Jeho práce zdobia príbytky milionárov či politikov, ale aj sakrálne a pamiatkarmi chránené stavby. Spolupracuje s architektmi aj výtvarníkmi a jeho práca si vyžaduje nielen zvládnutie nebezpečného a fyzicky náročného remesla, ale aj schopnosti inžiniera a fantáziu umelca. Pôsobí v dedinke Halič v Novohrade, no klientov má najmä z Bratislavy, Prahy a tiež z Rakúska, Maďarska či Španielska. Umelecký kováč Marián Murgaš tvorí unikátne diela z kovu, ktoré menia bežný priestor na zážitok.
Čo živí umeleckého kováča?
Spracúvam rôzne kovy, železo, nerez, mosadz, oceľ, meď a vytváram z nich umelecké aj funkčné predmety či už podľa želania zákazníka, alebo podľa toho, kam ma zavedie vlastná fantázia a predstavivosť. To v prípade, keď mi klient dá priestor. Robil som už aj zábradlie z 24-karátového zlata či vývesné štíty krčiem ako filmové kulisy.
Bežné aj unikátne kúsky
Aký druh zákaziek najčastejšie prichádza?
Najviac robím pre ľudí, ktorí si stavajú dom. Aktuálne je módne neriešiť klasické betónové alebo drevené schody, ale osadiť do domu modernú oceľovú konštrukciu. Populárne sú tiež brány, ploty, mrežovanie chát, aby ich bolo možné poistiť a aby súčasne vyzerali dobre.
Moderný je tiež industriálny štýl, to sú oceľové knižnice, kuchynské pulty či vinotéky. Ale našťastie sa mi doposiaľ darí pravidelne pracovať aj na unikátnych veciach a reštaurátorských prácach. Z tých mám najväčšiu radosť.
Dubové dvere do vínnej pivnice, firma Schmidt&Co, Devín 2006. Foto: archív M. Murgaša.
Poďme najprv k tým tradičným zákazkám. Ľuďom záleží viac na tom, aby ich dom vyzeral pekne a mal na mieru urobené kováčske práce alebo sa chcú odlíšiť od susedov?
Aj, aj. Máte pravdu, že mať originálnu bránu od umeleckého kováča je pre ľudí statusová vec. Štandardná otázka potom je, za koľko mi tú bránu urobíte? Ja hovorím, na akú košeľu máte, takú vám ušijem.
Viem robiť akoby katalógové brány, povedzme od tisíc eur, čo je v podstate len materiál a zváranie. Ale robil som aj bránu za 30-tisíc eur, pretože klient chcel unikát.
Ono, keď postavíte dom za milión eur a nezvládnete bránu, spozná to takmer každý, kto má minimálny vkus, na to nemusíte byť umelecký kritik. Takže v takých prípadoch je práca na mieru od umeleckého kováča veľmi žiadaná.
Pre umelcov aj milionárov
Žijete v Haliči pri Lučenci, kde máte aj dielňu. Máte tu aj zákazníkov?
Po škole, keď som rozbiehal dielňu, som pracoval prevažne na zákazkách z regiónu, v súčasnosti len výnimočne. Robím najmä veci do Bratislavy či Prahy, pokiaľ ide o zahraničie, pracoval som na zákazkách v Španielsku, Maďarsku či Rakúsku.
Umelecký kováč Marián Murgaš vo svojej dielni v Haliči. Foto: archív M. Murgaša.
Pracovali ste aj pre ľudí, ktorí sú verejne známi?
Robil som veci pre Ivana Kmotríka či Alexeja Beljajeva, Michala Trubana či Borisa Zalu. Aktuálne pracujem na boutique hoteli v Smolníku pre Radoslava Barana.
Pre koho ste robili pozlátené zábradlie?
Súkromné zákazky sú citlivá vec na zverejňovanie či zobrazovanie. Už aj preto, že sa stáva, že zverejníte fotografie a do roka nájdete kópie na desiatich iných stavbách. Preto nepoužívam reklamu, robím v podstate len pre ľudí, ktorým ma odporučili bývalí klienti alebo pre známych.
Veľmi svieža a zaujímavá bola napríklad práca na dielach výtvarníčky Petry Feriancovej, pre ktorú som robil napríklad exotického morského ostrochvosta, planéty slnečnej sústavy v zmenšenej mierke či gigantické nástroje na meranie pre výstavu v španielskej Girone.
Ostrochvost výtvarníčky Petry Feriancovej v podaní M. Murgaša, 2016. Foto: archív M. Murgaša.
Umenie
Pracujete podľa predlohy alebo si kreslíte vlastné koncepty?
Vyštudoval som umeleckú priemyslovku v Kremnici. V tom čase to bola na Slovensku jediná škola, na ktorej bolo možné študovať umelecké kováčstvo. Pán profesor Benedikt Jurčo, veľký vzor slovenských kováčov a aj ostatní naši učitelia mali akademické tituly, kováčstvo vnímali viac ako umenie než remeslo a viedli nás k originalite. To som si priniesol aj do roboty, takže mnohé návrhy kreslím sám, prípadne v spolupráci s architektmi.
Napríklad?
Spolupracujem s architektonickým štúdiom GutGut na rekonštrukcii historickej Rakottayovej smaltovne v Lučenci, ktorá bola nominovaná na cenu Cezaar 2020. S architektami Vallo a Sadovský som pracoval na veľmi vydarenej súkromnej rezidencii v Bratislave.
-
-
Slnečná sústava z expozície Petry Feriancovej Systems, individuals, measuring tools, Girona 2016. Foto: archív M. Murgaša.
-
-
Jašter, tepaná meď, 2004. Foto: archív M. Murgaša.
-
-
Lampa v podobe exotického afrického kvetu. Súkromná rezidencia, Bratislava. Foto: archív M. Murgaša.
-
-
Vinotéka Schmidt&Co, Devín. Foto: archív M. Murgaša.
-
-
Vínna etiketa v kove, vinotéka Schmidt&Co, Devín. Foto: archív M. Murgaša.
-
-
Vinotéka Schmidt&Co, Devín. Foto: archív M. Murgaša.
-
-
Rozeta z výstavy P. Feriancovej Systémy, jednotlivci a zariadenia na meranie, 2016. Foto: archív M. Murgaša.
-
-
Kružidlo, Ihla, Meradlo, Pästný klin a Olovnička, výstava P. Feriancovej An Exibition On Doubt, 2016. Foto: archív M. Murgaša.
Najviac ma naučilo reštaurovanie
Čím sa inšpirujete pri návrhoch?
Veľa cestujem a všímam si, čo sa deje doma aj v zahraničí. Vždy, keď vidím zaujímavý kus, urobím si detailné fotky a zisťujem, ako sú veci pospájané, skĺbené, skonštruované, z akých materiálov. Práca umeleckého kováča je do veľkej miery aj inžinierska robota.
Architekt navrhne, že tu budú točité schody z ocele, ale veľmi ho nezaujíma, či to je funkčné alebo dokonca realizovateľné riešenie. Ako schodisko vyspádovať, pospájať, upevniť, nadizajnovať, aby bolo nielen estetické, ale aj bezpečné, funkčné a užívateľsky pohodlné. To musím vyriešiť ja. Ale beriem to vždy ako výzvu a veľmi ma baví hľadať riešenie. Asi najviac ma však naučilo reštaurovanie.
Špirálové schodisko v súkromnej rezidencii, Vallo – Sadovsky Architects, Bratislava 2019. Foto: Nora Jakub
Prečo?
Práce na historických pamiatkach musia byť technologicky aj výtvarne zvládnuté do najmenšieho detailu pôvodnými technológiami. Takže musíte okolo toho veľa študovať.
Postupujete ako reverzný inžinier. Najprv musíte dielo rozobrať a dokonale pochopiť, aby ste ho potom mohli verne napodobniť. Vtedy zistíte aké dômyselné postupy, spoje či technológie starí majstri vyvinuli, keďže si museli poradiť s jednoduchými nástrojmi a materiálmi.
Keď som robil kovanie na dvere vinotéky v Devíne, každý nit som do dreva vpálil, pretože mŕtva vrstva dreva okolo nitu už nepracuje a spoje tak ostanú nepoškodené aj o dvadsať rokov. To som sa naučil práve na starých dielach.
Legenda fachu
Aké pamiatky ste reštaurovali?
Ešte v maturitnom ročníku sa mi podarilo dostať do pražskej dielne Josefa Mücka. To je legenda nášho fachu. Pracoval na reštaurovaní najvýznamnejších historických diel v Česku, napríklad Pražského orloja, ale tiež na dome francúzskeho režiséra Luca Bessona (smiech).
Asi som sa mu páčil, lebo mi zveril zhotovenie replík lámp zo 16. storočia na brnianskom zámku Špilberk. Pracoval som tiež na veľkej okovanej vstupnej bráne na hrad Karlštejn či studni na Malom námestí neďaleko orloja.
Spomínam si, ako Mück pomocou rezov a mikroskopickým rozborom zisťoval, ako sa v čase menila farebnosť studne a aký poplach to vyvolalo, keď jej vrátil pôvodné, pestré farby. Časť verejnosti tvrdila, že si robí z práce cirkus a druhý tábor obhajoval historickú pravdu.
Maskarón, teda plastický ozdobný motív v podobe ľudskej tváre, na budove lučeneckej radnice. Foto: archív M. Murgaša.
A na Slovensku?
Z tých starších vecí som robil vnútorné zábradlie, strešné hrotnice a osvetlenie na lučeneckej Redute a tvár maskaróna na historickej budove radnice. Pre Biskupský úrad v Rožňave som robil vstupnú bránu.
Nové zákazky však budem môcť robiť až po získaní potrebného povolenia a pečiatky od ministerstva kultúry. Aktuálne ju majú na Slovensku štyria ľudia, ktorí súčasne odobrujú, kto ďalší ju dostane. A zatiaľ to vyzerá tak, akoby nechceli medzi seba pustiť ďalších ľudí.
Konkurencia vo fachu je silná
Máte prehľad o konkurencii? Koľko umeleckých kováčov pôsobí na Slovensku?
Dosť veľa, možno stovky. Aj škôl už je viac. Podľa chalanov, ktorých mi posielajú na prax, mám však pocit, že úroveň kvality a prípravy nových absolventov klesá.
Do môjho ročníka 1984 sa hlásilo dvesto záujemcov a vzali štyridsať. Dnes školy vezmú všetkých, čo sa prihlásia, len aby prežili. Umeleckých kováčov, ktorí vedia robiť zložitejšie veci, je podľa mňa na Slovensku do tridsať.
Secesné zábradlie s dubovým madlom v rodinnej vile, Praha, 2015. Foto: archív M. Murgaša.
Dostupnosť a ceny materiálov kolíšu
Koľko stojí kováčska dielňa?
Dielňa postupne rastie so zákazkami. Začínal som s jedným ohniskom, jednou nákovou a jedným bucharom, k tomu zváračka, vŕtačka. A musel som si s tým vystačiť dlhé roky. Ako pribúdali zákazky, pribúdali zváračky na farebné kovy a ďalšie zariadenia, ktoré vám otvárajú nové možnosti.
Medeného jaštera v nadživotnej veľkosti som chcel zvárať a nie spájkovať, aby nebolo vidieť spoje. Ale na to som musel obehať celé Slovensko, aby som našiel správnu zváračku. Alebo si dnes už neviem predstaviť, že by som nemal spoluprácu s laserovňou.
Zasiahla váš biznis pandémia?
Ceny materiálov išli citeľne hore a robí mi to starosti. Pred nacenením návrhu musím obvolať sklady, či budú mať materiál, za koľko a ako dlho mi ho vedia podržať za danú cenu, lebo o týždeň už cena nemusí platiť a materiál už ani vôbec nemusí byť. Na počte zákaziek som, našťastie, pandémiu zatiaľ nepocítil.
Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk
