Jej vôľa je nezlomná, jej nadšenie je nákazlivé, jej energia sa zdá byť nevyčerpateľná, rovnako ako jej túžba pomáhať. Ak by mal byť nejaký príbeh inšpiráciou – a nielen na Vianoce – potom je to práve príbeh Slovenky Diny Štěrbovej.
„Nikto by si na nás vtedy netrúfol, a predsa sme tam vyšli,“ spomínala neskôr v rozhovoroch. Navyše si mohla pripísať ešte jedno prvenstvo – osmitisícovku zdolala až vo svojich 44 rokoch, ako do tej doby najstaršia žena.
Namiesto toho, aby ju po návrate oslavovali, vyhrážali horolezkyni komunistickí funkcionári, že už sa na žiadnu horu nepozrie. Dnes 85-ročná Štěrbová sa však nikdy nenechala zlomiť, nevzdala sa, práve naopak.
Za jej úsilie ju pred dvoma rokmi ocenil prezident Petr Pavel medailou Za zásluhy. „Myslím, že keď človek niečo skutočne chce, má veľkú šancu to uskutočniť. Nezáleží na žiadnom systéme ani na prekážkach,“ podotýka Dina Štěrbová.
Na osmitisícový vrchol sa počas svojej aktívnej horolezeckej éry pozrela ešte raz – v roku 1988 prekonala pakistanskú horu Gašerbrum II. Po páde totalitnej vlády sa pokúšala aj o Mount Everest.
Prvý raz sa dostala do výšky sedemtisíc metrov, o rok neskôr ešte o 900 metrov vyššie. Zdolať najvyšší vrchol sveta sa jej síce nikdy nepodarilo, no hory jej zostali v srdci a vlastne ich nikdy neopustila.
So svojím manželom Otakarom Štěrbom sa po ničivom zemetrasení v pakistanskom Karákórame v roku 2005 rozhodli v krajine pomáhať. Spolu s dedinčanmi z miest Askole a Chonga v doline Braldu vybudovali dva vodovodné systémy – jeden na vysokohorských pasienkoch pri Askole vo výške štyritisíc metrov nad morom a jeden priamo v Chonge.
V nasledujúcom roku sa do Pakistanu vrátili s kolegom Víťom Dokoupilom, keď z Českej republiky cez Karáčí a Islámábád preniesli dva obrovské kontajnery obsahujúce mobilnú rozložiteľnú nemocnicu zo špeciálnych panelov a množstvo zdravotníckeho vybavenia, materiálu a liekov, ktoré darovali väčšinou drobní českí darcovia.
Prvýkrát sa však Dina Štěrbová do Pakistanu pozrela v roku 1970 ako členka expedície Indus-Haramosh, historicky prvej československej výpravy do Karákóramu. Nákladným autom cestovali cez celý Sovietsky zväz, Irán a Afganistan.
„Ponúkol sa mi pohľad do tretieho sveta a ja som v horách videla až neandertálske podmienky, v ktorých tí ľudia žili. Deti mali tuberkulózu, abscesy na kĺboch. To bola taká rana medzi oči a ten obraz vo mne navždy zostal,“ spomína, keď sa pár dní pred Vianocami rozprávame.
Práve jej humanitárna misia, ktorá nasledovala potom, čo skončila s aktívnym lezením, jej život dodnes napĺňa.
V roku 2007 dopravil z poverenia neziskovej organizácie Hands for Help do najvyššie položenej dediny Arandu v údolí rieky Bašo malú rozložiteľnú nemocnicu, pre ktorú predtým upravili pozemok. Mali ju len doviezť, postaviť a odovzdať, lenže na mieste videli, že dedinčania vôbec netušia, čo majú ďalej robiť.
Dine a jej kamarátovi Víťovi Dokoupilovi bolo jasné, že ak sa o nové dielo nikto nebude niekoľko rokov starať, zásobovať ho liekmi, zabezpečovať jeho chod a zaškoľovať personál, ktorý tam nebol, všetko príde nazmar a o rok bude nemocnica slúžiť skôr ako stajňa pre ovce, kozy a jaky.
„Snažili sme sa presvedčiť spomínanú neziskovú organizáciu, aby sa o nemocnicu aj naďalej starala, ale neuspeli sme. Bolo nám ľúto chudákov dedinčanov, ktorým sme dali nádej, cítili sme však aj obrovskú zodpovednosť voči tisícom českých darcov, ktorí dúfali, že svoje peniaze venovali na zmysluplný cieľ, takže sme nemali inú možnosť, než že to prevádzkovať sami. V roku 2008 sme s Víťom založili malú dvojčlennú neziskovú organizáciu a odvtedy to funguje,“ približuje Štěrbová.
Nemocnica pritom stojí na pomerne neprístupnom mieste. Na najvyššom bode jednej z karákóramských dolín, čo má svoju logiku, pretože pod čelom tamojšieho najdlhšieho ľadovca Čhogo-Lungma je voda.
Archív Díny Štěrbovej
Ľudia, ktorí tu žijú, sa však tak trochu ocitli v pasci, do ktorej boli vytlačení približne o 300 až 400 rokov skôr z preľudneného indického subkontinentu. Museli sa prispôsobiť a vytvoriť unikátny minimalistický spôsob života založený na malých políčkach, na ktorých pestujú pšenicu.
K tomu ešte na vzdialených pasienkoch chovajú dobytok. „Ten majú tak dva až tri dni cesty od domova, pretože v dedinke by sa nemal kde pásť. Nad kamenistými ľadovcami sú bočné údolia, ktoré sú zelené, tam majú dosť jedla,“ opisuje Dina Štěrbová.
Na pasienky vyhánajú zvieratá vždy na jar a tie na jeseň zase zhadzujú dolu. Počas zimy na pasienkoch zostávajú len jaky, ktoré sú schopné prežiť v tých najtvrdších podmienkach a poradia si aj so snežnými leopardmi.
Životné podmienky ľudí v takých horských dedinách sú pre Európana ťažko predstaviteľné. Až päť mesiacov v roku sú obyvatelia odrezaní od okolitých dedín vysokým snehom a lavínami. Zimu trávia v podzemných pivniciach, kde nemajú slnečný svit a žijú pri jednom ohníku, čo pre ich zdravie nie je príliš dobré. Z toho potom pramenia zápaly pľúc a ďalšie závažné ochorenia.
Výhodou podľa Diny je, že Pakistan patrí spolu s Čínou a Indiou medzi najväčších výrobcov liekov. Keďže ide o chudobnú rozvojovú krajinu, lieky tam sú desaťkrát lacnejšie než napríklad v Česku. To je pre malú českú neziskovú organizáciu, ktorá nemocnicu v Karákórame prevádzkuje, šťastie.
„Na celoročné zabezpečenie liekov nám stačí okolo desaťtisíc dolárov, čo nie je také ťažké zohnať. Ak by to bolo stotisíc dolárov, už by to pre nás bolo náročnejšie. Sami miestni si lieky nekúpia, sú pre nich drahé, pretože nemajú takmer žiadny príjem, ale tým, že ich máme v nemocnici, im môžeme zachrániť život.“
A to sa im aj darí. Pred 20 rokmi umieralo v každej dedine ročne v priemere 10 až 15 detí, najčastejšie práve na takzvaný zimný zápal pľúc. Od roku 2007 v Arandu zomreli dve osoby. Nemocnicu pritom obsluhuje jediný človek – zdravotník Najaff Ali. Pôvodne nemocnica slúžila pohotovosti pre približne 1 500 ľudí, dnes tam chodí okolo 5 000.
Najaff Ali má len stredoškolské zdravotnícke vzdelanie, jeho znalosti sú však široké. Zápal pľúc spozná už od dverí, rovnako ako dehydrované dieťa, ktorému zavádza kanylu a zavodňuje ho. Zvládne aj ľahšie operácie, ošetruje zložité úrazy nôh, trhá zuby, medzitým určuje diagnózy pomocou ultrazvuku, má k dispozícii aj malé biochemické laboratórium a prenosné EKG, ktoré ovláda notebookom.
Archív Díny Štěrbovej
Zatiaľ nemá k dispozícii pomocníka, ale to by sa mohlo zmeniť. Na medicínu bol prijatý jeho syn Asif a je veľká pravdepodobnosť, že sa po štúdiu do dediny vráti a bude pokračovať v tej istej misii ako jeho otec.
„Náš projekt je malý, koncentrovaný na jediné údolie. Nechceme byť veľkou organizáciou, nad ktorou by sme stratili prehľad, chceme vždy dohliadnuť na využitie každej darovanej koruny,“ spomína Dina Štěrbová.
Peniaze získavajú rôzne – väčšinou od súkromných darcov, ktorí prispievajú podľa svojich možností, od malých čiastok až po prekvapivo vysoké sumy.
„Niekoľkokrát sa nám podarilo získať podporu českého ministerstva zahraničia formou takzvaného malého lokálneho projektu. Tento rok sme tak získali kvalitný farebný ultrazvuk s tromi rozlišovacími funkciami, ktorý v dedine Arandu odovzdal našej nemocnici český veľvyslanec Ladislav Steinhübel,“ spomína Dina Štěrbová.
Na ultrazvuku je možné vyšetriť aj srdce, predovšetkým však slúži na gynekologické vyšetrenia. To bol v minulosti pre Najaffa Aliho veľký problém. V Pakistane je hlavným náboženstvom islam, čo ovplyvňuje postavenie žien. Cudzí muž sa ich nesmie dotknúť od pása nadol, čo je pri gynekologickej prehliadke prekážka.
„Najaff musel mať výnimku od miestnej rady mullov, ktorí ho spočiatku považovali za kacíra. Chvíľu trvalo, kým mohol ženy vyšetriť. Tie to však pochopili okamžite a každá chodí na prehliadky, pretože vie, že ide o kľúčové vyšetrenie. Musí však prísť v sprievode inej ženy,“ vysvetľuje Dina.
Ultrazvuk sa osvedčil, do roku 2014, keď ho nemocnici prvýkrát vybavili, umierali dve až tri ženy ročne na pôrodné či popôrodné komplikácie. Pri jednej vážnej situácii bola prítomná aj Dina – žena po pôrode stále krvácala a pre stratu krvi upadla do bezvedomia. Privolaný Najaff jej podal krvné infúzie a potom s ňou cestoval do sedem hodín vzdialenej nemocnice.
„Tam jej vybrali placentu a zachránili ju. Dieťa, bohužiaľ, transport neprežilo. Keď nastane takáto situácia, všetci okolo len bezmocne sledujú a nariekajú, prípadne volajú mullov, ktorí sa namiesto pomoci modlia. Takéto tragické prípady v Arande sa však v posledných rokoch vďaka použitiu sonografie prakticky vytrácajú,“ dodáva Dina.
DINA ŠTĚRBOVÁ
- Narodila sa 22. apríla 1940 v Bratislave ako Margita Schochmannová. Vyštudovala odbornú matematiku so špecializáciou na matematickú analýzu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského.
- V roku 1964 sa vydala za Otakara Štěrbu, ktorého nasledovala do Olomouca. Tu od toho istého roku prednášala na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Palackého. Má syna Michala.
- V roku 1984 spolu s Věrou Komárkovou uskutočnila prvý ženský výstup na šiestu najvyššiu horu sveta Čo Oju (8201 m n. m.) a v roku 1988 s Líviou Klembárovou vyliezla na Gašerbrum II (8035 m n. m.).
- Pokúšala sa aj o zdolanie vrcholov Broad Peak, Manáslu a Mount Everest. Asi 300 výstupov absolvovala v Tatrách.
- Do roku 2005 sa datujú začiatky jej humanitárnej činnosti, keď s manželom venovali desaťtisíc dolárov na vybudovanie dvoch vodovodov pre obyvateľov odľahlej oblasti v Pakistane
„Máme prevenciu, a keď sa komplikácie pri pôrode aj napriek tomu vyskytnú, k dispozícii je vycvičená skupina silných mužov, ktorí rodičku na nosidlách donesú na miesto, odkiaľ ju záchranný džíp prepraví do nemocnice v Skarde. Džíp sme zakúpili už v roku 2010,“ dopĺňa.
„Môj vzor bol Edmund Hillary, ktorý vystúpil na Mount Everest a z vďačnosti pod ním vybudoval malú horskú nemocnicu a niekoľko škôl. Sama som chcela byť už ako dieťa lekárkou, no nemala som vhodný kádrový profil. Absolvovala som semester na medicíne načierno, než na to prišli a vyhodili ma. Študovala som teda matematiku, ktorou som sa aj živila. Medicína však zostala ako nesplnený sen a pretla sa s horolezectvom.“
O 30 rokov neskôr pod horou Kančendženga vybudovala nemocnicu aj horolezkyňa Cherie Bremer-Kamp, keď jej miestni Šerpovia zachránili život. Až koncom 90. rokov vznikla podobná nemocnica v Askole pod najvyššou horou Karákóramu – K2,“ približuje bývalá horolezkyňa.
Investície ich neziskovky však nejdú len do liekov a vybavenia – občas je potrebné opraviť samotnú nemocnicu, ktorú zničila lavína, kúpiť traktor, opraviť cestu, urobiť vodovod či zrekonštruovať školu.
„Ak ľuďom neumožníte prístup k vzdelaniu, celé vaše úsilie je zmarené. V roku 2014 sme preto kúpili pozemok v správnom centre, v Skarde, postavili sme internát, aby mohli študenti pokračovať v štúdiu na vyšších stupňoch škôl,“ upresňuje bývalá horolezkyňa.
Na prvom mieste je podľa nej záchrana životov, na druhom prístup k vzdelaniu, ale tou najdôležitejšou a najťažšou úlohou je dosiahnuť udržateľnosť projektu, aby sa postupne stal nezávislým od finančnej pomoci zvonku.
Ide teda o vytvorenie vlastných zdrojov príjmu, čo na celej veci nie je úplne najťažšie. Karákóram má úžasný turistický potenciál, ktorý však zatiaľ nie je rozvinutý. Najväčší záujem je stále o K2 a okolité osemtisícovky, z ktorých jednu – Gašerbrum II – v roku 1988 Dina s Liviou Klembárovou zdolali. Išlo o československý prvovýstup.
Aj v oblasti Arandu je množstvo menších panenských a nezlezených kopcov a dolín vhodných hlavne na trekovanie.
Archív Díny Štěrbovej
Príjmy z expedícií, ktoré tam prebiehajú, často idú zahraničným cestovným kanceláriám, a nie miestnym ľuďom. „Najaff si však založil svoju malú cestovnú kanceláriu, takže verím, že sa situácia začne meniť,“ dodáva Dina Štěrbová a pripomína, že časť príjmov chce venovať priamo na chod nemocnice.
Keď sa dnes Dina obzrie za tým, čo sa im podarilo vybudovať, zaplaví ju radosť. Ľudia majú prístup k liekom, k základnej zdravotnej starostlivosti, k čistej vode, čiastočne aj k vzdelaniu a ich život sa výrazne zlepšil. Horali tiež pochopili, že o svoju budúcnosť sa musia starať aj oni – projekt im ukázal ako.
Nedostali len ryby, ale aj udice, aby ich mohli vlastným úsilím uloviť. Dina si uvedomuje, že ide stále o beh na dlhú trať a cieľ je ešte veľmi ďaleko. Vie, že jej práca zatiaľ nekončí. „Je to podobné ako s horolezectvom. Ako sa hovorí: na desať dielov úsilia pripadá jeden diel radosti, ale tá potom stojí za to!“ uzatvára.
Článok vyšiel na forbes.cz a autorkou je Jana Pšeničková.
