La Gomera, druhý najmenší z Kanárskych ostrovov, oplýva prírodou, z akej človek stráca slová, a prastarými zvykmi, ktoré dodnes uľahčujú život. Drobný fliačik zeme uprostred Atlantiku leží ďaleko od všetkého ruchu a stále dosť blízko, „keby niečo“.
Stať sa môže všeličo – a za všetkým, od lekárov špecialistov cez tovar mimo bežnej dennej spotreby až po vyššie vzdelanie, sa treba vybrať k jednému z väčších ostrovných bratov, najčastejšie trajektom na Tenerife alebo priamo na španielsku pevninu.
Na druhej strane si tu domáci vychutnávajú autentický pokoj, celoročne príjemnú miernu klímu a strhujúcu prírodu. Tá je výnimočná v každom ohľade – vulkanická pôda, bujarý vavrínový prales, hlboké rokliny, vlny oceánu búšiace o pevninu aj všadeprítomný vietor. Gomerania po stáročia hľadali spôsoby, ako si život v špecifickom teréne prispôsobiť. A to, čo vynašli, si dodnes starostlivo strážia.
Rozhovory bez slov
Starší muž stojí na pahorku vysoko nad roklinou Erque, za ďalším masívom sa črtá oceán, ktorého oceľový chlad kontrastuje s červenkastými skalami. Skúsenými pohybmi si do úst vloží dva prsty a vydá dlhý pískavý zvuk. Po chvíli z diaľky príde odpoveď.
Pre netrénované ucho znie pískanie ako krátka pieseň či snaha o napodobnenie vtáčieho spevu. Pre ostrovanov z La Gomery je však silbo gomero ucelený jazyk, niekdajšia nutnosť aj vykúpenie.
Predstavte si La Gomeru ako trochu popraskaný korytnačí pancier s ryhami. Z centrálnej náhornej plošiny sa početné rokliny a priepasti zvažujú nadol k oceánu. Dnes ostrov pretína množstvo turistických chodníčkov a niekoľko motorových ciest rozbiehajúcich sa zo stredu ostrova ako slnečné lúče. Nebolo to tak vždy.
