Zbalil si kufre a v roku 1991 spoločne s rodinou zakotvil v Československu. Kanaďan Allan Bussard sa spočiatku venoval pomoci malým a stredným podnikateľom, no po čase si uvedomil, že situácia v našej krajine nie je taká kritická, aby sme práve my nemohli pomáhať tým, ktorí to potrebujú o čosi viac. Preto sa ako šéf nadácie Integra, rozhodol zamerať na krajiny tretieho sveta a pomôcť tamojším farmárom, deťom či podnikateľom viesť plnohodnotný život.
Štrnásť rokov na čele nadácie mu prinieslo neuveriteľné množstvo skúseností a poskytlo odpovede na neľahké otázky. Sú Slováci vôbec ochotní pomáhať, alebo nás stará známa schopnosť sťažovať sa, ktorou sme preslávení aj v zahraničí, ešte stále neopustila?
Fotografka zachytila život kenských žien: Ich svet nie je taký negatívny, ako ho vykresľujú médiá
Nevidíme, čo všetko máme
„Slováci by sa mali naučiť viac dávať ako prijímať. Moja manželka dlhodobo učila na základnej škole. Keď sa žiakov opýtala, kde na škále od jedna po desať leží Slovensko z pohľadu ekonomiky, ak za jednotku považujeme Etiópiu a za desiatku USA, väčšina sa priklonila k číslu dva alebo tri. Máloktoré z detí si uvedomuje, ako dobre sa vlastne má. Pretože počúva svojich neustále sa sťažujúcich rodičov,“ začína Allan Bussard rozprávanie o tom, prečo sa v rámci nadácie preorientovali na problémy afrických krajín a aj za pomoci peňazí z fondov Európskej únie dokázali podať pomocnú ruku tým, ktorí sú pre dané krajiny najdôležitejší. Či už formou pracovných príležitostí pre tamojších farmárov alebo finančnou podporou detí, ktoré dostanú šancu vzdelávať sa a vytrhnúť sa tak z bludného kruhu chudoby.
Sme však ako národ dostatočne vyspelí na to, aby sme si cez projekt Integry s názvom Malaika dokázali na diaľku adoptovať dieťa a poskytovali mu finančnú podporu, vďaka ktorej sa môže vzdelávať? Podľa Allana sa práve v tejto oblasti u Slovákov stretol s tou najpozitívnejšou odozvou. Pripisuje to hlavne osobnému prvku, ktorý projekt adopcie obsahuje. „Rodiny na Slovensku si s daným dieťaťom v Afrike vymieňajú listy. Vedia tak, čo robí a ako sa mu darí, to je ojedinelé,“ dodáva šéf nadácie, ktorá takto v súčasnosti podporuje vyše 600 detí, pričom peniaze od darcu idú priamo škole, ktorá ich využije na nákup školských pomôcok, jedla, či na zabezpečenie zdravotnej starostlivosti. Správne využívanie príspevkov ale kontroluje aj on sám. „Musíte bojovať proti skepse, ktorú takáto forma podpory môže evokovať. Aj preto robíme pravidelné kontroly, audit a žiadna z inštitúcií sa nezaobíde bez funkčnej správnej rady,“ hovorí Allan.
Sociálne zabezpečenie a férový prístup
Skepsa však nie je len na strane Slovákov. Allan s ňou každodenne bojuje aj na africkej pôde, a to v rámci kľúčového sociálneho podniku nadácie pod názvom Ten Senses Africa. Táto firma sídliaca priamo v Keni, sa zameriava na spracovanie a výkup makadamových a kešu orechov priamo tam a v susednej Etiópii, ich následný dovoz na Slovensko a predaj do viacerých krajín Európy a Ameriky.
ROZHOVOR: Americká novinárka napísala výpoveď o vlastnom znásilnení. Obetiam dá odvahu prehovoriť
Dnes Ten Senses Africa spolupracuje s vyše tisíc päťsto podnikateľmi s makadamovými a kešu orechmi. No aj napriek tomu, že im spoločnosť ako jeden z mála odberateľov zabezpečuje fair trade a bio certifikáty, ktoré v Afrike nie je ani náhodou ľahké získať, často sa na úkor kvality rozhodnú pre iného odberateľa a Allan tak dennodenne bojuje s neférovým podnikateľským prostredím a korupciou.
V Keni postavil fabriku na spracovávanie makadamových orechov, ktorá zamestnáva vyše 350 pracovníkov. Foto: Eva Klanduchová
„V Keni je zákonom zakázané vyvážať makadamové orechy ešte v škrupine. Platí, že krajinu môžu opustiť až po jej mechanickom odstránení, aby tak domáca ekonomika neprichádzala o zisky z tejto činnosti. My daný zákon dodržiavame a orechy škrupiny zbavujeme vo vlastnej fabrike, ktorá zamestnáva okolo 350 tamojších obyvateľov. Čínski odberatelia však uplácajú farmárov, aby im orechy predávali ešte v škrupine, ktorej sa v Číne zbavujú za oveľa menšie náklady. Pre kenskú ekonomiku je však veľmi podstatné o túto hodnotu práce neprichádzať,“ vysvetľuje Bussard, ktorý aj z tohto dôvodu musí svojim zamestnancom v Afrike poskytovať tie najlepšie sociálne benefity a platové ohodnotenie. Aj preto mesačne na mzdách v rámci spoločnosti vyplácajú o 20 % viac, ako je kenskou vládou stanovená minimálna mzda.
Zdravotné poistenie? Privilégium
Okrem samotného platu však každému zamestnancovi prináleží aj nárok na sociálne a zdravotné poistenie, na ktoré väčšina afrických zamestnávateľov vedome ‚zabúda‘. „Človek, ktorý sa v Afrike ocitne v zdravotných problémoch a nemá poistenie, sa dokáže dostať do veľkých finančných problémov. Ak nemá z čoho zaplatiť pobyt v nemocnici, nepustia ho domov, kým sa jeho rodine nepodarí vyzbierať dostatočne veľkú sumu na vyrovnanie vzniknutého dlhu. Podobná situácia sa na Slovensku vyskytne len málokedy,“ dodáva Allan, ktorého Afrika naučila aj to, ako naozaj vyzerá život ľudí v podpriemerných sociálnych a ekonomických podmienkach.
Obchodovanie s orechmi je náročné aj z hľadiska sezónnosti a s ňou súvisiaceho financovania. Od marca do mája, keď produkt dozrieva, je totiž potrebné nakúpiť obrovské množstvá a farmárov vyplatiť obratom. Niekedy však medzi nákupom a samotným odpredajom prejde aj šesťdesiat dní, na ktoré treba byť z hľadiska finančného kapitálu vopred pripravený.
Farmári v Etiópii majú vďaka firme Ten Senses Africa sociálne zabezpečenie a plnohodnotnú prácu. Foto: Jana Janoska
Dostatok financií však nie je vecou príspevkov z fondov Európskej únie, ale správneho hospodárenia. Bussard si to uvedomuje a aj preto na hladký priebeh transakcií využíva vlastné prostriedky spoločnosti a na peniaze z eurofondov či z rozvojovej spolupráce SlovakAid siaha len v prípade, ak ide o podporu výskumu a rozvoja nových humanitárnych alebo fair trade projektov v rámci nadácie Integra.
„Finančnú pomoc investujeme do školenia farmárov, bio certifikačných procesov, fair trade certifikácie a do práve prebiehajúceho projektu návratu k pestovaniu makadamových orechov v Etiópii, kde sa začala kultivácia 300-tisíc nových sadeníc,“ dodáva na záver Allan, ktorý podľa vlastných slov nikdy nečakal, že oblasť rozvojovej spolupráce môže byť až taká náročná.
Svojím zanietením však už teraz mení k lepšiemu nielen ekonomickú situáciu afrického kontinentu, ale aj zmýšľanie často privilegovaných Európanov.
Hlavná foto: Allan Bussard prišiel do Československa spoločne s manželkou a deťmi v roku 1991.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
