La Gomera, druhý najmenší z Kanárskych ostrovov, oplýva prírodou, z akej človek stráca slová, a prastarými zvykmi, ktoré dodnes uľahčujú život. Drobný fliačik zeme uprostred Atlantiku leží ďaleko od všetkého ruchu a stále dosť blízko, „keby niečo“.
Stať sa môže všeličo – a za všetkým, od lekárov špecialistov cez tovar mimo bežnej dennej spotreby až po vyššie vzdelanie, sa treba vybrať k jednému z väčších ostrovných bratov, najčastejšie trajektom na Tenerife alebo priamo na španielsku pevninu.
Na druhej strane si tu domáci vychutnávajú autentický pokoj, celoročne príjemnú miernu klímu a strhujúcu prírodu. Tá je výnimočná v každom ohľade – vulkanická pôda, bujarý vavrínový prales, hlboké rokliny, vlny oceánu búšiace o pevninu aj všadeprítomný vietor. Gomerania po stáročia hľadali spôsoby, ako si život v špecifickom teréne prispôsobiť. A to, čo vynašli, si dodnes starostlivo strážia.
Starší muž stojí na pahorku vysoko nad roklinou Erque, za ďalším masívom sa črtá oceán, ktorého oceľový chlad kontrastuje s červenkastými skalami. Skúsenými pohybmi si do úst vloží dva prsty a vydá dlhý pískavý zvuk. Po chvíli z diaľky príde odpoveď.
Pre netrénované ucho znie pískanie ako krátka pieseň či snaha o napodobnenie vtáčieho spevu. Pre ostrovanov z La Gomery je však silbo gomero ucelený jazyk, niekdajšia nutnosť aj vykúpenie.
Predstavte si La Gomeru ako trochu popraskaný korytnačí pancier s ryhami. Z centrálnej náhornej plošiny sa početné rokliny a priepasti zvažujú nadol k oceánu. Dnes ostrov pretína množstvo turistických chodníčkov a niekoľko motorových ciest rozbiehajúcich sa zo stredu ostrova ako slnečné lúče. Nebolo to tak vždy.
V hornatejších oblastiach La Gomery prekonávanie vzdialeností trvalo celé dni. Revolučný jazyk, ktorý sa šíri do diaľky vyše troch kilometrov, pomohol zabezpečiť plynulú komunikáciu medzi pastiermi aj obyvateľmi roztrúsených dedín.
Technika je na pohľad jednoduchá – vložením jedného alebo dvoch prstov do úst sa vyrieknu slabiky založené na šiestich rôznych zvukoch. Zvyšné tóny sa dosahujú zmenou polohy prstov. Na svete neexistuje iný takýto komplexný „pískací“ jazyk, ide o unikát, ktorý si deti kedysi osvojovali súčasne s tým, ako sa učili rozprávať.
Za to, že prežil aj v časoch, keď svetu vládne WhatsApp a správy sa šíria rýchlosťou blesku, vďačí miestnej komunite. „Silbu na sklonku 20. storočia hrozil zánik, no v roku 2009 bol jazyk zapísaný na zoznam nehmotného svetového dedičstva UNESCO. A nielen to. Svojrázna forma komunikácie sa vrátila aj do učebných osnov,“ hovorí ostrovanka Montse.
Kto má chuť sa silbu priučiť, môže prísť na verejné ukážky do škôl, priaznivci sa stretávajú aj pri pamätníku na vyhliadke Mirador de Igualero pod najvyšším bodom ostrova Alto de Garajonay (1 478 m) s dokonalou akustikou.
Mystický les
Vzácne vavrínové lesy majú na La Gomere nezameniteľnú atmosféru. Pripomínajú stratený svet s intenzívnou príťažlivosťou, až je z nich ťažké odísť. Ich čaro spočíva v pokrútených konároch, z ktorých visia dlhé brady lišajníkov, pomedzi kmene vykúkajú sýtozelené paprade a mach a z kvapiek vody sa tvoria jemné pavučinky.
Magický vavrínový les v Národnom parku Garajonay sa radí k pralesovitým typom a je jedným z mála svojho druhu na svete. Foto: TURESPAŇA
Bonus navyše – na celom ostrove nežije žiadna nebezpečná zver, aj keď miestami pripomína Jurský park. Časť lesa býva zahalená v hustej hmle, ktorá len násobí mystický charakter. Spolu sú súčasťou Národného parku Garajonay a patria pod ochranu UNESCO.
V týchto pľúcach La Gomery rastú endemity staré milióny rokov. Bohatý ekosystém, ktorý tvorí vyše desatinu celého ostrova, sa považuje za žijúcu fosíliu – ak by totiž vymrel, nikto ho už nikdy neobnoví. Práve preto v roku 2012 všetci stáli v pozore, keď ostrov zasiahli požiare.
Súčasť národného parku je aj najvyšší vrch ostrova, ku ktorému sa viaže legenda o gomerskej princeznej Gare a tenerifskom princovi Jonayovi – Rómeovi a Júlii na ostrovný spôsob.
Park križujú početné turistické chodníčky, či už k najnižšie položenej bujarej časti El Cedro, ktorou tečie nikdy nevysychajúci potok, alebo okruhom okolo La Laguna Grande – nezvyčajnej „lagúny“, ktorá sa vodou zapĺňa len za daždivých dní. Spoznáte ju podľa kameňov rozložených v kruhu, pri ktorých vraj kedysi čarodejnice vykonávali svoje staroveké rituály.
Výlučne ženská záležitosť
Kontrast k zeleni, takej živej, až z toho bolia oči, tvorí karamelová hlina (magra) typická pre južnú časť ostrova. Aj tú miestni dokázali zužitkovať v dodnes živej tradícii – hrnčiarstve. Krčahy, hrnce, misy či vázy sa tu podľa prehispánskych tradícií vyrábajú výlučne ručne, bez použitia hrnčiarskeho kruhu a foriem.
Túžba obzrieť si ich na vlastné oči nás priviedla do obce El Cercado. O dielňu na okraji kľukatej cesty sa opiera silné poludňajšie slnko. Veľkú vázu pri otvorených dverách stráži len čierna mačka, čoskoro sa však z vedľajšieho domu ozve ženský hlas. Hrnčiarka María del Mar rýchlo odstaví paellu zo sporáka a skúsenými pohybmi začne brúsiť a leštiť už takmer hodvábne hladký džbán.
„Naučila ma to moja mama, ktorú to zasa naučila jej mama a tú zasa tá jej. Hrnčiarstvu sa na La Gomere vždy venovali výlučne ženy. Úlohou mužov bolo ísť po hlinu, čo nebola fyzicky ľahká úloha,“ vysvetľuje.
María del Mar je jednou z posledných hrnčiarok na ostrove, ktorá ovláda remeslo z prehispánskych čias. Foto: archív Zuzany Zimmermannovej
Hlina totiž býva pochovaná pod zemou. Treba zájsť k útesom, pohľadať trhliny a vykopať aspoň meter hlbokú jamu. Niekedy v nej hlina leží, inokedy zas nie. Vtedy sa lopota začína odznova.
V mestečku El Cercado stojí múzeum, kde sa dozvedáme, ako zdĺhavo sa miestna hlina s vulkanickým pieskom mení na nádobu, aj to, aké náročné ju bolo v hornatom teréne prenášať na predaj.
„Ženy chodili bosé, na nohy si priviazali listy papradia a s krehkým tovarom putovali za výmenným obchodom,“ hovorí pracovník múzea, ktorý je, mimochodom, Maríin syn.
Hrnčiarka však na tvrdú prácu nedá dopustiť. „Zbožňujem mať prsty zaborené v hline a tvoriť niečo nové. Hrnčiarstvo je súčasť našej kultúry, no na celom ostrove sme naň zostali len dve – ja a moja sesternica. Priučila som remeslu aj dcéru, tá však odišla študovať na univerzitu. Nuž, sú iné časy, všetko sa mení, uvidíme, čo bude,“ dodáva zmierene.
Hippie vo veľkráľovskom údolí
Valle Gran Rey oblizujú vlny oceánu a stráži vysoká socha Guanča (pomenovanie pôvodných obyvateľov Kanárskych ostrovov) menom Hautacuperche, vodcu povstania proti španielskym dobyvateľom.
Úpätie údolia hýri sviežou zeleňou a terasovými poľami pretnutými vysokánskymi palmami kanárskymi. Pravidelne sa na ne šplhajú miestni guaraperos, aby zozbierali palmový „med“, gomerskú špecialitu, ktorá nechýba v žiadnom dezerte.
Palmový „med“, ktorý sa získava z miazgy paliem kanárskych, sa považuje za superpotravinu a je súčasťou gomers. Foto: La Gomera Travel
Skalnaté vrcholky sa podvečer halia do ružového oparu vypožičaného od zapadajúceho slnka. Práve juhozápadná časť ostrova patrí k turisticky najobľúbenejším, a to aj pre svoju miernu klímu.
V 70. a 80. rokoch sem prúdila hippie komunita hľadajúca alternatívny život, dodnes sa tu na plážach konajú spontánne ohňové šou, bubnovačky a koncerty, ktoré stále viac vytláčajú nemeckí dovolenkári.
Z miestneho prístavu vyrážajú lode k majstrovskému vulkanickému dielu Los Órganos, útvarom vysokánskych skalných stĺpov, ktoré sú výsledkom pomalého ochladzovania magmy v oceáne. Málokto si nechá ujsť veľrybie exkurzie rešpektujúce prísne pravidlá. Vody medzi ostrovom La Gomera a susedným Tenerife boli vyhlásené za prvú veľrybiu rezerváciu Whale Heritage Site v celej Európe.
V divočine, do ktorej patria
V oceáne v okolí La Gomery žije vyše tridsať druhov veľrýb a delfínov, s vysokou koncentráciou delfínov krátkoplutvých (pilot whales), druhu tmavosivých veľrýb so zaguľatenou hlavou a hmotnosťou až tri tony.
Vody v okolí La Gomery a Tenerife boli vyhlásené za prvú veľrybiu rezerváciu v celej Európe. Foto: Tina Excursiones
„Najlepší čas na ich pozorovanie je od marca do začiatku júna,“ hovorí kapitán, keď vyrážame na otvorený oceán. Po čase už provu lode sprevádza tlupa hravých delfínov skákavých. Často tu vídať delfíny pobrežné, ale aj vráskavce.
„Príroda je tu fantastická a oceán priezračný, viditeľnosť dosahuje až 60 metrov,“ hovorí kapitán s vášňou pre potápanie. Keďže ide o prísne chránenú oblasť, lode nepoužívajú žiadne elektronické zariadenia, vystačia si s dvomi-tromi „rangermi“, ktorí pozorne sledujú hladinu ďalekohľadmi, aby im neušiel žiaden morský cicavec.
Skúsený kapitán je jediný člen posádky, ktorý ovláda angličtinu, a tak sa ocitám v kajute, kde už onedlho vyťahuje jednu príhodu za druhou.
„Nikdy nezabudnem na okamih, keď som prvý a jediný raz videl vorvaňa tuponosého. Pozeral sa na mňa tým svojím krásnym obrovským okom, ešte teraz mi z toho naskakujú zimomriavky. Zažil som aj narodenie veľrybieho mláďaťa. Bolo veľmi hravé, plávalo sem a tam. Matku sprevádzali dve ďalšie veľryby, ktoré sa oň postarali, kým sa zotavovala. Po čase ho privítala aj skupina delfínov – ako oceánska rodina. Aj preto milujem oceán. Už môj otec ma naučil, že ak ho budete rešpektovať, bude vás rešpektovať tiež,“ hovorí kapitán, ktorý vo vode strávil celý život. Teší ho, keď môže pozorovať úsmevy na tvárach ľudí, keď prvýkrát uvidia zvieratá vo voľnej prírode. Na tom jedinom mieste, kam naozaj patria.
Symfónia prírody a človeka
„Domáci si silno zakladajú na tradíciách a milujú legendy,“ hovorí sprievodkyňa Montse, rodáčka z obce Vallehermoso, keď pomaly stúpame ostrými zákrutami ostrova. Práve v tejto časti, uprostred bujného lesného porastu, vyteká pramenitá voda zo siedmich drevených žľabov Los Chorros de Epina.
„Kto sa napije z ich vody, vraj nájde zdravie i lásku. No pozor, treba piť zľava doprava, muži z nepárnych prúdov a ženy z párnych,“ objasňuje o prameňoch, ktoré, žiaľ, nerozdávajú svoju liečivú silu celoročne – dlhšie obdobia sucha spôsobujú, že v lete sú ich žľaby prázdne. Obec Vallehermoso na severozápade ostrova pôsobí ako vyrezaná do strmých skalných stien a patrí ku geologicky najstarším na celom ostrove.
I napriek tomu sa tu na terasovitých farmách pod skalou Cano vďaka nanosenej pôde stále darí viniču, rajčinám a obilninám. So skalnatým pozadím kontrastuje zeleň palmových hájov, v údolí sa o skaly trieštia vlny oceánu. Keďže kúpanie nie je na tejto strane ostrova veľmi bezpečné, domáci si priamo na okraji pláže postavili bazény s úchvatnými výhľadmi.
V 70. a 80. rokoch do údolia na juhu ostrova prúdila hippie komunita hľadajúca alternatívny život, dodnes sa tu na plážach konajú spontánne ohňové šou, bubnovačky a koncerty. Foto: archív Zuzany Zimmermannovej
Celý ostrov La Gomera má len 22-tisíc obyvateľov, z ktorých takmer polovica žije v hlavnom meste San Sebastian. Miestne obce tvoria pestrofarebné domy rozťahané v úzkych dolinách. Ukážkový výhľad na túto architektúru ponúka vyhliadka Abrante nad obcou Agulo, bonbónom La Gomery. Sklenená konštrukcia prevísa cez skaly ako vyplazený jazyk a vytvára ilúziu kráčania vo vzduchu.
Kto má strach z výšok, môže si aspoň dopriať obed v miestnej reštaurácii. V neďalekej obci Hermigua ležia v oceáne prírodné bazény El Pescante, pri ktorých sa vypínajú zvláštne piliere. Sú pozostatkom horizontálneho žeriavu, pomocou ktorého lode v rozbúrených vlnách kedysi vykladali zámorský tovar, keďže stavba prístavu nebola možná. Obec pripomína zvlnený zelený koberec, na ktorom rastie najviac viničov ostrova.
Tanec nad priepasťou
La Gomera bývala nielen ostrov tajomných lesov, ale aj odvážnych pastierov. Kým lesy zostali, pastieri postupne vymizli. Zostal však po nich jeden z najunikátnejších tradičných spôsobov pohybu po krajine – salto del pastor (pastiersky skok). Keď som video pastiera balansujúceho nad skalným výbežkom ukázala kolegovi, okomentoval ho slovami: „Veď to je ako pole dance v prírode.“
Salto del pastor má v sebe naozaj prvky akrobacie na hrane. A to doslovne. Neodmysliteľným pomocníkom skokov je totiž okrem dávky odvahy aj asta – dlhá špicatá tyč, ktorá sa vraj kedysi vyrábala zo zvieracích rohov.
„Pre scenériu Kanárskych ostrovov sú typické strmé útesy a rokliny. Pastieri potrebovali nájsť spôsob, ako prekonať prírodné prekážky a pritom stačiť za stádami kôz. Technika salta del pastor im umožňovala udržať rovnováhu a preskakovať prekážky aj na tých najneprístupnejších miestach,“ hovorí sprievodca Henry.
Pastierstvo na La Gomere bolo vytlačené s príchodom turizmu, za jeho zánikom stálo aj čoraz ťažšie obhospodarovanie pôdy a s tým spojené sťahovanie do väčších obcí a celková zmena životného štýlu. Tradícia salta del pastor však zostáva živá. Zmenila sa na fascinujúci šport, v ktorom sa konajú súťaže a vystúpenia naprieč Kanárskymi ostrovmi.
„Je to viac než šport. Ide o symbol odolnosti, odvahy a úzkej väzby medzi človekom a prírodou,“ dodáva sprievodca.
V Kolumbových stopách
Ostrov sa dodnes hrdí prívlastkom „Isla Columbiana“ (Kolumbov ostrov) a obyvatelia radi rozprávajú o tom, ako bola Amerika posvätená vodou z La Gomery. Práve v hlavnom meste San Sebastian sa Krištof Kolumbus posledný raz zastavil pred plavbou cez Atlantik v osudné leto 1492, aby o niekoľko týždňov neskôr objavil Nový svet.
„Na ostrove, kde si doplnil zásoby potravín a vody, ho vraj chvíľu zdržala aj krásna vládkyňa Beatriz de Bobadilla, vdova po zavraždenom vládcovi Hernanovi Perazovi, neexistujú však priame dôkazy,“ hovorí Montse.
Hlavné mesto La Gomery San Sebastian bolo poslednou zastávkou moreplavca pred dobrodružstvom, ktoré viedlo k objavu Ameriky. Foto: archív Zuzany Zimmermannovej
San Sebastian sa pravidelne zapĺňa jednodňovými turistami, ktorých vypľuje trajekt z Tenerife, aby si na promenáde obzreli veľkú mozaiku venovanú zámorským objavom a urobili fotku so sochou ikonického moreplavca. Mesto, ktoré vzniklo okolo prírodného zálivu, však ponúka viac.
Koruny stromov na Plazza de la Constitución vytvárajú príjemný tieň, domáci lenivo listujú v novinách na lavičkách a v diaľke počuť zvony. Kostol La Asunción dokonale odráža umelecký kozmopolitizmus, ktorý na ostrove vládol v 16. a 17. storočí, keď sa La Gomera stala „ostrovom príchodov a odchodov“ pri plavbách oceánom.
Neprehliadnuteľná je tiež veža Torre del Conde, jediný pozostatok pevnosti z 15. storočia, ktorá zohrala dôležitú úlohu počas povstania Gomeranov proti španielskym dobyvateľom.
Pridajte si k tomu rozľahlé pláže, úzke uličky s pastelovými domami a možnosti turistiky, napríklad aj k úsmevnej soche boxera Marcosa Chinea, zatiaľ jediného gomerského účastníka olympijských hier v dejinách. Čo je doma, to sa počíta. A treba si to náležite uctiť.
