Téma psychického zdravia mužov je u nás pomerne nová. Aj v roku 2025 patrí do kategórie tých, o ktorých vieme, že by sme ich mali riešiť, ale odsúvame ich niekam do neviditeľných kútov. Napriek tomu, že ide o jednu z najdôležitejších oblastí, ktoré formujú kvalitu našich životov aj spoločnosti ako celku.
Liga za duševné zdravie sa po prvýkrát pozrela na problematiku cez dáta a zamerala sa výlučne na mužov. Hoci často hovoríme o tom, ako na naše duševné zdravie vplýva dianie v spoločnosti, menej sa spomína opačný smer – že práve duševné nastavenie jednotlivcov ovplyvňuje smerovanie spoločnosti ako celku.
„Zdravá spoločnosť môže existovať len vtedy, ak ju tvoria zdraví jedinci. A keď hovorím o zdraví, nemám na mysli ľudí s diagnostikovanými poruchami, chorobami či deviáciami – tých je v populácii vždy len malé percento,“ vysvetľuje sociológ Michal Vašečka, ktorý je aj súčasťou tímu Ligy za duševné zdravie.
Dáta zo spomínaného výskumu ukazujú aj iný znepokojujúci fakt. Muži častejšie vyhľadávajú pomoc až vtedy, keď sú problémy natoľko akútne, že im znemožňujú každodenné fungovanie.
Ak si ako spoločnosť naozaj uvedomujeme, že psychická pohoda každého z nás prispieva k celkovej atmosfére a zdravému fungovaniu spoločnosti, prečo tak veľa mužov necíti podporu, alebo si vôbec neuvedomuje možnosť, že ich pocity sú dôležité?
Smutná štatistika
Slovenskej republike bolo v roku 2022 zaznamenaných 563 dokonaných samovrážd, pričom drvivú väčšinu – konkrétne 464 – tvorili muži a rast nových prípadov duševných ochorení je u mužov o 125 percent vyšší v porovnaní so ženami.Tieto alarmujúce čísla zdôrazňujú nutnosť venovať väčšiu pozornosť tejto problematike a nabádať k aktívnej podpore mužov pri zvládaní duševných problémov.
Sociológ Michal Vašečka vysvetľuje, že jeden z dôvodov je aj tradicionalizmus, ktorý u nás stále pretrváva. „Základ leží hlbšie v tradičnej spoločnosti, ktorá si sociálne skonštruovala roly muža a ženy. Nie je to len slovenský fenomén, no Slovensko má v tomto svoje špecifiká.“
Dnes vieme, že ide o sociálny konštrukt. A čo bolo vytvorené, je možné aj prehodnotiť, dekonštruovať a utvoriť odznova. Medzi súbor slovenských tradícií, kam väčšina ľudí radí šibačku na Veľkú noc alebo kapra na Vianoce, patrí aj typ správania, o ktorom sa hovorí oveľa menej. Ak muž cíti strach, neistotu alebo smútok, jednoducho mlčí. Lebo tak sa to robilo vždy a tak sa to od neho očakáva.
„Tradičný svet, ktorý u nás dlhé roky dominoval, bol svet tvrdých interakcií, mužskej hrdosti, jasne rozdelených rodových úloh a predstáv, ktoré sa nespochybňovali. Muž mal vyzerať aj správať sa určitým spôsobom – a ak z toho vybočil, bol považovaný za slabého. Muž neplače. Kto kričí, ten má pravdu. Slušnosť je slabosť. Najprv udri – až potom utekaj. Ale hlavne, udri prvý. Tieto ‚pravdy‘ z tradičného prostredia sú v nás často zakorenené hlbšie, než si uvedomujeme. A ak poviem, že ich má osvojené polovica populácie, možno to ešte zľahčujem,“ hovorí sociológ Michal Vašečka.
Kým sociológ vysvetľuje, že korene týchto postojov siahajú ešte do dvoch diktátorských režimov, ktoré krajina zažila, obdobia slovenského štátu a neskôr komunizmu, tradicionalistický pohľad na mužskosť si dnes nachádza aj modernú verziu. Šíri sa cez sociálne siete a často má podobu toho, čo nazývame toxická maskulinita. A navyše oslovuje aj najmladšie generácie.
„Je dôležité uvedomiť si, že toxická maskulinita neovplyvňuje len vzťah mužov k ženám. Nejde len o ich postoje, o ich partnerstvá, o roly v domácnosti. Skutočný problém je, že postihuje mužov samotných. Bráni im byť samými sebou a rozvíjať sa. Prináša im množstvo tabu a vytvára rámce správania, ktoré ich brzdia a obmedzujú. A tragédia je, že si to často vôbec neuvedomujú,“ hovorí sociológ Michal Vašečka.
Otázkou teda zostáva, ako muži riešia svoje slabé momenty v krajine, kde tradicionalistické predstavy stále vytvárajú dojem, že by žiadne nikdy nemali mať. A ak ich predsa len majú, vnímajú to ako zlyhanie. Alebo slabosť, ktorú si nesmú dovoliť. Namiesto hľadania riešení často prichádza potláčanie – všetkého, čo by navonok nepôsobilo „správne“. Lenže muži nie sú bezodné nádoby. A keď sa niečo príliš dlho a príliš intenzívne potláča, skôr či neskôr si to nájde cestu von. Nie vždy bezpečne a zdravo.
Človek nemusí dlho rozmýšľať nad tým, po akom type ventilu sa na Slovensku siahalo najčastejšie. „Fedora Gála sa raz spýtala česká redaktorka: ‚Pane Gáli, a co by ste dělali, kdyby nepřišla revoluce?‘ A on odpovedal: ‚Asi by sme boli všetci mŕtvi. Pretože my sme strašne chlastali. My by sme sa uchlastali k smrti.‘ Na prvý pohľad to možno znelo ako vtip. Ale v skutočnosti mal pravdu. Miera, akou sa na Slovensku pilo, bola nebývalá,“ pripomína Michal Vašečka.
Zároveň dodáva, že situácia sa aspoň v miere pitia alkoholu postupne zlepšuje. Čo sa však mení oveľa pomalšie, je postoj okolia, keď niekto potrebuje vyhľadať pomoc v oblasti duševného zdravia.
Ak vás dlhodobo bolí koleno, srdce či žalúdok, je takmer isté, že vás rodina alebo priatelia nasmerujú k lekárovi. No ak ste dlhodobo vyčerpaní, nešťastní alebo bez chuti do života, veľa ľudí to stále vníma ako niečo, čo jednoducho patrí k životu. Lebo život má predsa byť ťažký. Plný nástrah, pádov a bolesti. A budiť sa šťastní? Možno len naivní ľudia, ktorí nežijú v realite. Alebo žeby nie?
Dáta Ligy za duševné zdravie jasne ukazujú, že pandémia koronavírusu zhoršila psychické zdravie Slovákov. U mužov sa duševné zdravie stále zhoršuje, zatiaľ čo u žien sa jemne zlepšuje. Aktuálne stojíme na prahu ďalšej krízy. A je o to náročnejšia, že nikto netuší, aká vlastne bude. Ekonomická, bezpečnostná, ekologická? Alebo sa všetko spojí do jednej?
Jedno je však už teraz isté – neistota, v ktorej žijeme, si vyberá daň na našej psychickej pohode. A ak sme si už doteraz niesli batoh potlačených problémov, v istom momente môžeme jednoducho prestať vládať.
„Neistota modernej doby, ktorú dnes žijeme, má vplyv na každého. Aj na tých s predispozíciou. Aj na tých, ktorí si mysleli, že sú v poriadku. Keď sa dnes hovorí o tom, ako definovať dvadsiate prvé storočie, rôzni myslitelia zdôrazňujú rozličné charakteristiky. Ale je pár bodov, na ktorých sa zhodujú všetci. A jeden z nich je: dvadsiate prvé storočie bude érou narušeného duševného zdravia,“ dodáva na záver Michal Vašečka.
Žijeme dni, keď šokujúce správy okolo nás svietia ako reflektory na diaľnici. Prichádzajú rýchlo, vo veľkom množstve a často ani nestíhame všetko spracovať. Práve v takýchto momentoch je dôležitejšie ako kedykoľvek predtým zastaviť sa. Uprieť pozornosť na to, čo sa deje vnútri nás. Nepotláčať. Neskrývať sa za výkon. Nezotrvávať v predsudkoch.
Ak chceme, aby sme sa ako spoločnosť mali lepšie, musíme sa najprv naučiť postarať sami o seba. A dovolím si povedať, že práve toto je ten najdôležitejší krok, ktorý môžeme urobiť pre dobro celku. Lebo zmeniť spoločný kurz dokážeme len vtedy, keď sa prestaneme strácať sami v sebe.
