Plastický chirurg Martin Ouzký sa špecializuje na rekonštrukčnú a estetickú chirurgiu a pomáhal na humanitárnych misiách na Ukrajine a v Jordánsku. Nie je to zďaleka jediný dôvod, prečo naňho možno ukázať ako na muža, ktorý sa usiluje o to, aby bol svet aspoň o trochu lepší.
Martin Ouzký považuje za cestu do pekla, keď ľudia čerpajú informácie o zdraví z nepresných odpovedí niektorých AI platforiem. Aj preto sa tejto téme aktívne venuje. Peklom môžu byť aj zdravotné komplikácie, ktoré brzdia športovú kariéru. Týmto komplikáciám má predchádzať klinika, ktorú Ouzký spoluvlastní a čoskoro otvorí v Nymburku.
O každej z týchto tém by sa s odborníkom, ktorého hlavnou doménou je rekonštrukčná mikrochirurgia a estetické výkony v oblasti tváre a trupu, dal viesť samostatný rozhovor. Ďalší rozsiahly rozhovor by sa dal urobiť o jeho angažovanosti v barcelonskej univerzitnej nemocnici Hospital del Mar.
V jeho prípade rozhodne neplatí nomen omen. Historicky prvý český lekár s európskou certifikáciou z plastickej, rekonštrukčnej a estetickej chirurgie EBOPRAS, ktorý vyštudoval medicínu na Karlovej univerzite a paralelne s ňou podnikanie a právo na VŠE, sa priezviskom volá Ouzký. Jeho záber je pritom závratne široký.
Najprv k humanitárnym misiám: ako ste sa na ne dostali?
V rámci humanitárneho programu MEDEVAC. Motívom môjho rozhodnutia bolo, že som si necelý rok po ruskej invázii na Ukrajinu hovoril, čo ďalej, ako vlastne môžem aktívnejšie pomôcť. Cítil som bezmocnosť, až zúfalstvo. Človek síce pošle nejaké peniaze, prispeje na zbierky, ale ja som chcel robiť viac.
Vojtěch Kuřátko pre Forbes Česko
Zavolal som preto Tomášovi Kopečnému, vtedajšiemu vládnemu splnomocnencovi pre rekonštrukciu Ukrajiny, čo je môj dobrý kamarát, a pýtal som sa, či môžem niečo urobiť. On práve chystal misiu na Ukrajinu, ku ktorej som sa pripojil a pomáhal na západe krajiny vytipovať nemocnice, v ktorých by sa mohol program MEDEVAC odvíjať.
Na následné misie som už išiel ako šéf plastickej sekcie. Išli sme do krajiny s kolegami z traumatológie zo všeobecnej fakultnej nemocnice, boli sme duálny tím a dopĺňali sme sa: tím traumatológov a náš plasticko-chirurgický tím na dvoch sálach simultánne operovali.
Predpokladám, že taká práca sa dosť líši od tej štandardnej – šokovalo vás niečo?
Odpoveď má niekoľko rozmerov. Jednak je človek zaskočený, ako sú všetky aspekty každodenného života nejakým spôsobom postihnuté vojnovým konfliktom. Po uliciach napríklad príliš nechodia muži v brannom veku, o deviatej ráno sa v meste zastaví život, zaznejú sirény a všetci dôsledne minútou ticha uctievajú vojnových hrdinov.
Predpokladám, že taká práca sa dosť líši od tej štandardnej – šokovalo vás niečo?
