Na nedostatok práce sa Michal Smetana nemôže sťažovať. Skúma konflikty, vojny a medzinárodnú bezpečnosť. Do sveta geopolitiky vniesol experimentálne metódy známe skôr z prírodných vied.
V jeho Experimentálnom laboratóriu pre výskum medzinárodnej bezpečnosti sa z emócií stávajú merateľné veličiny a z geopolitických hrozieb dátové súbory. Nedávno za svoju prácu, ktorá prebieha aj v pražskom Centre pre výskum mieru, získal cenu českej Nadácie Neuron pre nádejných vedcov.
„Je to obrovské ocenenie mojej práce i celého môjho tímu. Som presvedčený, že dôležitosť spoločenských a humanitných vied sa v súčasnom rozbúrenom svete stále zvyšuje a ich dlhodobé podfinancovanie v Česku je pre náš štát obrovskou strategickou chybou,“ komentoval Michal Smetana.
Nedávno tiež získal prestížny európsky grant ERC Starting Grant vo výške jeden a pol milióna eur na projekt o stabilite vojenských aliancií.
Práve v jeho rámci teraz trávi tri mesiace ako hosťujúci výskumník v Oxforde, kde skúma, ako sa vzájomne ovplyvňujú postoje verejnosti a politických elít v rozhodovaní o vojenskej pomoci spojencom.
„Je to kľúčová otázka pre pochopenie stability vojenských aliancií a pre odhad toho, čo by sa reálne stalo, keby sa niektorý štát NATO stal obeťou útoku,“ vysvetľuje Michal Smetana. Výsledky sú pritom znepokojujúce.
Keď boli poslanci britského parlamentu vystavení hypotetickému scenáru útoku na východnom krídle NATO a zároveň sa dozvedeli, že verejnosť podobný angažmán nepodporuje, štatisticky významne sa posunuli smerom k mäkším formám reakcie, ako je priama vojenská pomoc.
Okrem toho Smetana mapuje napríklad aj to, ako vojna s Iránom rozkladá dôveryhodnosť amerických záväzkov voči Európe, čo to znamená pre obranu Taiwanu a či súčasný vývoj eroduje jadrové tabu, alebo, naopak, ľudí hrozba použitia jadrových zbraní desí viac ako kedykoľvek predtým.
V rozhovore hovorí o najhlbšej kríze NATO od Suezskej krízy, ale aj o tom, ako Moskva ťaží z vojny v Iráne a či to zvyšuje jej chuť zaútočiť na niektorú z európskych krajín.
Čo dnes považujete za najväčšiu hrozbu pre Českú republiku?
Najväčšia hrozba z českej perspektívy je, že konflikt na Ukrajine prerastie do širšej regionálnej vojny, teda do ozbrojeného konfliktu medzi Ruskom a členskými štátmi NATO. S takýmto variantom je nevyhnutne spojené riziko eskalácie z konvenčnej na jadrovú úroveň, čo je dlhodobo vnímané ako jedna z kľúčových existenčných hrozieb v medzinárodnej politike.
Nie sú to, samozrejme, izolované problémy, všetky tieto riziká sa prelínajú s premenami spoločnosti a technológií, ktoré interagujú s medzinárodným bezpečnostným poriadkom ako celkom.
Foto Vladimír Šigut/Univerzita Karlova
Aká veľká je pravdepodobnosť, že konflikt na Ukrajine prerastie do priameho stretu s niektorým členom NATO?
Vyčíslovať pravdepodobnosť je mimoriadne ťažké, môžeme však pracovať so scenármi ďalšieho vývoja a hovoriť o tom, ktoré z nich pravdepodobnosť takého konfliktu zvyšujú alebo znižujú.
Scenár, ktorý aktuálne najviac zamestnáva samotné NATO aj členské štáty, je variant, v ktorom sa Rusku podarí v strednodobom horizonte na Ukrajine zvíťaziť – teda dosiahnuť situáciu, keď Ukrajina príde o veľkú časť územia bez získania zmysluplných bezpečnostných záruk a stane sa teritoriálne okliešteným, ekonomicky aj politicky oslabeným štátom.
Na hraniciach NATO by potom bolo Rusko s výrazne mobilizovaným zbrojným priemyslom, armádou s čerstvou bojovou skúsenosťou a zvýšeným sebavedomím. Celý scenár je, samozrejme, o to rizikovejší vo chvíli, keď na druhej strane Atlantiku budú Spojené štáty, ktoré by prestali byť vnímané ako spoľahlivý spojenec, ktorý by v prípade ruského útoku prišiel Európe na pomoc.
Hrozí v takomto prípade priamy útok Ruska na Európu?
Reálnejší ako priamy útok na západnú Európu je scenár, v ktorom by sa sebavedomejšie Rusko pokúšalo o provokáciu v Pobaltí, o nejaký typ operácie v šedej zóne podobnej tej z roku 2014 na Kryme, ktorá by mohla nakoniec eskalovať do širšieho konvenčného konfliktu aj so zvyškom štátov.
Preto je súčasťou stratégie NATO práve tomuto predchádzať cez nové investície do európskej obrany a opatrení, ako je rozmiestňovanie jednotiek na východnom krídle aliancie vrátane pobaltských štátov. Aby Rusko bolo odstrašené od takejto iniciatívy. Rovnako kľúčová je aj ďalšia podpora Ukrajiny.
Ako hodnotíte súčasný rozkol v NATO medzi Spojenými štátmi a európskymi členmi?
Je to pravdepodobne najhlbšia kríza, ktorú NATO zažíva minimálne od Suezskej krízy v roku 1956, možno vôbec za celú dobu svojej existencie od roku 1949. Kríza je hlboká. Spojené štáty formálne zostávajú členom aliancie, ale výrazne poklesla dôvera v to, že by v prípade útoku prišli Európe na pomoc. Pritom práve toto je kľúčový parameter každej vojenskej aliancie postavenej na princípe kolektívnej obrany.
Vo výskume sledujete, ako sa vyvíja práve táto dôvera. Čo sa ukazuje?
Od začiatku druhého funkčného obdobia amerického prezidenta Donalda Trumpa vykonávame prieskumy v mnohých členských štátoch NATO, na vzorkách verejnosti aj v národných parlamentoch. Všade vidíme dramatický pokles dôvery v americké záväzky.
A to aj napriek tomu, že k fyzickému stiahnutiu amerických vojenských kapacít z Európy zatiaľ nedošlo. (Americký prezident v posledných dňoch oznámil, že USA stiahnu svoje jednotky z Nemecka, konkrétny počet vojakov, ktorí by mali odísť, zatiaľ nie je jasný, pozn. red.) Samotný pokles dôvery je však problematický, zvyšuje pocit ohrozenia európskych členov a znižuje efektivitu našej stratégie odstrašovania. To je pritom pre alianciu kľúčové, aby bol ktorýkoľvek útok odstrašený skôr, ako vôbec začne.
Čo to teda pre Európu znamená?
Neznamená to nevyhnutne, že tu o pár mesiacov uvidíme ruský útok na Európu. Znamená to, že keby Rusko v budúcnosti zvažovalo operácie v šedej zóne, tak by to zmenilo strategickú kalkuláciu na ich strane a riziko eskalácie by sa zvyšovalo.
Je však vidieť, že to európske štáty berú naozaj vážne, vidíme, že zo strany Spojených štátov to nie je iba prázdna rétorika. Celá diskusia o tom, že Európa musí navýšiť výrazným spôsobom snahu o strategickú autonómiu, sa stáva oveľa urgentnejšou.
Nie je to ľahký proces, pretože Spojené štáty poskytujú niektoré unikátne kapacity v rámci NATO, ktoré teraz Európa v krátkodobom alebo strednodobom horizonte nie je schopná jednoducho nahradiť. Dostáva sa však minimálne do stavu, keď sa o to snaží.
Prichádza reálne do úvahy nejaká hlbšia revízia NATO alebo vznik samostatného európskeho bezpečnostného zoskupenia?
Je to téma s viacerými rovinami, zatiaľ nevieme, kam celá kríza nakoniec vyústi. V decembri a januári boli priekopy skutočne hlboké vzhľadom na krízu okolo Grónska. Aj keď bola zažehnaná, rany tam zostali.
Po americkom útoku na Irán prišlo ďalšie kolo napätia, Biely dom opäť zostril rétoriku a z Pentagónu zaznievali náznaky, že Spojené štáty zvažujú, ako „potrestať“ európskych spojencov, ktorí operáciu dostatočne nepodporili. Hovorí sa veľa o Veľkej Británii a Španielsku. Takže zatiaľ ešte zďaleka nie sme na konci tejto krízy.
Scenár priameho vystúpenia Spojených štátov z NATO je menej pravdepodobný. Realistickejší je variant, v ktorom USA formálne zostanú, ale ich spojenecké záväzky budú natoľko oslabené, že sa európske štáty budú musieť prakticky adaptovať na fungovanie vo svete, kde na americké záväzky v oblasti kolektívnej obrany nie je možné sa naďalej spoliehať.
Minimálne časť európskych krajín sa bude snažiť lepšie koordinovať nákupy vojenskej techniky a munície a zintenzívniť vzájomnú obrannú spoluprácu.
Sú už v tomto ohľade vidieť nejaké konkrétne kroky?
Áno a najskôr by sa bez tejto krízy skôr nestali. Dobrým príkladom je Francúzsko. Prezident Emmanuel Macron oznámil navyšovanie počtu jadrových zbraní prvýkrát od konca studenej vojny. V rámci takzvaného predsunutého odstrašovania naznačil väčšiu integráciu európskych partnerov do konzultácií a širšej stratégie odstrašovania v rámci francúzskej jadrovej doktríny.
Hoci všetky rozhodnutia o jadrových zbraniach naďalej zostávajú v rukách francúzskej vlády a nejde o nahradenie amerického jadrového dáždnika, Francúzsko dáva najavo, že je ochotné svoju politiku v tejto oblasti viac koordinovať so spojencami.
Podobných iniciatív intenzívnejšej spolupráce bude pravdepodobne pribúdať, aj keď nepôjde o celú Európu naraz, ale skôr o skupiny krajín, ktoré to budú vnímať ako prioritu a nájdu v jednotlivých aspektoch obrannej politiky spoločnú reč.
Predstava, že to bude rýchla a efektívna operácia, bola od začiatku veľmi naivná. Potenciálny konflikt s Iránom je dlhodobo súčasťou amerických odborných debát, vojnových hier a simulácií a celý rad problémov, na ktoré Spojené štáty narazili, bol už predtým veľmi správne predikovaný.
Teraz sa potvrdilo to, čo sa predvídalo: Spojené štáty sú tu schopné vykonať takticky efektívne vojenské operácie, ale zároveň nie sú schopné dosiahnuť svoje strategické ciele.
Prečo teda k takému drahému a strategicky chybnému útoku došlo?
Na úrovni americkej armády stále pôsobia veľmi kompetentní ľudia, ktorí podľa všetkého prezidentovi predkladali realistické scenáre a varovania v oblasti rizík a problémov, ktoré teraz vidíme v priamom prenose.
Problém je, že Trump je človek, ktorý dá oveľa viac na vlastný inštinkt ako na odborné analýzy. V oblasti zahraničnej politiky však inštinkt nie je veľmi dobrý a ukazuje sa, že opakovane zlyháva.
Navyše, bol tu silný tlak zo strany ľudí, ktorí dlhodobo volajú po vojenskom útoku na Irán. Či už to bol vplyvný americký politik Lindsey Graham, alebo izraelský premiér Benjamin Netanjahu.
Podľa dostupných informácií to bol práve Netanjahu, ktorý amerického prezidenta intenzívne presviedčal, že vojenská operácia môže viesť rýchlo k zmene režimu v Iráne, pred čím odborníci na Irán, Blízky východ aj vojenskú stratégiu z dobrých dôvodov varovali ako pred nebezpečnou ilúziou.
Čisto pomocou útokov zo vzduchu nie je možné dosiahnuť zmenu režimu v Iráne alebo sa kompletne zbaviť iránskeho jadrového programu.
Aký čakáte ďalší vývoj?
Všetci aktéri sú v nezávideniahodnej situácii, a to platí pre Spojené štáty, Irán aj štáty Perzského zálivu. Výnimkou je Rusko, ktoré z konfliktu strategicky aj ekonomicky výrazne ťaží. Pre USA zostávajú v zásade iba relatívne zlé možnosti.
Pokračovať v blokáde je dlhodobo neudržateľné, pretože uzavretý Hormuzský prieliv má obrovské globálne ekonomické dôsledky a Irán rozhodne neplánuje rýchlo kapitulovať. Čas hrá proti Spojeným štátom.
Eskalovať útoky na iránske územie je tiež slepá ulička, čisto vzdušnými údermi nie je možné prinútiť Irán ku kapitulácii a dá sa očakávať asymetrická odpoveď voči ostatným štátom v regióne.
Čo teda zostáva?
Diplomacia, ktorá aktuálne vyzerá ako najlepší variant. Lenže aj tam Spojené štáty nemôžu dosiahnuť také iránske ústupky, o ktorých snívali. Hocijaká dohoda, ktorá situáciu stabilizuje a ktorú je Irán ochotný prijať, nebude kvalitatívne lepšia ako tá, ktorú mohla Trumpova administratíva dosiahnuť pred začiatkom tohtoročnej vojenskej operácie.
A potom bude veľmi ťažké obhájiť, že tá operácia ako celok mala zmysel. Bude vnímaná skôr ako obrovská strategická chyba.
Ako konflikt s Iránom ovplyvňuje Rusko a jeho pozíciu voči Európe?
Na Rusko má konflikt prevažne pozitívny vplyv. Ceny ropy výrazne vzrástli, čo je pre Rusko ako exportéra obrovské požehnanie, navyšujú sa mu tak príjmy. Navyše, Spojené štáty v kontexte tohto vývoja uvoľnili sankčný režim voči Moskve, čo má pre ňu, samozrejme, pozitívne ekonomické i politické konzekvencie.
Rusko tiež profituje z toho, že Spojené štáty v konflikte spotrebovali obrovské množstvo precíznej munície vrátane drahých interceptorov do systémov protivzdušnej obrany Patriot či THAAD. Doplnenie týchto zásob bude trvať roky.
To sa priamo premietne do schopnosti podporovať Ukrajinu, pretože napríklad systémy ako Patriot sú presne to, čo Ukrajina využíva na obranu proti ruským útokom proti mestám a kritickej infraštruktúre. V neposlednom rade sa pozornosť presunula z Ukrajiny inam, diplomatický tlak na Rusko smerom k uzavretiu prímeria výrazne oslabol.
Rusko síce teraz nemá výrazné úspechy na bojisku, ale to, ako sa medzinárodná situácia vyvinula, je pre krajinu pozitívne. Rusko by bolo v oveľa väčších problémoch politicky aj vojensky, keby k tomuto útoku nedošlo.
Posilňuje to teda pravdepodobnosť ruského útoku proti Európe?
Rusko nemá kapacity na útok na európske krajiny, kým je viazané na Ukrajine. A to je jeden z dôvodov, prečo má podpora Ukrajiny nielen morálny, ale aj čisto strategický význam. Aktuálne sú na Ukrajine viazané ruské sily a ukrajinská armáda spôsobuje Rusku značné straty.
Ale ak by sa situácia v nasledujúcich rokoch výrazne zmenila v prospech Ruska, riziko konfliktu s Európou by mohlo stúpnuť. Nie je to deterministický argument, že sa to nutne stane, ale môže vzniknúť nové strategické nastavenie v regióne, kde sa toto riziko bude zvyšovať.
Zároveň vidíme, že Rusi intenzívne vnímajú napätie vnútri aliancie a ich hodnotenie vierohodnosti NATO ako celku sa sústavne zhoršuje. Tie čísla sú naozaj alarmujúce.
Ako je na tom kontrola zbrojenia a jadrový poriadok, dá sa vôbec vrátiť k nejakému regulačnému rámcu?
Rozpad jadrového poriadku je postavený na viacerých trendoch, ktoré spolu súvisia. Patrí medzi ne okrem iného aj kolaps architektúry kontroly jadrového zbrojenia, ako sme ju poznali od studenej vojny.
New Start bola poslednou zmluvou, ktorá formálne limitovala jadrové arzenály Spojených štátov a Ruska. Jej koniec vo februári tohto roku bol symbolicky závažný, aj keď reálne Rusko zmluvu suspendovalo už v roku 2023 a inšpekcie neprebiehali de facto od covidu.
Takže to nie je taký veľký problém?
Podľa mňa ešte väčším problémom pre ďalšie fungovanie jadrového poriadku je tlak na ďalšiu proliferáciu jadrových zbraní. Šíri sa presvedčenie, že získanie jadrových zbraní je v súčasnej medzinárodne bezpečnej situácii racionálnou stratégiou.
Poučenie je cynicky jednoduché: štáty ako Líbya alebo Irán, ktoré jadrové zbrane nemali, sa stali terčom ozbrojených útokov. Severná Kórea, ktorá ich má, žije svojím životom bez hrozby zahraničnej agresie. Toto vnímanie vytvára obrovský tlak na jadrový poriadok.
A potom je tu čínsky faktor, takzvaný problém troch telies. USA a Rusko sú na úrovni jadrových arzenálov zhruba porovnateľné. Čína dlho zastávala stratégiu minimálneho odstrašovania a mala výrazne menší arzenál.
V posledných rokoch však výrazne navyšuje svoje jadrové kapacity a projekcie naznačujú, že počas desiatich rokov by sa mohla k obom superveľmociam kvantitatívne výrazne priblížiť.
Pre Spojené štáty to znamená zásadnú zmenu strategickej kalkulácie, pretože do budúcna nečelia jednému, ale potenciálne dvom súperom porovnateľnej sily, a to vytvára tlak na navyšovanie vlastných arzenálov.
Premieta sa to do toho, že USA síce chcú novú zmluvu o jadrovom zbrojení, ale so zapojením práve Číny. Tá to systematicky odmieta, nechce obmedzovať svoj jadrový arzenál do tej doby, než sa aspoň priblíži k Rusku a Amerike.
Takže sme v patovej situácii?
Je to tak. Aktuálny stav je taký, že Rusko aj USA sa prihlásili k dodržiavaniu kvantitatívnych limitov New Start ešte ďalších šesť mesiacov bez formálnej zmluvy, pričom sa pokúsi dohodnúť náhradný inštrument, ktorý by tie arzenály kontroloval.
Som voči tomu veľmi skeptický, okrem iného aj preto, čo sa teraz vo svete deje. Žiadne intenzívne rokovania neprebiehajú a šesť mesiacov na novú zmluvu nestačí ani v ideálnej situácii, nieto ešte v čase, keď je pozornosť americkej vlády upretá na úplne iný región.
Ak nebudú arzenály limitované a zároveň bude dochádzať k ďalšej čínskej expanzii, vytvorí to tlak na to, aby obe strany reagovali a navyšovali počty zbraní rozmiestnených na strategických nosičoch, čo môže dlhodobo nestabilnú situáciu ešte zintenzívniť.
Akú úlohu bude hrať umelá inteligencia v medzinárodnej bezpečnosti?
Umelá inteligencia už dnes výrazne ovplyvňuje budovanie vojenských arzenálov. Debata sa vedie najmä o implementácii AI do existujúcich systémov, od logistiky a spravodajstva až po vyhľadávanie cieľov pre ofenzívne systémy.
A práve v tom začínajú byť otázky morálne aj strategicky veľmi zložité. Kde leží morálna hranica zodpovednosti, keď sa časť rozhodovania automatizuje? Ako zaistiť ochranu civilistov a dodržiavanie medzinárodného práva?
V oblasti jadrových zbraní je diskusia obzvlášť intenzívna. Hlavnou obavou je, že implementácia AI systémov zvyšuje riziko chybnej kalkulácie a rozhodnutia, ktoré by mohlo viesť k eskalácii a prípadnému použitiu jadrových zbraní.
Trend vo vojenstve je vo všeobecnosti jasný. Kľúčoví geopolitickí hráči berú AI vo vojenskej oblasti smrteľne vážne a implementácia týchto technológií bude pokračovať bez ohľadu na tieto prebiehajúce odborné debaty.
Dokážete pri takýchto ťažkých témach vôbec vypnúť? Spí sa vám dobre?
Zaujímavé, ako často dostávam túto otázku, ale áno, spí sa mi dobre, hoci je tá otázka pochopiteľná. Sledovať dôsledky vojen a konfliktov na civilistov, či už na Ukrajine, v Iráne, alebo v Gaze, to zahýbe s každým, kto má aspoň základnú empatiu.
Na druhej strane, aby sa táto práca vôbec dala robiť, musíte si udržať rozumný analytický odstup. Našťastie, mám osobný život a snáď rozumný work-life balance, takže si od tých tém dokážem oddýchnuť.
Ale aby som bol úprimný, to, čo vo svete vidíme, by nás malo znervózňovať. Sme svedkami dramatického rozpadu noriem a pravidiel medzinárodného práva, nárastu počtu aj intenzity konfliktov. Ten vývoj nie je dobrý a vzhľadom na to, že v tomto svete sám žijem a snáď ešte nejaký čas budem, ma to rozhodne nenecháva chladným.
Ako podporiť českú bezpečnosť? Je kľúčovou súčasťou bezpečnosti aj podpora vedy?
Rovnako ako ďalšie európske krajiny aj Českú republiku čaká v tejto oblasti mnoho veľmi bolestivých rozhodnutí. Ťažisko našej obrannej schopnosti leží v spolupráci so štátmi NATO a potenciálne ďalšími partnermi v Európe, avšak ako spojenci musíme dodržiavať svoje záväzky v oblasti obranných výdavkov, kde náš aktuálny prístup veľmi pokrivkáva a je z dobrých dôvodov terčom vonkajšej i vnútornej kritiky.
Rovnako dôležité je premýšľať nad ďalšími rozpočtovými prioritami a áno, dlhodobo podfinancované vysoké školstvo, veda a výskum predstavujú v budúcnosti obrovský problém.
Žijeme vo svete, ktorý sa dynamicky premieňa a prináša nám množstvo nových výziev a bez vzdelaných ľudí a vedeckého pokroku v technických, prírodných i spoločenských vedách bude pre nás stále ťažšie v ňom fungovať.
Autorka článku je Pavla Francová, Forbes.cz
