Za vzťahy sa oplatí bojovať, ale nemôžeš byť jediný, kto bojuje. Tento citát neznámeho autora asi najlepšie vystihuje, prečo sa toľko partnerstiev rozpadá. Mnoho ľudí, ktorých problémy vo vzťahoch priviedli na terapiu, hovorí vety ako:
- „Mám pocit, že tento vzťah je ako slepá ulička.“
- „Nič, čo poviem alebo urobím, ho/ju nedonúti konať inak alebo urobiť zmeny.“
- „Je to, ako keby som komunikoval/a s kamennou stenou.“
- „Keby sa aspoň trochu snažil/a…“
Aj vy sa vo svojom manželstve či vzťahu cítite rovnako? V tomto článku budem hovoriť o štyroch problémoch, na ktoré si treba dávať pozor, keď sa pokúšate rozhodnúť, či je váš vzťah predurčený na neúspech.
1. Hodnoťte svoj vzťah na základe činov, nie slov.
Psychológovia niekedy hovoria, že sa do svojich partnerov zaľúbime na základe ich slov, no zostávame s nimi pre ich činy.
Všimli ste si, že medzi slovami a činmi vášho partnera narastá priepasť? Nahromadili sa časom nesplnené sľuby?
Je dôležité brať svojho partnera na zodpovednosť za to, čo povie, že urobí – nie tak, aby sa cítil napadnutý, ale spôsobom, ktorý posilní vzájomnú dôveru a záväzok.
Psychologické výskumy ukazujú, že niektoré z najťažších osobností, s ktorými sa možno stretnúť (narcisti, manipulátori, subklinickí psychopati atď.), sú na začiatku vzťahu celkom očarujúce. Až keď s nimi strávite viac času, začnete ich vnímať takých, akí skutočne sú: veľa sladkých slov, no žiadne činy.
2. Podrobte partnera testu „konštruktívnej kritiky“.
Dokáže váš partner prijať konštruktívnu spätnú väzbu alebo reaguje nepriateľsky, s hnevom či odplatou zakaždým, keď sa pokúsite pomôcť alebo vyjadriť vlastný názor na situáciu? Ak je to to druhé, možno vás čakajú ťažké časy.
Každý partner musí byť schopný priznať, keď sa mýli, a zapojiť sa do úprimného dialógu a zároveň si zachovať otvorenú myseľ.
Partneri, ktorí majú mentalitu „vždy mám pravdu“, len zriedka dosahujú úspech vo svojich blízkych vzťahoch. Práve ľudia, ktorí sú schopní vcítiť sa a vidieť perspektívu druhých, aj keď s nimi nesúhlasia, majú šancu na úspech vo vzťahu.
Psychológ Everett Worthington hovorí o pozitívnej reakcii na rozdiely v názoroch toto: „Je jasné, že musíme byť schopní diskutovať o rozdieloch, ale verím, že väčšina zmien nastane, ak budeme praktizovať zdvorilosť, a nie jednoducho reagovať na možné provokácie. Angažovaná zdvorilosť je o tom, že pevne držíme svoje presvedčenie – to je tá „angažovaná“ časť – ale správame sa slušne k ľuďom, ktorí zastávajú iné pozície. Ak s empatiou počúvame druhých, snažíme sa pochopiť ich pozíciu a správame sa zdvorilo, často môžeme nakoniec nájsť spoločnú reč.“
Odráža tento citát správanie vášho partnera? Alebo zastáva zásadne odlišnú filozofiu konfliktov a kompromisov?
3. Posúďte, či váš partner dáva toľko, koľko dostáva.
Je dôležité, aby ste občas zhodnotili úsilie, ktoré do vzťahu vkladáte vy a váš partner. Dáva každý z vás toľko, koľko dostáva, alebo je vo vzťahu nerovnováha?
Pri tomto cvičení nezabúdajte, že ľudia prejavujú lásku a starostlivosť rôznymi spôsobmi. Buďte teda opatrní, aby ste niekoho neposudzovali na základe vašich kritérií, ako by sa mal správať starostlivý partner. Zamyslite sa nad tým, čo znamená láska a starostlivosť pre vášho partnera a na základe toho ich ohodnoťte.
4. Opýtajte sa sami seba, či ste zo vzťahu už duševne odišli.
Niekedy už poznáme odpoveď, ktorú hľadáme. Keď si lámete hlavu nad tým, či sa váš vzťah oplatí udržiavať, hľadajte odpoveď vo svojej intuícii. Máte pocit, že to nie je to pravé a pravdepodobne ani nikdy nebude?
Alebo stále veríte a ste optimistickí, že váš vzťah pretrví? Jedna otázka, ktorú si treba položiť, je, či alebo ako často ste mentálne odišli alebo si dali pauzu od svojho partnerstva.
Záver
Každý si zaslúži byť šťastný, či už vo vzťahu alebo nie. Ak máte pocit, že vám váš vzťah neprináša šťastie, opýtajte sa sami seba:
- Majú činy môjho partnera väčšiu výpovednú hodnotu ako jeho slová?
- Ako reaguje na konštruktívnu kritiku?
- Dáva mi toľko, koľko si odo mňa berie?
- Som ešte stále prítomný/á vo vzťahu, alebo som ho už mentálne opustil/a?
Článok vyšiel na Forbes.com a jeho autorom je americký psychológ Mark Travers.
