veľa. Keď pracujete systematicky, je ich ľahšie riešiť.“
Plán: cvičiť aj celý život
O rok sa Matejík plánuje zúčastniť na majstrovstvách Európy aj sveta. „Od štyridsiatky idete v trojboji do kategórie Masters a tam by som s výkonmi, ktoré dnes mám, mal byť schopný doniesť medailu z majstrovstiev sveta,“ hovorí.
Do 45 rokov by určite rád súťažil, no a čo potom? Bude cvičiť ďalej. „Pri tomto športe sa trošku zväčší srdce. Ak by ste aj chceli zo dňa na deň skončiť, nemôžete, hrozí riziko srdcového infarktu,“ hovorí. „Tréning buď pár rokov postupne vypúšťate a telo si zvyká, alebo musíte trénovať celý život, pokiaľ sa dá. Ja by som asi rád trénoval tak dlho, ako sa bude dať.“
Rozhovor s Fridrichom Matejíkom si prečítajte v aktuálnom vydaní magazínu Forbes.
