Na Slovensku nepotrebujeme ľudí zvonku, aby mal kto robiť v továrňach. Spoločnosť Beko Europe (bývalý Whirlpool Slovakia) začala pred viac ako desiatimi rokmi zamestnávať Rómov a má s nimi tie najlepšie skúsenosti. Dnes tvoria tretinu firmy, dostali sa z exekúcií a vďaka pravidelným zárobkom už začali chodiť aj do reštaurácií.
Je streda poobede a v továrni na výrobu práčok jazdí paletový vozík. Len tak sám, bez obsluhy. Skenuje okolie, vyhodnocuje situáciu a presne vie, čo sa od neho očakáva: prevážať veci z bodu A do bodu B. Zrazu sa stane niečo nečakané.
V naprogramovanej ceste mu stojí prekážka a vozík sa nevie pohnúť ďalej. Jednoducho koniec. Improvizácia na nule, náhradný program neexistuje. Umelá inteligencia sa musí vzdať a „rozpípať sa“ o pomoc. Vyšle upozornenie zodpovednému pracovníkovi a čaká. S pípaním neprestáva.
V popradskom závode vyrobia každých sedem sekúnd jednu práčku, čo sú takmer dva milióny kusov ročne. Ak by ste ich postavili vedľa seba, vznikol by rad dlhý 710 kilometrov a siahali by z Popradu približne do Berlína. Pracujú tu nielen desiatky robotov a samojazdiace paletové vozíky, ale aj 1 200 zamestnancov. Tridsaťjeden percent sú Rómovia.
„V roku 2014 sme prvýkrát pocítili problém s nedostatkom ľudí. Povedali sme si, že ich nebudeme voziť z iných krajín, keď takmer celý Spiš vybudovala rómska komunita prácou na stavbách a vieme, že dokážu pracovať efektívne,“ približuje Michal Major, riaditeľ spoločnosti Beko Europe na Slovensku.
Pracovník v Beco Europe, foto: Marek Mucha
Pracovník v Beco Europe, foto: Marek Mucha
„Na začiatku to vyvolalo nevôľu, lebo nikto nie je šťastný, keď má vedľa seba niekoho s nedostatočnými hygienickými návykmi, ale postupne sa to zlepšilo a prekonali sme to. Výsledkom je, že ľudia dnes sedia na obedoch zmiešane, do práce chodia v autách spoločne a neexistujú medzi nimi rozdiely,“ dodáva Major.
Firma za to dvakrát získala ocenenie Via Bona Slovakia a navštívila ju eurokomisárka pre rovnosť príležitostí Helena Dalliová či v minulosti americký veľvyslanec Ronald Weiser.
Sociálna otázka však nie je jediná téma, o ktorej by firma mohla vyučovať. Je jednou z najviac automatizovaných fabrík v koncerne Beko Europe a roboty v nej dokážu ovládať aj ľudia pred odchodom do dôchodku. V Európe združuje jedenásť výrobných závodov a šesť stredísk výskumu a vývoja.
Dať všetkým rovnako
V Poprade už pred desiatimi rokmi vedeli, že bude zle. Populácia starne, ľudí na pracovnom trhu je stále menej a odsťahovať sa do zahraničia nebolo nikdy jednoduchšie. „Lacnejší ani mladší už nebudeme. Keď sa pozriete na demografický vývoj, naša cesta je jediná možná. V Kežmarskom okrese je 52 percent rómskej populácie a do desiatich rokov bude väčšina detí na stredných školách rómskych. Musíme ich naučiť pracovať a ukázať im správnu cestu“ naznačuje Major.
„Hovoril som to už mnohokrát, že na Slovensku nepotrebujeme ľudí z iných krajín, ale treba využívať interný potenciál, ktorý doma máme,“ upozorňuje riaditeľ spoločnosti, ktorej na stene visia mnohé ocenenia ako dodávateľ roka, firma roka, firemný dobrovoľník roka, najlepší exportér, Best in Europe, najpredávanejšia značka v kategórii veľké spotrebiče či zamestnávateľ ústretový k rodine v kategórii rovnosť príležitostí žien a mužov.
Keď Michal Major nastúpil v roku 2015 na pozíciu riaditeľa spoločnosti, pokus zamestnávať rómsku komunitu a osoby zo sociálne slabších rodín sa ešte len rozbiehal. Bolo to ako vymýšľať koleso. Niektorým ľuďom chýbali pracovné návyky a občas aj zručnosti, zaužívané pracovné postupy nefungovali a bolo treba začať od nuly.
Zamestnanci v Beco Europe, foto: Marek Mucha
Zamestnanci v Beco Europe, foto: Marek Mucha
„Mnohí nevedeli zobrať ani skrutku a zaskrutkovať ju. Chýbala im jemná motorika. Nevedeli čítať. Nedokázali rozoznať farby. Niet sa čomu čudovať, keďže jediná hračka, s ktorou sa v detstve hrali, bolo to, čo našli na zemi pred domom,“ spomína Patrik Pitoňák, špecialista pre rozvoj a vzdelávanie zamestnancov v Beko Europe.
Napriek tomu považoval za dôležité nerobiť medzi ľuďmi rozdiely. Dali všetkým rovnako a nevytvárali špeciálne skupiny, podmienky ani ústupky. Nepodľahli ani odporúčaniam inštitúcií, ktoré radili zaviesť špeciálne podmienky a špeciálnych asistentov.
„Je to začiatok konca, keď nedáte všetkým rovnako. Automaticky tých ľudí vyčleníte niekam inam a musíte s nimi pracovať inak, čo ostatní vidia. Ľudia potom nerozumejú, prečo jedni môžu a iní nie. To je veľmi tenký ľad,“ opisuje Major.
„Keď už niekomu dáte obedy alebo školské pomôcky zadarmo, treba to aj vysvetliť, prečo to robíte,“ dopĺňa a vzápätí pokračuje: „Je to preto, aby deti do školy vôbec prišli, lebo inak by zostali doma. Keď nebudú mať školu, neskôr sa im bude ťažko pracovať. A keď nebudú pracovať, osady sa budú len zväčšovať a bude to horšie. Treba veľmi citlivo komunikovať, prečo sa to robí a ako sa to robí, nielen vytvárať špeciálne podmienky.“
Mať rovnosť príležitostí a integrovať slabších znie na papieri síce lákavo, avšak realita je výrazne horšia. Svoj pokus zamestnať vo väčšom rómsku komunitu museli podľa Majora vzdať vo viacerých priemyselných závodoch, od ktorých sa chcel Whirlpool inšpirovať. Osudným sa im stal práve rozdielny prístup k zamestnancom a nedostatočné odhodlanie, že sa to dá zvládnuť.
V Poprade na to išli pomalšie a nových ľudí prijímali len opatrne, no len čo vydržala pracovať prvá skupina, povedala o tom ďalším a uchádzači už neprichádzali po jednom, ale rovno celé rodiny.
„Zrazu sa stalo, že sme mali dvadsaťosem ľudí, ktorí mali rovnaké meno a priezvisko,“ usmieva sa Tatiana Vilimová, manažérka pre HR biznis partnerstvo v popradskom Beko Europe.
Boj proti úžerníkom
V rómskej komunite sa veľmi rýchlo začalo šíriť, že sa k nim v práci nikto nespráva zle a ešte sa tam môžu aj osprchovať a ísť na keramický záchod. Osobná skúsenosť naberala na sile najmä v období zimy. Prišli prvé chladné dni a pred toaletami sa začali ráno o šiestej tvoriť dlhé rady. Nešli do latríny doma v osade, ale vydržali až do práce.
Taktiež začali sami medzi sebou zisťovať, že keď neprídu upravení, ostatní sa od nich odkláňajú. Využili preto možnosť sprchy pred každou zmenou alebo po nej, ako to robia aj ostatní kolegovia.
„Keď teraz k nám príde niekto nový, sami ho pošlú upraviť sa, ak to treba,“ opisuje Major. „Bola to dlhá cesta, ale pekne na tom vidieť socializáciu. Najskôr si zmenili hygienické návyky, potom si začali kupovať mobilné telefóny, následne nové oblečenie a nakoniec aj autá, spotrebiče a domy,“ dodáva Jaroslav Grygar, senior HR manažér v Beko Europe v Poprade.
Najväčšiu zmenu v ich životoch však priniesol pravidelný príjem. Jeho prínos si síce neuvedomovali automaticky, ale stačilo im položiť pár otázok a kontrolka sa okamžite rozsvietila.
Čo je pre teba lepšie? Mať zmluvu alebo chodiť brigádovať? Dostaneš lepší úrok na pôžičku, keď máš zmluvu alebo kadejaký príjem? Ponúka ti lepší úrok banka alebo úžerník? Zabezpečia ti na brigáde jedlo? Aké a za koľko? „To sú tie základné potreby, na ktoré začali reagovať,“ prezrádza Vilimová.
Zrazu pochopili, že v banke im požičajú za pár percent a úžerník za päťdesiat. Aj to bol dôvod, prečo v bankomate pri vstupe do závodu upravili výber na maximálne sto eur.
„Keď prišiel výplatný deň, zastavovali pred nami autá, ľudia chodili k bankomatom, vyberali a splácali. Ale už to zmizlo. Jednak pre správne opatrenia banky, ale aj komunita sa postupne naučila, že keď dostanú peniaze, nemôžu ich minúť hneď a musia s nimi vydržať celý mesiac,“ opisuje zmenu Major.
Napriek tomu sa naďalej stáva, že ich v obchodoch uvidíte s plnými košíkmi a živelnosti sa nedokážu ubrániť. Nepozerajú sa do budúcna. Keď majú peniaze, tak si ich väčšinou nešetria a minú ich.
„Treba si uvedomiť, že sa tým viac začleňujú do spoločnosti. Zoberú celú rodinu do akvaparku, do kina alebo reštaurácie. Mnohí ľudia nie sú zvyknutí, že tam chodia aj takéto osoby, ale akonáhle začínajú mať peniaze, tak tam sa tam budú nachádzať,“ konštatuje Major.
Ďalšou výhodou pravidelnej práce je, že nemajú čas ponevierať sa. „Keď chcú chodiť do práce, musia ráno vstať. A keď chcú ráno vstať, nemôžu do rána piť, pretože keby pili, nafúkali by a prišli by o prácu. Každé ráno dávame fúkať zhruba tridsiatim percentám ľudí. Kto nafúka, skončil. Sme v tom nemilosrdní,“ hovorí riaditeľ.
Celý článok nájdete v špeciálnom vydaní Forbes Work.
