Trauma z detstva môže doslova pretvoriť naše telo a mozog a podpísať sa na našom zdraví aj vzťahoch v dospelosti. Môže nám znemožniť prežívanie pôžitkov, spôsobiť väčšiu reaktivitu a stres na udalosti, ktorým čelíme, znížiť sebakontrolu a ukazuje sa, že má vplyv aj na priberanie.
V najnovšej epizóde podcastu Nevyhorení hovoríme so psychiatričkou Natáliou Kaščákovou, ktorá dlhodobo skúma psychickú traumu získanú v detstve.
V rozhovore sa dozviete napríklad aj to:
- ako nás formujú udalosti z detstva,
- ako vyzerajú nebadané prejavy traumy,
- prečo sú chlapci zraniteľnejší pri emocionálnom zanedbávaní,
- aké sú najčastejšie obranné mechanizmy a ako s nimi pracovať,
- čo nám môže pomôcť vysporiadať sa s traumou?
Kľúčové obdobie
Pri psychickej traume ide o akékoľvek zranenie psychiky pod vplyvom významne zaťažujúcej skúsenosti. Nie všetky nepriaznivé udalosti, ktoré zažijeme, nám však spôsobia traumu. Ako upozorňuje psychiatrička Kaščáková, odvíja sa to viacerých premenných – napríklad aj od doby, kedy sa nám to udeje. V našom živote a špeciálne vo vývine mozgu sú totiž obdobia, ktoré sú na účinky nepriaznivých udalostí citlivejšie ako ostatné.
Kľúčové je v tomto ohľade najmä detstvo. Podľa Kaščákovej máme najcitlivejší mozog v ranom detstve, približne do piatich rokov života. Dôležité je tiež obdobie okolo 10-11 rokov, keď je veľmi citlivá amygdala, ktorá je dôležitá pri spracovávaní emócií, a tiež obdobie puberty, v rozmedzí od 14 do 16 rokov, keď sa výrazne rozvíja prefrontálna mozgová kôra umožňujúca regulovať emócie.
Odborníci a dáta poukazujú na to, že trauma z detstva môže doslova pretvoriť naše telo a mozog a podpísať sa na našom zdraví aj vzťahoch v dospelosti. Môže nám znemožniť prežívanie pôžitkov, spôsobiť väčšiu reaktivitu a stres na udalosti, ktorým čelíme, znížiť sebakontrolu a ukazuje sa, že má vplyv aj na priberanie.
Dôležitá blízkosť
Kaščáková v podcaste ďalej vysvetľuje, že dieťa má odmala vrodenú potrebu blízkosti, lásky a opatery od druhého človeka. Preto vysiela smerom k rodičom rôzne signály, aby prišli a reagovali na to, čo aktuálne potrebuje. „Keď to prebieha hladko a je tam akési zladenie, je to výborné a vyplavuje sa u oboch oxytocín, hormón lásky, náklonnosti a opatery. No keď dieťa nemá napĺňané tieto základné potreby, na situáciu sa postupne adaptuje,“ hovorí.
Napríklad sa naučí, že keď zaplače, nikto nepríde, a teda nemá zmysel usilovať sa o privolanie blízkej osoby. Naučí sa upokojovať samo, nevyžadovať starostlivosť či kontakt. V dospelosti to môže viesť k vytvoreniu tzv. vyhýbavej vzťahovej väzby, keď títo ľudia znižujú dôležitosť blízkych vzťahov.
„Naučia sa spoliehať len sami na seba a to môže zasahovať aj do ich partnerského života. Môžu mať tiež sklony nevyhľadať pomoc, aj keď ju potrebujú,“ vysvetľuje Kaščáková.
Chlapci sú zraniteľnejší
Natália Kaščáková dlhodobo skúma psychickú traumu získanú v detstve. „Zistili sme, že najmä emočné týranie v detstve je najdôležitejším prediktorom pre väčšinu ochorení, ktoré sme skúmali, napríklad astma, alergia, hypertenzia, diabetes, obezita aj rôzne iné chronické bolesti, napríklad aj migrény,“ hovorí.
Ukázalo sa tiež, že chlapci sú zraniteľnejší ako dievčatá. Súvisí to so ženským hormónom estradiol, ktorý má v rizikovom období počas puberty pri určitých vývojových procesoch ochrannú funkciu. „Je to taký paradox, pretože v našej spoločnosti aj pri výchove chlapcov málo dbáme na ich emočnú výchovu. Hovoríme o tom, že chlapci neplačú, že veľa vecí zvládnu a podobne,“ dodáva psychiatrička.
Zlyhávanie emočnej regulácie
Často ju vyhľadávajú dospelí, ktorí si možno spätne uvedomili, že si prešli traumou, ktorej vplyv sa prejavuje v ich živote dodnes. „Keď sa títo ľudia dostanú do závažnej životnej situácie, spustia sa im nejaké ťažkosti. Často sa to stáva napríklad mladým mamám, že si v rámci starostlivosti o dieťa uvedomia, že sa v nich spúšťajú a otvárajú rôzne veci, ktorým sami nerozumejú, trebárs reagujú na plač dieťaťa extrémnym spôsobom,“ vysvetľuje odborníčka.
Jedným z dôsledkov traumatizácie v detstve môže byť zlyhávanie našej emočnej regulácie, ktorá sa môže prejavovať napríklad väčším rozrušením a stresom v bežných životných situáciách. To, ako reagujeme, teda nezávisí len od „objektívnej“ závažnosti konkrétnej udalosti, ale od toho, čo sa v nás deje.
„Amygdala sa musela prispôsobiť podmienkam, v ktorých sme fungovali, napríklad je vycvičená na to, aby rýchlo vyhodnocovala hrozby. No to, čo pre nás mohlo byť v detstve výhodné, môže byť neskôr v dospelosti zaťažujúce,“ vysvetľuje psychiatrička.
Závislosti
Ľudia, ktorí zažili traumu, často hľadajú rôzne spôsoby, ako si pomôcť. Výskumy ukazujú, že majú väčšie sklony k závislostiam. „Používajú externé regulátory na zlepšenie toho, ako sa cítia. Zistia, že keď si dajú viac alkoholu, lieky alebo drogu, tak sa na chvíľu upokoja a vtedy je to lepšie,“ hovorí Kaščáková.
Takýmto mechanizmom môže byť aj prejedanie. „Stáva sa, že ženy, ktoré boli znásilnené, sa takto chránia, aby boli menej atraktívne pred ďalším potenciálnym útokom. Tento typ správania pritom nemusia mať vôbec zvedomený,“ vysvetľuje.
Navyše, pri traumatizácii dochádza k mnohým zmenám aj na našej biologickej úrovni a ukazuje sa, že deti, ktoré zažívali veľa zlého, môžu mať narušený metabolizmus tukov, čo samo osebe spôsobí väčšie tendencie na priberanie. Preto je aj podľa Kaščákovej dôležitá osveta. „Stretávam sa s tým, že množstvo pacientiek zažíva traumatizujúce komentáre na ich postavu, aj od lekárov, ktoré nič neriešia a len prilievajú olej do ohňa.“
Ako na to
Dobrou správou nášho rozhovoru však je to, že aj s traumou z detstva môžeme v dospelosti pracovať. Pomôcť nám môžu napríklad aj vzťahy. „Najlepšie je obklopovať sa ľuďmi, s ktorými nám je dobre. Pomôže nám tiež čo najlepšie sa spoznať – zisťovať, čo nám robí dobre, čo je pre nás príjemné, čo je pre nás vyživujúce, čo nás napĺňa,“ uzatvára psychiatrička.
Vypočujte si podcast
Rozhovor s Natáliou Kaščákovou o traume si môžete vypočuť na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Vašu spätnú väzbu na podcast, odkazy alebo tipy na témy či hostí môžete posielať na zuzana.matuscakova@forbes.sk
O projekte Nevyhorení
Projekt o duševnom zdraví vznikol v redakcii magazínu Forbes v roku 2019. Začal sa ako séria rozhovorov s ľuďmi, ktorí vyhoreli, ale znova našli svoju iskru. Neskôr vyústil do rovnomennej knihy, ktorá sa stala bestsellerom.
Dnes sa venujeme témam duševnej pohody, návratu k pravým hodnotám, jednoduchšiemu, spokojnejšiemu a zmysluplnejšiemu životu. Robíme tak prostredníctvom podcastu plného rozhovorov so psychológmi a inšpiratívnymi ľuďmi, zaujímavých článkov na webe Forbes.sk, osvety na sociálnych sieťach či prednášok a diskusií pre firmy aj verejnosť.
Ak chcete dostávať tieto informácie a zostať s nami v kontakte, môžete sa prihlásiť na odber tu.
Druhú sériu podcastu Nevyhorení vám prináša čistá energia od SPP.
