Slovenský umelec Tomáš Gabzdil Libertíny už vyše 20 rokov pôsobí v Holandsku. Je známy svojimi dielami z včelieho vosku, ktoré vytvára s pomocou včiel. Nájdete ich v Múzeu moderného umenia v New Yorku aj v Louvri v Paríži. Spolupracoval so značkou Guerlain a jeho dielo si do svojej šou vybrala aj holandská módna návrhárka Iris Van Herpen.
Som viac trpezlivý, zmenilo sa moje nutkanie mať všetko pod kontrolou. Nenástojím na tom, čo chcem ja, a viem prijať aj názor toho druhého. To ma naučili včely a príroda. Keď som prvýkrát otvoril včelí úľ v roku 2006 a videl som tie prvé diela, tak som vlastne nevedel, či som uspel alebo zlyhal, pretože tam nebola žiadna referencia. V dejinách umenia nikto dovtedy nevytvoril v spolupráci so včelami niečo podobné, nemal som sa s kým porovnať. Nevedel som, či som to spravil horšie alebo lepšie.
Som veľký fanúšik dejín umenia, pretože dejiny umenia sú civilizačné dejiny, sú dejinami nás. Môže sa zdať, že človek študuje objekty, remeslo a nejaké artefakty, ale vlastne štúdium dejín umenia je štúdium človeka. Bola tam ambícia spraviť niečo výnimočné, pretože tak ako ja považujem za umenie niečo, čo povznáša, tak všetko, čo je povznášajúce, je pre mňa umením. Zdalo sa mi, že byť autentický a spraviť niečo, čo reflektuje aj istý môj osobnostný vývoj, by dávalo zmysel. Zároveň včelí vosk je jeden z najtrvácnejších prírodných materiálov. Vydrží tisíce rokov bez akejkoľvek degradácie. Teda má veľmi stabilnú molekulárnu štruktúru a dokonca sa našli v hrobkách faraónov plásty s medom, ktorý bol ešte stále jedlý. Čo je dosť dobrý indikátor toho, aký trvácny materiál to je. Stačí sa pozrieť, aký trvácny je med, keď je zabalený vo vosku. Takže sa mi v tom čase zdalo, že práca s voskom ešte doteraz nebola veľmi na piedestáli, i keď vosk bol všadeprítomný v dejinách umenia.
Určite mnoho ľudí, ktorí majú radi umenie, vie, že bronzové sochy v antike a dokonca aj dnes, predtým než sú odliate do bronzu, sú vyrobené z vosku. Všetky známe ikonické sochy vo svetových múzeách sú pôvodne z včelieho vosku, len potom prešli takzvanou technikou „strateného vosku“, čo znie pekne až tragicky. Povedal som si, že je to taký poetický názov a že možno práve vo vosku nájdem nový smer vo svojej práci. Začal som tvoriť z vosku, odlievať, pracovať s ním ako s nejakou hlinou alebo s plastelínou. V istom momente mi to nedalo pokoj, stále som mal pocit, že vytváram veci, ktoré som dávno videl a boli vytvorené už predo mnou. Dostal som nápad, až také nutkanie nejakého osobného posunu ďalej. Potreboval som sa vzdialiť tej tvorbe a nechať prírodu vytvoriť niečo krásne bez môjho ega.
Nie ste jediný, kto tvorí umenie z včelieho vosku, ale predsa tvoríte jedinečné diela.
Napriek tomu, že táto technika je stará ako príroda sama, nie je veľa takých umelcov. Najväčší rozdiel je v tom, že som fakt prišiel na spôsob, ako veľmi precízne navigovať včely v tvare. Toto sa dovtedy nikomu nepodarilo. Robím práve z toho plástu objekt obdivu, je tam veľmi málo mojich zásahov, môjho podpisu. Snažím sa byť ako dirigent orchestra. Mojou devízou je, že ma fascinujú technológie a vždy som veľmi zvedavý. Rád viem o veciach čo najviac predtým, ako sa do niečoho pustím. Možno aj preto, aby som neopakoval veci a ani chyby, ktoré boli urobené predo mnou.
Potrebuje vaše dielo, keď už je v múzeu alebo v súkromnej zbierke, nejakú špeciálnu starostlivosť?
Vosk je do istej miery veľmi krehký, citlivý na teplo a svetlo, ale pri nejakých interiérových podmienkach, v ktorých ako ľudia žijeme, je nezničiteľný. Vosk sa topí pri teplote okolo 65 stupňov Celzia, a pokiaľ nie je na slnku, tak s ním nie je problém. O samotný vosk sa vôbec netreba starať. Je pripravený na tisíce rokov dopredu byť v stálej alebo súkromnej zbierke. Vosk je jeden z najtrvácnejších prírodných materiálov, nepotrebuje reštaurovanie, žiadnu inú techniku konzervácie. Napríklad syry sa obaľujú do vosku, včelí vosk používame na parkety, na nábytok, na topánky, dokonca aj keď idete do autoumyvárne, tak vám na konci nastriekajú auto včelím voskom. Je iróniou, že chránime syntetický materiál prírodným materiálom, ktorý považujeme za veľmi krehký. Keď sú diela hotové, tam netreba nič riešiť, vydržia dokonca dlhšie ako všetky tie maľby alebo sochy z iných prírodných materiálov v zbierkach.
Podľa čoho si vyberáte výsledný tvar, ktorý by ste chceli vytvoriť?
Je to kombinácia viacerých faktorov, samozrejme, za tých 20 rokov som prešiel viacerými témami. Na začiatku kariéry som sa venoval vázam a amforám, ako prvým kultúrnym archetypom. Keramiku sme používali na zápis či už nejakých obyčajných dát typu, koľko sa urodilo pšenice, alebo oslavných tém, na vytváranie grafiky a dekor, ale aj na religiózne či spirituálne záležitosti. Amfora bola pre mňa prvým maliarskym plátnom pre včely. Jedným takým poznávacím znamením mojich diel je, že referujú o nejakých témach, o nejakom príbehu. To je forma, ktorou sme si od nepamäti odovzdávali ďalej naše skúsenosti s tým, čo nás presahuje. Do príbehu môžeme vstúpiť ako do priestoru. Mytológia je toho dobrým príkladom.
Povedzte nejaký príklad.
Napríklad vlani som vytvoril jedno z najväčších diel, aké bolo doteraz vytvorené včelami – Contrapposto. Z jedného kusa plástu. Pokojne to môže byť Guinnessov rekord. Vytvoril som obrovské torzo na základe formy, ktorou je Gaddi Torso v galérii Uffizi vo Florencii. Videl som ho naživo pred troma rokmi. Je známe tým, že je v nadživotnej veľkosti. Je to fragment, teda torzo muža, o ktorom sa historici umenia domnievajú, že bolo súčasťou kentaura. Nielenže som ho dal vytvoriť včelám, ale zmenil som aj jeho kontrapost. Vyzerá tak, akoby bol súčasťou tela obrovského koňa. Originál v galérii nie je však tak, ako by malo byť. Je v takej neprirodzenej trýznivej polohe.
Studio Libertiny
Máte úle aj na Slovensku, aj v Holandsku, však? Koľko vás to celé stojí a vôbec, ste schopný premietnuť to do výslednej ceny na diele?
Mám ateliér a jednu včeliu farmu v Rotterdame a jednu farmu aj na Slovensku. Miesto, kde mám úle, je zároveň aj akýsi stretávací bod. Návštevník zrazu vidí svoje vlastné dielo v procese, rozumie mu možno viac alebo sa k nemu môže viac priblížiť. Nie je také virtuálne vzdialené, ako keď konzumujete obsah cez internet, že to vidíte len v nejakej digitálnej podobe. Bola to investícia, ktorá nás niečo stála, ale postupne sa vracia. Je to aj súčasťou našej ambície spoločnosť vzdelávať. Nejde len o to, že tam vznikajú diela, ale ľudia sa dozvedajú aj o prepojení včiel a prírody. Momentálne máme v holandskom tíme profesionálnu včelárku, ktorá sa o úle stará celý rok a jej úlohou je, aby tie úle boli silné, zdravé, šťastné a vo veľkom počte. A toto všetko dokopy definuje potom aj tú finálnu cenu. Niektoré umelecké diela vznikajú niekoľko týždňov či mesiacov, ale napríklad stavba jednej z posledných sôch, Contrapposto (Gaddi Torso), trvala dva roky, s prípravou tri, keďže som na nej začal pracovať už v roku 2022.
Takže ste dva roky sledovali svoje dielo, ako vzniká?
Aby sme boli presní, sú to skôr sezóny. Včely majú stavebný pud tak medzi aprílom a augustom. Už v septembri ich začíname pripravovať na zimu, už im dávame pokoj. V extrémnych prípadoch sa dá ešte niečo vymyslieť aj vtedy, ak je nejaká konkrétna znáška v okolí, ale hlavný čas je od apríla do augusta. V týchto obdobiach som tam aj dvakrát denne. Keď je zlé počasie, nemusím tam ísť, ale keď je kontinuálne teplo a potom raz zaprší a zase zopár dní teplo a zaprší, tak to je ideálne pre včely. Pri takých znáškach včely „prepnú do turbo modu“, niekedy ani nestíham reagovať na ich tvorbu.
Sú to ľudia, ktorí sú vnímaví, väčšinou sú to zberatelia, ktorí sú zároveň aj biznismeni. Tí, ktorých moja tvorba priťahuje, majú jedno poznávacie znamenie, a to že vo svojom biznise sú zároveň umelcami.
Koľko diel dokážete robiť súčasne? Závisí to od počtu úľov?
V podstate sme veľmi blízko princípu 80 k 20, s tým, že 20 percent z tých úľov vytvorí 80 percent diel. Ale na to, aby som mal tých 20 percent, musím mať šesť alebo sedem úľov. Z nich identifikujem možno dva alebo tri, ktoré sú tie silné. A aj z nich je jeden „super úľ“, ktorý vytvára najviac. Bolo by ideálne, keby všetky úle vytvorili všetko, čo im dáme, ale tak sa to v prírode nedeje.
Pristavme sa pri tom, že máte aj úle na Slovensku. To znamená, že diela, ktoré z nich vzniknú, zostávajú primárne v súkromných zbierkach Slovákov, alebo ich prevážate do zahraničia?
Aj, aj. Niektoré sú aj na Slovensku u zberateľov, ktorí majú moje diela, čo ma veľmi teší. Mám taký pocit, že pri každom zberateľovi vzniká istá forma priateľstva. Málokedy predám dielo niekomu, s kým sme sa nikdy nevideli, nerozprávali alebo sa nemáme radi. Je to aj istá vizitka. Či už ich rozhľadu, humanity, citlivosti, alebo ich pohľadu na svet. Umenie je zrkadlom duše človeka.
Dostávame sa teda k otázke o cene. Koľko stojí vaše dielo? Ktoré? Tak napríklad Nefertiti.
Eternity (známa ako busta Nefertiti – pozn. red.), jednu z posledných sôch, predala moja galéria za 45-tisíc eur do USA. Tie menšie, komornejšie diela stoja už od šesťtisíc eur, čo je taký vstupný kapitál. Keď chce niekto čosi monumentálnejšie, tak cena rastie. Sú to unikátne diela, limitované náročnosťou svojej výroby, ktorá môže trvať niekoľko rokov. V tomto zmysle treba brať do úvahy aj nevyspytateľnosť počasia.
©TITIA HAHNE
Za koľko ste predali najdrahšie dielo? Presiahli ste už cenu 100-tisíc eur?
Nie, ale mám dielo, ktoré je nacenené na 100-tisíc eur.
Kto je Tomáš Libertíny
Tomáš Gabzdil Libertíny sa narodil v Rožňave, ale vyrastal v Košiciach. Študoval na Technickej univerzite v Košiciach so zameraním na inžinierstvo a dizajn. Neskôr študoval na University of Washington v Seattli, kde sa venoval maľbe a sochárstvu. Preslávil sa dielami, ktoré vytvoril s pomocou včiel, z včelieho vosku. Vystavoval po celom svete – v galériách v Miami, New Yorku, Miláne, Benátkach, Paríži, Londýne, Barcelone, Južnej Kórei aj v Japonsku. Spolupracoval aj s módnym domom Louis Vuitton či s kozmetickou značkou Guerlain. Jeho práce sa nachádzajú v mnohých stálych zbierkach, napríklad v Museum of Modern Art v New Yorku, Palais du Louvre v Paríži či The Israel Museum v Jeruzaleme. V súčasnosti žije a pracuje v Rotterdame.
Doterajší cenový rekord teda neprezradíte?
Nemám problém s cenami a ani s celou ekonomikou, trhom, ale tie ceny sa zároveň aj vyvíjajú. Keď predáte jedno dielo, to nasledujúce už stojí o niečo viac.
Kto stanovuje ceny?
Trh. Prirodzený vývoj je ten, že posledná cena definuje tú novú. Dopyt a ponuka. Nemyslím si, že pýtať si čo najviac je cieľ. Ja by som bol najradšej, keby všetci, ktorí chcú, moje diela mali, pričom v ideálnom prípade by boli verejne dostupné. Aby robili ľudí šťastnými. Umenie má veľkú výhodu v tom, že nás dokáže prepájať z emocionálnej stránky, že ani si nemusíme nič povedať, ale cez dielo ľudia cítia nejaké prepojenie.
Kto sú ľudia, ktorí vaše diela kupujú?
Väčšinou sú to zberatelia, ktorí sú zároveň aj biznismeni. Tí, ktorých moja tvorba priťahuje, majú jedno poznávacie znamenie, a to že vo svojom biznise sú zároveň umelcami. Veľa ľudí, ktorí sú úspešní vo svojom biznise, je zároveň aj kreatívnych, pretože byť úspešný znamená myslieť inak ako konkurencia.
Nachádzajú sa medzi nimi aj členovia rebríčka najbohatších Slovákov, ktorý vydáva Forbes?
Neviem o tom rebríčku, ale asi áno.
Dobre, poďme ďalej. Ako prežívate, keď sa preváža vaše dielo?
Už mám menšiu úzkosť. (smiech) Ale žarty bokom, naučil som sa rokmi, ako narábať s mojimi dielami. Mám vytvorenú sieť ľudí, s ktorými spolupracujem, už to nie je žiaden problém.
Predtým než niekto vstúpi do politiky, by sa mal starať najprv o včely. Zatiaľ som nestretol zlého a neprajného človeka, ktorý by bol zároveň aj včelárom.
Nie?
Nie, ale v začiatkoch som bol nervózny, pretože som bol jediný na svete, čo vyrába diela citlivé na dotyk. A teda nikto s tým nemal skúsenosť. Keď pred dvadsiatimi rokmi niekto prvýkrát otvoril dielo v galérii, tak len čo ho vybral z krabice, už bolo zničené. No momentálne spím sladko, keď sa moje diela prevážajú, a napríklad v Južnej Kórei ich nedávno inštalovali aj sami a všetko bolo v poriadku.
Aké zahraničné zbierky vlastnia vaše diela?
Momentálne mám päť výstav (rozhovor prebiehal na jeseň minulého roka – pozn. red.). Mám výstavu v Ríme, v Chiostre del Bramante, tam je obrovská skupinová výstava a tam mám veľký projekt, ktorý som vytvoril v spolupráci s izraelským múzeom v Jeruzaleme, ktorému v tom čase veľmi pomohol aj Slovenský inštitút na čele s Jakubom Uríkom. Bol to veľmi komplikovaný proces, ktorý trval štyri roky, a to aj pre tragické udalosti vrátane vojny a bombardovania. Tri svoje diela mám na výstave v Soule v Južnej Kórei. Potom mám veľkú retrospektívnu sólo výstavu v Museum Kranenburgh v Holandsku, ďalšiu sólo výstavu úplne nových vecí z minulého roka mám v známom múzeu Boijmans Van Beuningen, čo je architektonická ikona v Rotterdame. A nedávno sa otvorila veľká retrospektíva najznámejšej holandskej módnej návrhárky Iris van Herpenovej v Kunsthale Rotterdam. Iris si vybrala jedno z mojich diel, ktoré ju inšpiruje v tvorbe. Je pre mňa veľká pocta byť súčasťou jej veľkej retrospektívy. Moje diela nájdete aj v Múzeu moderného umenia v New Yorku alebo v Louvri v Paríži.
V ktorej časti?
Musée des arts décoratifs. Keď sa pozeráte na tú pyramídu, na vstup, tak doľava.
Foto: Studio Libertiny – Eternity (a.k.a. Nefertiti), Collection of AkzoNobel Art Foundation
Ako sa tam dostali?
Asi videli jedno z mojich diel na výstave v Centre Pompidou, rozpamätali sa naň a potom sa mi ozvali, že chcú kúpiť niečo podobné do stálej zbierky. Tak keď Louvre píše, tak musíš vyrobiť. (smiech) Bolo to dielo z ikonickej edície váz, The Honeycomb Vase, z ktorých bolo len sedem žltých a sedem červených. A tie žlté sú vypredané a z červených mám už len jednu…
Mali ste jednu krásnu spoluprácu, je o tom aj veľmi pekné video na YouTube. Ide o značku parfumov Guerlain. Je to ten typ spolupráce, po ktorej sa tiež dvíha vaša umelecká hodnota, a teda aj hodnota vašich diel?
Keďže sa moja tvorba točí okolo spolupráce s prírodou, tak sa teším akejkoľvek výzve z nejakého iného odvetvia, v ktorom rezonujú témy ako spolupráca, ekológia či udržateľnosť. Oslovili ma z LVMH (Louis Vuitton Moët Hennessy) a prišli za mnou zo značky Guerlain, že by so mnou spravili veľký projekt okolo Svetového dňa včiel, ktorý patrí pod UNESCO. Spravili sme obrovskú kampaň, navrhol som logo aj vlastnú verziu jedného ich bestsellera, séra Abeille Royale, a aj jeho limitovanú edíciu s mojím logom. Pretvoril som tiež v spolupráci so včelami ich ikonickú včeliu fľašu, ktorú Guerlain pôvodne navrhol pre ženu Napoleona III. Spravili sme k tomu aj unikátny parfum.
Čo je pre vás dôležité pri budovaní vlastnej značky?
Zaujíma ma svet okolo mňa a dávam každému človeku šancu mi zmeniť život. Takže som v každej chvíli pripravený, že ma niekto prekvapí, a nediskriminujem. Pre mňa nemusíte byť celebrita, aby ste mali moje ucho k dispozícii. A niekedy rozhovor s cudzím človekom môže byť oveľa povznášajúcejší ako rozhovor s niekým, kto je známy. Takže mám rád tieto stretnutia, obohacujú ma a možno ma to pripravuje aj na nejakú inú pozíciu do budúcnosti, pretože ma to ťahá k spoločenskej zodpovednosti. Práca s ľuďmi alebo taký ten úprimný záujem sa dozvedieť viac o tomto svete sú nevyhnutným predpokladom na to, aby ste mohli zmeniť svet k lepšiemu.
Napriek tomu predpokladáme, že máte nejaké kritériá na to, s kým spolupracovať a s kým nie. Ako sa rozhodujete?
Mám isté kritériá. Žiadni fašisti, antisemiti, keď má niekto niečo s vražedným putinovským režimom, tak by som s ním nespolupracoval. Ak ide o firmu, tak sa pozerám na to, aká je prospešná, akú má víziu a či by ten spoločný projekt mohol byť zaujímavý. Zaváži aj, či som už niečo podobné robilo v minulosti. A mám rád aj komerčnú stránku umenia, pretože biznis mi pomáha robiť veci, ktoré sú ziskové menej alebo vôbec.
Predsa len ešte pri tejto téme zostaneme. Ako vás ako umelca zasahuje spoločenské dianie alebo celkovo dianie vo svete, či už ide o covid alebo o vojnu na Ukrajine?
Myslím si, že sa to odráža v celom kultúrno-umeleckom komerčnom prostredí. Teraz hovoríme o umeleckom trhu, od aukčných siení cez galérie a múzeá až po tvorbu umelcov, ktorí v tom kontexte reagujú aj na konkrétne udalosti, ktoré sa dejú okolo nich. Pre mnohých boli pandemické roky z hľadiska predajov paradoxne tie najlepšie. Pretože vtedy sa ľudia začali viac orientovať na svoje súkromie a spomalili a zrazu zistili, že nie sú obklopení ničím zaujímavým. Podobne to ovplyvňujú vojnové stavy, v dobrom alebo zlom, to neviem posúdiť, ale ovplyvňuje to aj momentálna situácia v Amerike, Trump a tarify, napätie, neistota na finančných trhoch, vojna na Ukrajine. Cítiť opatrnosť, ľudia nerozhadzujú peniaze len tak, čakajú, všetci čakajú. Umelecký trh je podobný ako hociktorý iný. Takže cítim aj ja, že sa obchody dočasne spomalili.
Včelárstvo je úzko späté s vašou tvorbou. Ako vnímate spojenie umenia, klimatickej krízy a včiel? Je vaše umenie aj hlasom pre túto tému?
Moja tvorba bola od začiatku ovplyvnená témou globálneho otepľovania. Som rád, že moje diela ukazujú možnosti, ako sa pozerať na budúcnosť a byť vo väčšej symbióze a spolupráci s prírodou. Teraz „spolupracujeme“ s prírodou tak, že ju ničíme, že jej hádžeme polená pod nohy a príroda sa dusí. Bojím sa toho, ako ďaleko to zájde, keď to už bude civilizačne deštrukčné. No stále mám nádej. Tak ako sme geniálni v inováciách, ktoré nám škodia, tak sme geniálni aj v inováciách, ktoré nám dokážu pomôcť. A ja verím, že v tejto sínusoide v istom momente prídeme na to, ako túto planétu dať dokopy. Možno ešte na to nemáme technológie, ale podľa mňa je to otázkou času.
Minulý rok ste vydali knihu s názvom Horieť intenzívne. Prečo ste ju tak nazvali, čo ste tým chceli povedať?
Bol to citát z knižky. Je tam jedna stať o tom, ako by sme mali žiť. Píšem v nej, že život je ako vianočná prskavka. Kým trvá, je intenzívna a oslavná. Žiari však len veľmi krátko. Na jej konci držíme v ruke iba čiernu paličku, pomník, vianočný hrob. Preto tam spomínam, možno trocha provokatívne, že najkrajším miestom na zemi je cintorín. Je znamením, že sme na niekom zanechali stopu. Tá stopa bola dostatočne hlboká na to, aby pre nás vykopal jamu a obložil ju kameňmi. Náš večný život sú vlastne spomienky tých druhých. To je najväčšia pocta. Lebo opakom lásky nie je nenávisť, opakom lásky je ignorancia. Ten život je fakt krátky, ale intenzívny. A intenzita ho robí krásnym.
V knihe reflektujete aj politickú a spoločenskú situáciu na Slovensku. Napríklad ste napísali: „Volíme si reprezentantov, ktorí zrkadlia to, ako sa sami vnímame. To najlepšie a aj to najhoršie v demokracii sedí za jedným stolom. Poriadok potrebuje chaos, šťastie potrebuje slzy. Byť šťastný, slobodný a zároveň byť súčasťou spoločenstva je náročná výzva. Sme súčasťou davu a strácame sa v ňom.“ Chceli by ste sa vrátiť na Slovensko?
Vrátil by som sa, ale ja som v podstate nikdy neodišiel. Mne na Slovensku veľmi záleží, pričom som veľký optimista a humanista. Verím v náš potenciál, stretávam sa s ľuďmi na Slovensku často, aj na dedinách, takže aj keď môžeme mať politický názor odlišný, ja tú humanitu vidím aj v ľuďoch, ktorí volia ináč ako ja. V tom základe sme fakt veľmi podobní. Ja sa určite natrvalo vrátim – či zajtra, alebo o dva roky, alebo v truhle. Vnímam, čo sa u nás deje, snažím sa na tom participovať a stále rozmýšľam, akým spôsobom by som mohol prispieť k tomu, aby bolo Slovensko lepšou krajinou. A ak hovorím, že by mohlo byť lepšou krajinou, nehovorím, že je zlá. Ale môže byť lepšou.
