Snúbil sa v nej talent, sila a odhodlanie ženy – matky. Tvorba slovenskej ilustrátorky a grafickej dizajnérky Daniely Olejníkovej sa objavila okrem iného i na príležitostnej poštovej známke k 100. výročiu založenia Slovenského národného divadla. A nie je iba vášnivou umelkyňou, ale aj matkou takmer dvojročného syna, ktorá sa už dva týždne po pôrode začala snažiť postupne zladiť svoj osobný život a úspešnú kariéru. A to robí dodnes.
Nevedela zapadnúť a nájsť sa
Daniela priznáva, že ju už od útleho veku zaujímali knihy. Ruku k dielu priložili predovšetkým jej rodičia, ktorí sa starali o to, aby mala od malička dostatok impulzov zo sveta literatúry i výtvarného umenia. To neskôr v jej živote vyústilo do podoby prihlášky na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. „Moje zamerania nesmerovali od začiatku k ilustrácii,“ prekvapuje. Pôvodne bola totiž študentkou na katedre maľby.
Jej prácu si vybrali značky ako Curaprox či Pískacie.
Ilustrátorka Wildflower kreslí už od detstva
Po dvoch rokoch štúdia Daniela nadobudla pocit, že sa akosi nedokáže zaradiť, zapadnúť a nájsť si svoje miesto. „Pedagógovia mi často hovorili, že sú moje práce príliš ilustratívne,“ opisuje. Preto sa začala viac zaujímať o túto oblasť a chcela vedieť, či by to pre ňu nebola schodnejšia cesta, ktorá by ju viac bavila. Zvedavosť ju prinútila prestúpiť na katedru grafiky do ateliéru ilustrácie pod vedením Dušana Kállaya.
Daniela sa počas štúdia na vysokej škole nevedela nájsť. Zmena jej pomohla. Foto: Nora a Jakub
A zmena sa dostavila ihneď. „Od prvého momentu, s prvým zadaním som mala pocit, že som ako ryba vo vode. Veľmi dobre sa mi robilo a cítila som obrovskú úľavu,“ konštatuje Daniela. Vtedy dala za pravdu predchádzajúcim pedagógom, ktorí tvrdili, že textový doprovod a literatúra boli akýmsi odrazovým mostíkom jej tvorby. Sprvu sa intenzívne venovala linorytu a sieťotlači, neskôr prešla k digitálnym médiám, v ktorých môže nasimulovať aj oné tradičnejšie techniky.
Z architektky sa na materskej stala ilustrátorka.
Obyčajné a mdlé steny premieňa na umelecké diela
„Aj keď mám v tejto práci nekonečno možností, tak sa ako keby viac utiekam k tým, ktoré mám odžité priamo pod rukami,“ konštatuje. Od linorytu a sieťotlače si odniesla do ďalšej práce napríklad i to, že pri knižných ilustráciách nevyužíva štandardnú farebnosť tlače, no vyberá si farby z Pantone vzorkovníka. Svoje prvé honorované digitálne ilustrácie tvorila Daniela pre detské časopisy Včielka a Zornička.
Obkročmo medzi dizajnom a voľným umením
Existuje jedna základná vec, ktorú by podľa Daniely mali vedieť všetci ilustrátori s ambíciami pracovať na knihách. „Dôležitejšie, než robiť pekné obrázky, je rozmýšľať nad príbehom. Spolupracovať s textom, vyzdvihovať, čo je v ňom podstatné, a zároveň ho posúvať ďalej,“ približuje. To označuje za esenciálnu podstatu svojej kariéry.
Daniela okrem iného spolupracuje na knihách pre deti a tiež dospelých, ktoré vníma absolútne odlišne. „Môžem si v nich dovoliť iné veci, a iné veci chcem ilustráciami dosiahnuť,“ vysvetľuje. Ak práve pripravuje niečo pre dospelých, dáva si obzvlášť pozor na to, aby neskĺzla k popisovaniu, inak by bola jej ilustrácia v podstate zbytočná. V týchto projektoch si zároveň môže dovoliť väčšmi experimentovať.
Ilustrátora zo značky Mellow nebavilo pracovať pre iných.
Kreativite popustil uzdu pod pseudonymom
Pri ilustráciách určených pre deti zase Daniela zvažuje, akým spôsobom ich budú čítať. „Či spolu s rodičmi, alebo je to taká tá samostatná práca, že sa s knihou niekam zašijú,“ dodáva s úsmevom. Keď si má vybrať, ktoré zo svojich doterajších projektov považuje za najúspešnejšie, hovorí o knihe V melónovom cukre od Richarda Brautingana.
„Bol to jeden z prvých väčších projektov a doteraz asi môj najexperimentálnejší,“ upresňuje. Vďačí zaň spolupráci s grafickým dizajnérom Palom Bálikom, s ktorým dovtedy pracovala na ďalších piatich knihách. Najďalej zas zabehla kniha Útek od jej partnera Mareka Vadasa, ktorá bola doteraz preložená do šiestich jazykov.
Šikovná ilustrátorka s radosťou spomína na projekt knihy V melónovom cukre. Foto: archív Daniely Olejníkovej
Tiež s radosťou spomína na spoluprácu na detskej knihe Hávedník, vďaka ktorej po rokoch siahla opäť po linoryte. „Bol to akoby návrat domov. Po rokoch som sa opäť vrátila k mojej obľúbenej technike,“ vraví. Na práci ilustrátorky Danielu baví hlavne to, že je rôznorodá a nachádza sa na pomyselnom pomedzí dizajnu a voľného umenia. „Je to tak obkročmo medzi disciplínami, čo je príjemná pozícia,“ dodáva.
Inšpiráciu pre svoju tvorbu hľadá v milovanej literatúre a nápomocnou sú jej často aj situácie z každodenného života či príroda. „Tá je pre mňa zásadná. Keď sa v nej nachádzam, tak sa mi lepšie rozmýšľa nad vecami i prácou. A keďže v nej vidím samú krásu, snažím sa ju prenášať aj do svojej tvorby,“ približuje.
Materstvo ju naučilo vyberať si
V roku 2018 sa Daniele zmenil život, keďže na svet priviedla svojho syna a stala sa matkou. Pre materstvo sa práce nevzdala a vrátila sa k nej už dva týždne po pôrode. „Moji rodičia sú nám veľmi nápomocní. Keby nebolo ich, tak by som asi nevládala pracovať vôbec,“ konštatuje a ihneď dodáva, „od synovho narodenia sa starajú o to, aby som mala dosť času venovať sa sebe i práci.“
Aj túto obálka F magazínu pre Fedrigoni, značku papierov, vytvorila Daniela. Foto: archív Daniely Olejníkovej
Počas rozprávania otvorene priznáva, že občas váha, či sa vydala na správnu cestu a nemala si dať s prácou na dlhší čas pokoj. „Niekedy je to v poriadku, niekedy je to ťažšie, keď mi je večer do plaču, že ešte na niečom musím robiť,“ vraví a zasmeje sa. Materstvom získala mnohé aj v kariére, napríklad sa stala oveľa efektívnejšou. „Riešenie nejakého problému, s ktorým by som sa v minulosti dlhšie trápila, si premyslím napríklad popri hojdaní. Pracuje sa mi určite s väčšou sviežosťou,“ upresňuje.
Ilustrátorka Danyela art spolupracuje so značkami
Gosh i La Donuteria. Po večeroch učí ľudí kresliť
V najbližších mesiacoch čaká na Danielu pomyselná žatva. Tento rok totižto uzrú svetlo sveta niektoré z jej projektov, na ktorých začala pracovať dávno, napríklad detská encyklopédia o číslach pre zahraničné vydavateľstvo Little Gestalten alebo dve knihy pre najmenších pre vydavateľstvo B4U. „Bude to radosť a nakopnutie do roboty, až knižky konečne uvidím hotové,“ vraví. Zároveň pracuje na picturebooku pre deti, ktorý napísal jej partner Marek Vadas. Tiež jej pribudne ďalšia známka pre Slovenskú poštu i nové grafiky.
A čo bude robiť po rodičovskej dovolenke? „Naučila som sa neplánovať spôsobom, že v troch rokoch dám svoje dieťa do škôlky. Neviem, čo bude, a ako dlho ma ešte bude syn potrebovať tesne pri sebe,“ upresňuje. Daniela tiež konštatuje, že materstvo ju naučilo viac si vyberať spolupráce a rozmýšľať nad tým, čomu chce skutočne venovať svoj čas. Budúci rok by sa rada zamerala na voľnú tvorbu a rozbehla vlastný projekt, ktorý by mohol mať podobu knihy či súboru grafík.
Daniela Olejníková o oblasti ilustrátorstva
Na Slovensku je veľa kvalitných ilustrátorov. Mám pocit, že aj viac rôznej roboty a uplatniť sa vie viac ľudí. Keď som začínala, tak sa knižná sféra práve otvárala novým menám. Keby som sa dnes ako zadávateľka mala rozhodnúť, od koho by som chcela ilustrácie pre svoj projekt, mala by som si problém vybrať. Toľko šikovných ilustrátorov tu je. Zásluhu má na tom aj ASIL, Asociácia ilustrátorov, ktorej do veľkej miery vďačím aj za svoju kariéru. Odporúčam sledovať ich web s portfóliami, kde stále pribúdajú noví členovia. Tvorbou ma poslednou dobou zaujali tiež Lívia Suchá a Peter Ličko, pre mňa sú to nové objavy. V Česku dlhodobo sledujem napríklad Evu Macekovú, Julianu Chomovú alebo Patrika Antzaka.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
