Medzi stánkami s knihami aj občerstvením na pražskom výstavisku prechádzajú zástupy ľudí. Na festivale Svět knihy je rušno. Podstatne väčší pokoj je na strešnej terase jedného z pavilónov, kde pri bielom okrúhlom stolíku sedí jedna z najväčších hviezd tohto festivalu.
Historik a jeden z najvýraznejších intelektuálov súčasnosti Timothy Snyder má na stole pred sebou žltý zápisník, na sebe sivé tričko a čierne sako. „Prepáčte, nevadí, ak budem pri rozhovore jesť?“ opýta sa Snyder a zahryzne do červeného jablka.
Aj keď má za sebou už niekoľko stretnutí vrátane včerajšieho posedenia pri pive s prezidentom Petrom Pavlom a do večera na minúty rozplánovaný program, odpovedá úplne sústredene. Keď premýšľa, občas si položí jednu ruku na čelo, zavrie oči a odpovedá.
„Teraz je čas, keď sa má Európa prestať zaoberať Spojenými štátmi,“ hovorí v rozhovore profesor histórie na Yalovej univerzite a odborník na dejiny strednej a východnej Európy, Sovietskeho zväzu a holokaustu. Je autorom oceňovaných bestsellerov Krvavé krajiny, Čierna zem, Cesta k neslobode či príručka O tyranii.
Snyder je známy ako ostrý a hlasný kritik Donalda Trumpa i Vladimira Putina a tiež ako muž, ktorý varoval pred ruskou agresiou na Ukrajine dávno predtým, než si ju Západ vôbec začal pripúšťať. Pred pár dňami vydal esej, v ktorej hovorí o samovražde superveľmoci – o tom, ako v USA dochádza k systematickému podkopávaniu americkej moci samotnými Američanmi.
Najjednoduchšia odpoveď je, že ľudia, ktorí sú teraz pri moci, nevnímajú Spojené štáty ako štát. Vidia ich ako príležitosť, aby sami zarobili peniaze. Žiaľ, to nie je nadsádzka, ale presne tam smerujú všetky dôkazy. Máme prezidenta, ktorý doslova zarába na tom, že sedí v úrade, a to všetkým priamo na očiach. Členovia jeho rodiny a jeho priatelia robia presne to isté.
Naopak, neexistujú vôbec žiadne dôkazy o tom, že by mal pán Trump nejakú predstavu o tom, čo sú americké národné záujmy. Zvyčajne sa dá povedať, že sa ľudia nezhodnú na tom, čo je záujmom krajiny, a to je normálne. Lenže Donald Trump vôbec netuší, že nejaké záujmy máme. Netuší, že v tom figuruje nejaké „my“. Pre neho existuje len „ja. To je základné vysvetlenie.
Nie je to teda tak, že by si superveľmoc takúto cestu vybrala. Ide o to, že lídrov superveľmoci štát nezaujíma a sú ochotní využívať jeho zložky len na to, aby sami zbohatli. Dôsledkom je, že naša moc sa veľmi rýchlo rúca, už teraz to môžeme vidieť.
Nemyslím si, že správny prístup je uvažovať o zastavení. Nejde totiž o to, že by v USA bolo predtým všetko úžasné a že keď sa vrátime do roku 2024, 2020, 2016 alebo 2012, bude všetko v poriadku. Skôr sme dosiahli určitý bod a všetko, čo sa deje teraz, je možné kvôli iným chybám, ktoré sme urobili v minulosti.
Trump osobne je síce problém, no k moci sa mohol dostať len preto, že mnoho iných vecí bolo zlých. Preto by som nechcel hovoriť: Amerika, vráť sa k tomu, ako to bolo predtým. Skôr by som povedal: Poďme prehodnotiť, akou krajinou chceme byť, vybudujme americký štát lepším spôsobom.
Čo tento vývoj samovraždy USA znamená pre Európu? Ako by sa mala zachovať?
V podstate by ste nám mali prestať venovať pozornosť. V strednej Európe ste nami úplne zhypnotizovaní. Myslíte si, že sme od seba navzájom závislí, a preto musíte sledovať všetko, čo robíme, a pýtať sa: Čo to pre nás znamená? Odpoveď je jednoduchá: prestaňte nám venovať pozornosť.
Už teraz je jasné, že Spojené štáty sú nespoľahlivý partner a vy máte zásadné problémy, ktoré dokážete vyriešiť sami bez nás. Jediná vec, ktorá vám v tom bráni, je, že neustále sledujete Američanov. Sledovanie Američanov sa potom stáva výhovorkou na to, aby ste nerobili veci, ktoré sa musia urobiť.
Máte nejaký príklad?
Pozrite sa na vojnu na Ukrajine. Vy Európania ste úplne schopní doviesť túto vojnu do uspokojivého konca. Keď to dokáže Ukrajina sama, vy to kolektívne dokážete nepochybne tiež. A rovnako pokiaľ ide o vzťah s Čínou – máte obrovskú ekonomiku a dokázali by ste nájsť spôsob, ako to zvládnuť.
Myslím, že by ste mali povedať: „Dostali sme príležitosť oslobodiť sa z našej fascinácie Amerikou a naučiť sa robiť veci sami.“ K tomu malo dôjsť už dávno, teraz však k tomu dôjsť musí. Venovať nám pozornosť v tejto fáze a dúfať, že sa to zlepší, v podstate znamená, že si sami dobrovoľne vyberáte nefunkčnosť.
Pozícia Ruska
Aká je v tomto kontexte situácia Ruska? Je vďaka americkej kríze silnejšia?
Jedným z prvkov samovraždy superveľmoci je, že v danom priestore robíte svojich nepriateľov silnejšími – a to nielen relatívne tým, že sami slabnete, ale aj absolútne tým, že im priamo pomáhate. Trumpova administratíva Rusku aktívne pomáha tým, že zvyšuje ceny ropy, ruší sankcie na ruské energie a neustále opakuje ruskú propagandu.
Trump sa v podstate správa tak, ako by si ruské vedenie prialo. To platí takmer vo všetkých otázkach a takmer neustále. To, že sa Spojené štáty ochromujú, neznamená, že sa Rusko stane všemocným. Znamená to len to, že je v tomto priestore menej moci – nie že si Rusko môže robiť, čo chce.
Takže to nepomôže Rusku uspieť vo vojne proti Ukrajine?
Práve to je na tom to zvláštne, čo sa teraz deje. V roku 2024 si Rusko vo vojne viedlo zle, no celá jeho politika stála na pohľade: počkajme na Trumpa, pretože keď príde, všetko bude v poriadku. Teraz je tam Trump jeden rok, urobil pre nich množstvo vecí a oni tú vojnu napriek tomu stále prehrávajú.
Celý príbeh, ktorý si sami Rusi rozprávali, znel, že Ukrajinu, samozrejme, porazia, lenže na druhej strane stáli Američania. To im pomáhalo znášať situáciu. Teraz sú Američania na ich strane a oni vojnu napriek tomu prehrávajú. Moskva je teraz vo veľmi zvláštnej situácii.
To, že sú Američania slabší, neznamená, že si Rusko alebo Čína môžu robiť, čo chcú. Nemôžu. A preto je nesmierne dôležité, aby Európania zaujali postoj a povedali si: áno, dokážeme sa Rusku postaviť. Môžeme mať voči Rusku vlastnú politiku. Sme schopní konať.
Roky ste varovali pred ruskou agresiou na Ukrajine skôr, než si to väčšina krajín na Západe pripustila. Ako vidíte teraz budúcnosť Ukrajiny a strednej Európy?
Veľa závisí od reakcie Európanov. Nemyslím si, že Rusko dokáže bojovať ešte oveľa dlhšie – možno rok, možno menej. Ruské vedenie bude mať v určitom momente záujem tému zmeniť. Nieže by chcelo mier, skôr by bolo rado, keby si ľudia prestali všímať, že Rusko prehráva vojnu na Ukrajine.
Toto leto to bude zrejmé. Prehrávajú už nejaký čas, no myslím, že teraz to začne byť jasné každému. A to je pre Putina skutočný problém, pretože celý jeho obraz závisí od toho, že vyhrával vojny a je silný.
Čo sa potom stane?
To je otázka. Nastúpia Európania, postavia sa za Ukrajinu a zabezpečia, aby stále dostávala zbrane? Alebo nastúpia Američania, vezmú od Rusov úplatky, budú opakovať ich propagandu a pokúsia sa Rusku dať veci, ktoré nedokázalo vyhrať na bojisku?
To sú podľa mňa dve možné alternatívy. Ďalším krokom je, či sa Ukrajina dočká obnovy. Bude existovať ucelená politika obnovy vedená Európanmi? Ak sa toto všetko stane, Európa by mohla byť na oveľa bezpečnejšom mieste než kedykoľvek predtým.
Ako v tomto kontexte vnímate porážku Viktora Orbána v Maďarsku, ktoré bolo pod jeho vládou silným spojencom Moskvy? Čo to znamená pre Putina?
To, čo Orbán robil na medzinárodnom poli, bolo pranie ruských peňazí a ruského vplyvu. Orbán totiž pôsobil ako rozumnejší, viac európsky človek než Putin. Ruské myšlienky a ruské peniaze tak mohli prechádzať cez Budapešť a ovplyvňovať politiku všade vrátane Spojených štátov.
Rád by som na vašu otázku odpovedal aj vo vzťahu k mojej vlastnej krajine. Trumpovo hnutie je súčasťou medzinárodnej siete. Mnoho týchto chlapíkov sa rovnako ako Trump zahaľuje do štátnej vlajky, no v skutočnosti bol závislý od Orbánových peňazí a myšlienok.
Americké pravicové think-tanky ako Heritage Foundation či politické akčné výbory ako CPAC boli financované z Maďarska. Trump, Vance a celý rad ďalších vnímali Orbána ako učiteľa, mentora a priateľa. Maďarsko pre nich bolo dôkazom, že ich typ politiky tu bude navždy.
Orbánova porážka je teda pre hnutie MAGA veľmi tvrdou ranou. Ukázala, že sú možné aj iné veci. A pre Rusko je to, samozrejme, zlé aj preto, že Orbán blokoval pomoc Európskej únie pre Ukrajinu.
Kroky tyranie
Vo svojej knihe O tyranii ste pred dekádou napísali dvadsať lekcií, ako čeliť tyranii. Je dnes po desiatich rokoch niečo, čo by ste zmenili alebo pridali?
Nie, vôbec nič by som na nej nemenil. Keby som ju písal dnes, napísal by som inú knihu, no táto v tej podobe, ako som ju napísal, ľuďom pomohla – a to je hlavné. Určité veci sa zmenili, napríklad sociálne médiá fungujú trochu inak, no aj veľkú časť týchto vecí som tak nejako predvídal. Nemenil by som ju preto, že tie formulácie ľuďom pomohli a na tom naozaj záleží najviac. Žiadnu lekciu by som nepridával – dvadsiatka je dobré číslo.
Vo verejnej debate v USA nie je počuť veľa hlasov ako váš, ktoré by nahlas a otvorene kritizovali Trumpovu politiku. Prečo?
Sčasti je to problém vnímania alebo problém médií. Ľudí, ktorí hovoria podobné veci, je veľa, no nie všetci majú priestor v médiách. Ja som univerzitný profesor, historik a úprimne si nie som istý, prečo ľudia venujú pozornosť práve mne, no je tu aj mnoho iných odborníkov, ktorí hovoria podobné veci. Možno nejazdia do Prahy robiť rozhovory, no existujú.
Skutočný problém podľa mňa spočíva v tom, že ľudia, na ktorých naozaj záleží, nedostávajú dostatok mediálnej pozornosti. V mojej krajine totiž pristupujeme k politike v podstate ako ku hre. Máme červený tím a modrý tím. Spôsob, akým médiá píšu o politike, vyzerá, akoby novinári boli športoví reportéri: bol to dobrý ťah? Lenže politika nie je hra. Politika je o ľudských bytostiach a ich budúcnosti.
Ľudia, ktorí v USA odvádzajú tú skutočnú prácu, sú miestni organizátori. Koncom marca sme mali protest, ktorého sa zúčastnilo 8,5 milióna ľudí – to je takmer toľko, koľko má celá Česká republika obyvateľov. A to sa nestalo samo od seba. Bola to práca tisícov organizátorov po celej krajine. Týmto ľuďom však nikto nevenuje pozornosť, pretože nepôsobia ako súčasť jedného z tímov. Je to práca priamo v teréne, zdola.
A potom je tu tretí problém: Trump sám. Takmer každý rozhovor musí začať ním a trvá veľmi dlho, kým sa dostanete k debate o ktoromkoľvek Američanovi, ktorý sa nevolá Donald Trump. Je veľmi dobrý v priťahovaní pozornosti na seba. Máte pravdu – mali by sme klásť oveľa viac odporu, než koľko ho je. Existuje mnoho inštitúcií, ktorých konformizmus a kolaboráciu jednoducho nechápem.
Článok vyšiel pôvodne v českom Forbese a jeho autorkou je Paula Francová.
