„Žijeme v dobe neobmedzeného prílevu informácii, zábavy, možností. Stále sa môžeme niečomu venovať. Nemáme dôvod sa nudiť. Ale nemáme ani veľa príležitostí vypnúť,“ hovorí psychologička Martina Bačová. V článku popisuje fenomén známy ako „leisurephobia“ a poskytuje tipy, ako s tým môžeme pracovať.
Ľudia trpiaci touto fóbiou pociťujú paniku, keď majú množstvo voľného času, no nemajú naplánovanú nejakú udalosť alebo aktivitu. A keď im po splnení všetkých vecí z kalendára náhodou ostane voľný priestor a oddychujú, cítia vinu za to, že sú neproduktívni. Tento voľný čas si tak nevedia vôbec vychutnať. Podľa psychológov sa tento fenomén, ktorý sa dá opísať aj ako strach z voľného času, dotýka mnohých ľudí po celom svete.
Psychiater a neurológ V. E. Frankl to v minulosti pomenoval ako „nedeľnú neurózu“. Všimol si ju na svojich klientoch, ktorí boli počas týždňa zahltení rôznymi pracovnými činnosťami a stereotypom, no počas voľného víkendu na nich doľahli nepríjemné pocity. „Je to stav úzkosti, ktorú človek prežíva vo chvíľach, kedy neprichádza rozptýlenie zvonka. Človek, ktorý nežije naplnený život, bude v takej chvíli konfrontovaný s prázdnotou,“ vysvetľuje psychologička Martina Bačová.
Práve zahlcovanie sa rôznymi aktivitami môže byť pre mnohých ľudí únikom z tejto prázdnoty. Môže ísť o zahltenie prácou, ale aj sledovaním informácií. Môžu to byť rôzne príjemné alebo užitočné aktivity ako čítanie, počúvanie podcastov, komunikácia na sociálnych sieťach, ale aj šport alebo starostlivosť o domácnosť.
Kedy však nastáva problém? „Ak to človek vo svojom živote vníma výkonovo, ak od toho nemá slobodu. Ak je za tým ‚musím‘ namiesto ‚teraz cítim, že to tak pre seba chcem‘,“ vysvetľuje psychologička.
Prečo nevieme oddychovať?
Dôvody, prečo sa ľudia nevedia zastaviť a na chvíľu „len tak byť“, sú rôzne. Niekedy sa za tým podľa psychologičky skrýva predstava človeka o tom, aký je a aký by som mal byť. Napríklad mylné presvedčenie, že iba ak bude výkonný, ľudia si ho budú vážiť a budú mať radi.
„Takýto človek bude robiť všetko pre to, aby si svoje presvedčenie obhájil. Bude sa vyhýbať situáciám, v ktorých by išiel proti svojej predstave. V tomto prípade teda bude aktívny aj vo chvíli, keď by mohol iba oddychovať,“ hovorí Bačová. Dodáva, že nikto z nás nechce byť v konflikte s vlastnou predstavou o sebe. Nie vždy si však pripustíme, že môže byť mylná.
Ďalšou príčinou môže byť doba, v ktorej žijeme. Podľa psychologičky je to nebezpečné najmä pre deti, ktoré neustále rozptýlenie vnímajú ako samozrejmosť. Často to na nich prenášajú aj rodičia fungujúci podobným spôsobom.
Prihlásia ich na rôzne kurzy a krúžky a očakávajú, že budú do 13 rokov hovoriť plynule dvoma cudzími jazykmi, perfektne hrať na klavíri a dosahovať excelentné výsledky v športe. „Ak sa dnes deti nenaučia stíšeniu, v dospelosti to pre nich ostane nedostupné,“ upozorňuje.
Kedy ste si vychutnali kávu či jedlo bez toho, aby ste rozmýšľali nad povinnosťami? Foto: Pexels/Liza Summer
Fungovanie iba v hlave
Veľkým problémom je aj to, keď ľudia mylne predpokladajú, že všetky životné situácie dokážu vyriešiť myslením. Preto neustále kŕmia svoj mozog rôznymi podnetmi a obsahom, upozorňuje psychologička. Myslenie je však tiež jedným z viacerých nástrojov, ktoré sa treba naučiť správne používať. A k tomu patrí aj schopnosť zastaviť ho, nechať ho stíchnuť a počúvať, čo sa deje okolo.
„Je to však veľmi výnimočná schopnosť a veľa ľudí nemusí ani na prvýkrát rozumieť, o čo ide. Tým, že ľudia túto schopnosť vedome nepoužívajú a nepestujú, majú veľký strach ostať potichu sami a bez aktivity,“ vysvetľuje Bačová.
Podľa odborníčky je vhodné si dať pozor na to, aby sme nežili iba v hlave. „Ľahko sa nám tak stane, že nevnímame signály svojho tela. Ak sme odpojení od svojho prežívania, ťažko si všimneme, že takýto spôsob žitia prináša stále viac a viac nespokojnosť, únavu, nesústredenosť, vyčerpanie, preťaženie, poruchy spánku a môže viesť až k vyhoreniu,“ vysvetľuje. Kedy zbystriť pozornosť?
Problém podľa nej nastáva vtedy, keď nám to, čomu sa venujeme, prestáva robiť radosť a neprináša nám želané rozptýlenie. Naopak, naša zahltená myseľ si nedokáže odpočinúť. A tak hľadáme nové a nové aktivity, ktoré by nás osviežili. Ak nevidíme, že sa iba točíme v kruhu aktivít, pri ktorých strácame kontakt so svojím prežívaním a so svojím telom, je to problém.
Čo s tým môžeme robiť? Psychologička Martina Bačová prináša niekoľko tipov.
Nájdite výhody ticha
Bojíme sa ticha, pretože sa bojíme prázdnoty, ktorú so sebou môže priniesť. Najhoršie, čo sa nám však môže stať, je, že sa v tichu stretneme sami so sebou. A to predsa vôbec nemusí byť zlé. V tichu budeme počuť svoje myšlienky.
Ak máme v hlave rôzne obavy či starosti, vytvoríme si zároveň priestor sa s nimi popasovať. V tichu však môžu prísť aj rôzne nápady a kreatívne riešenia. V tichu sa môžeme dotknúť svojho prežívania. A nakoniec, práve v konfrontácii s pocitom prázdnoty máme možnosť dať svojmu životu autentickú odpoveď. Teda odpoveď na otázku: „Čo a ako chcem žiť, čím chcem naplniť svoj život?“
Vyskúšajte rôzne techniky
Spomaliť môžeme cez rôzne techniky zamerané na telo a dýchanie. Nápomocné môžu byť techniky mindfulness, ktoré nás učia robiť to, čo robíme, s vedomou pozornosťou. Praktizovanie „slow food“ alebo „slow talk“ nás učia byť viac prítomnými, viac v kontakte so sebou. To nás zároveň otvára pre kvalitnejšie prežívanie vzťahov s druhými.
Príroda je priestor, ktorý nás priam pozýva spomaliť. Ale aj doma si môžeme dopriať napríklad digitálny detox. Ide tu len o to, vytvárať príležitosti, kedy si dovolíme ostať len tak.
Pestujte spomaľovanie
Ak niekto celý život funguje týmto spôsobom, prudké zastavenie neunesie. Preto pre niektorých ľudí je veľkým problémom úraz, choroba, strata práce alebo odchod do dôchodku. Ak ich niečo zvonka z ich nastavenia doslova vykoľají a oni na to nie sú pripravení, budú to prežívať ako veľkú záťaž. Spomalenie je zručnosť, ku ktorej je určite dobré dospieť pomaly. Je to zručnosť, ktorú si človek môže pestovať a kultivovať celý život.
Je dôležité uveriť tomu, že spomalením nakoniec niečo získame. Každý bežec na dlhé trate vám potvrdí, že sa neoplatí vybehnúť rýchlo. Zásadou je bežať tak, aby ste si sily rozložili na celú trať. Niet tam čo urýchliť, ak chce človek s istotou dobehnúť do cieľa. A život je určite taký beh na dlhú trať. Kde oveľa dôležitejšie ako rýchlosť je spôsob, akým dobehneme.
