„Veľa kamarátok, kolegov a manažérov mi hovorilo, že som sa zbláznila, že z takej pozície sa neodchádza,“ hovorí pre Forbes.sk Jana Sušková. „Banka bola pre mňa skvelá škola, naozaj veľa mi toho dala, aj sa so mnou krásne rozlúčila. Keď sa ma generálny riaditeľ pýtal, prečo odchádzam, povedala som mu, že tu skrátka už nie som viac šťastná. Pre mnohých je to nepochopiteľné, až hlúpe.“
Jana Sušková vyštudovala angličtinu a psychológiu, neskôr pracovala ako manažérka vzdelávania v Národnej banke Slovenska. Hoci ako sama hovorí, práca v bankovom sektore ju predtým nikdy nelákala, doslova sa v nej našla.
Po siedmich rokoch sa jej naskytla príležitosť viesť sekretariát komerčnej banky. „To bolo už úplne o inom. Bola to korporátna spoločnosť, ktorej majitelia boli ďaleko. Veľa som sa musela učiť,“ priznáva.
V komerčnej banke sa za 16 rokov vypracovala z vedúcej oddelenia sekretariátu cez riaditeľku odboru starostlivosti o klientov až na šéfku oddelenia ľudských zdrojov. V roku 2015 však z bankového sektora odišla. Dnes pomáha ľuďom ako dobrovoľná záchranárka a vedie vlastné meditačné centrum.
V rozhovore sa dočítate:
- Prečo sa rozhodla odísť z bankovníctva?
- Ako jej rodina reagovala, keď chcela sama odcestovať do Indie?
- Vďaka čomu sa dostala do Červeného kríža a s rodinou vyhrala Harinekov memoriál?
- Ako sa človek stane dobrovoľným záchranárom a prečo je to dôležité?
Druhý diplom si robila sama pre seba
Do bankovej sféry ste sa dostali po štúdiu jazykov a psychológie. To je pomerne neobvyklá kariérna dráha.
Ani v detstve, ani na prvej vysokej škole, z ktorej mám aj doktorát, som si vôbec nemyslela, že skončím v bankovom sektore. Naozaj nie. Ale skončila som v Národnej banke Slovenska v Inštitúte bankového vzdelávania. Bolo to fajn. Z veľkej časti to súviselo aj so psychológiou a angličtinou, ktoré som študovala. Bola to krásna práca.
Potom som prešla na sekretariát do komerčnej banky. Starala som sa najprv o tlmočnícke služby, recepciu, vodičov, asistentky vrchných riaditeľov aj o agendu akcionára. A to bolo už úplne o inom. Bola to korporátna spoločnosť, ktorej majitelia boli ďaleko.
Veľa som sa musela učiť. Aj preto som si robila nový diplom. Nie som si istá, či o tom v tej banke vôbec vedeli. Neplatili mi to, robila som to sama pre seba. Chcela som mať pocit, že je to miesto pre mňa správne.
Jasný cieľ
Z riaditeľky sekretariátu sa vám podarilo vypracovať až na vrchnú riaditeľku ľudských zdrojov. Čomu za to vďačíte?
Som veľmi vďačná tej banke. A chcela by som povzbudiť mladých ľudí – nepotrebovala som žiadnu protekciu ani politický alebo iný tlak na to, aby som rástla. Dostala som sa aj na biznisové pozície. A to ma veľmi bavilo.
S bankovou kariérou bola dlho spokojná. Neskôr to však už nestačilo. Foto: archív Jany Suškovej
Viete, sedela som veľakrát ako riaditeľka sekretariátu na zasadnutiach predstavenstva a obdivovala som manažérov, riaditeľov odborov, ako obhajovali svoje vízie, svoj cieľ a svoje presvedčenie. A úprimne som im aj závidela. Mala som pocit, sú múdri, šikovní… Až som nakoniec skončila medzi nimi – obhajovala som, argumentovala, presadzovala projekty a vízie.
Myslím si, že keď človek čokoľvek robí zo srdca, musí sa mu to podariť. Vidím to na sebe. Chcela som jazdiť na koni, jazdila som. Chcela som byť potápačkou, tak som sa potápala. Keď človek niečo naozaj chce, tak to vyjde.
No v roku 2015 ste z bankovníctva pomerne nečakane odišli. Prečo?
Počas celej tejto mojej krásnej cesty a kariéry ma držali aj učenia, na ktoré som narazila, keď som kedysi dávno ležala na onkológii. Tam človek veľa vecí prehodnotí. Niečo z neho vyberú a on čaká, čo to bude. A zrazu sa začne modliť, aj keď to vôbec nevie, hľadá rôzne barličky. Ja som vtedy našla knihy, ktoré napísal Dalajláma. Mala som ich doma, ale predtým som ich nikdy nečítala.
A vtedy som si povedala: „Tohto chlapa chcem stretnúť.“ Táto veta sa mnohým ľuďom nepáči, vytýkajú mi, že Jeho Svätosť Dalajlámu nemôžem nazývať chlapom, ale vtedy som to tak skrátka vnímala. Už na tretej strane jednej z tých kníh som bola uchvátená. Bolo pre mňa neuveriteľné, že existuje takýto svet.
Bolo tam napísané, že keď človek svojmu cieľu každý deň venuje energiu, napríklad aj myšlienku, tak sa mu splní. A ako som tam tak ležala a čítala som to, povedala som si, že to skúsim a do roka a do dňa chcem vidieť, či to naozaj funguje, v realite.
Do Indie nešla obdivovať Tádž Mahal
Fungovalo to?
Do roka a do dňa som sedela pred tibetským Dalajlámom a učila som sa o transformácii mysle a pozitívnom myslení. A odvtedy som to už nepustila.
V Indii bola už štyrikrát. Dnes vedie aj meditačné centrum. Foto: archív Jany Suškovej
Do Indie som išla s úžasným nadšením. Ale doma som nechala dve deti. Ani môj muž to nadšenie celkom nezdieľal. No ovládam slušne päť jazykov, naštudovala som si, čo môžem a čo nemôžem, ako tam veci fungujú.
Išla som bez sprievodcu, ale mala som veľké šťastie, že som poznala Ladislava Volka, ktorý bol vtedy veľvyslancom v Indii. To mi dalo pocit akejsi ochrany. Aspoň ten prvý raz. Odvtedy som bola v Indii ešte trikrát.
Pobyty boli aj učeniami. Najprv u Jeho Svätosti Dalajlámu, neskôr v sprievode tibetského lámu Rinpocheho Tulku Lámu Lobsanga. Takže to neboli len výlety do Indie. Nešla som si pozrieť Tádž Mahal. Boli to silné pobyty s krásnymi učeniami pozitívneho myslenia a sile mysle. Po štvrtom pobyte som sa rozhodla, že odídem z práce v banke.
Naleštené ego vymenila za šťastie
Ako na to vaše okolie reagovalo?
Veľa kamarátok, aj kolegov a manažérov, mi hovorilo, že som sa zbláznila, že z takej pozície sa neodchádza. Ale skrátka dozrel čas dať výpoveď, aj keď z úžasnej pozície.
Musím úprimne povedať, že moja krásna kariéra mi aj preleštila ego. Je fajn mať veľkú kanceláriu, veľké auto a veľký plat. Nebudem hovoriť, že nie. Veď aj vďaka tomu som si mohla dovoliť chodiť do Indie. Ale dostala som sa do chvíle, keď už som potrebovala aj niečo viac alebo niečo iné.
Boli to silné pobyty s krásnymi učeniami pozitívneho myslenia a sile mysle, spomína na Indiu. Foto: archív Jany Suškovej
Tá banka bola pre mňa skvelá škola, úžasne veľa mi toho dala, aj sa so mnou krásne rozlúčila. Keď sa ma generálny riaditeľ pýtal, prečo odchádzam, povedala som mu, že tu skrátka už nie som viac šťastná. Pre mnohých je to nepochopiteľné, až hlúpe.
Ale ja som vtedy už bola šťastnejšia v uniforme Červeného kríža. Nevadilo mi hrabať sa v zemi, vyťahovať ľudí z priekop, slúžiť v táboroch a roznášať jedlo.
Kurz u Viliama Dobiáša
Do Červeného kríža ste nastupovali na post riaditeľky, no ešte predtým ste sa stali dobrovoľnou záchranárkou, ktorou ste dodnes. Pomerne málo ľudí v dospelosti absolvuje kurz prvej pomoci. Čo k nemu priviedlo vás?
Moja dcéra si robila vodičák a súčasťou teórie bol aj kurz prvej pomoci. Prišla z neho absolútne nadšená a namotala celú rodinu. A tak sme sa prihlásili na kurz, ktorého výstupom bol Európsky certifikát prvej pomoci.
Lekár, ktorý nás školil, povedal, že to ešte nezažil, aby bolo z dvanástich účastníkov osem z jednej rodiny – ja, môj muž, môj brat, jeho žena, naša dcéra, jej priateľ, náš syn a jeho priateľka. Bolo to asi pred pätnástimi rokmi. Prvá pomoc sa popri meditáciách stala mojím „druhým ventilom“.
Mali sme veľké šťastie, že nás ako tím začal trénovať doktor a kolega záchranár Vilko Dobiáš, prezident Červeného kríža. Na tréningy sme chodili každý piatok. Učil nás, ako reagovať aj v ťažkých situáciách. Boli sme z toho vystresovaní, ale bola to skvelá skúsenosť.
Rodina ako tím
Darilo sa vám tak dobre, že sa vám podarilo vyhrať celoslovenské kolo súťaže tímov v prvej pomoci Harinekov memoriál.
Vtedy som plakala ako miss, ktorá povie, že chce svetový mier. Súťaže sa zúčastnilo 24 tímov dobrovoľných záchranárov. A my sme boli zrazu na prvom mieste.
Vyhrali sme to preto, lebo sme boli dobrý tím. To sa nedá ničím nahradiť ani prekonať. Keď nám prezident Červeného kríža vtedy udeľoval cenu, povedal, že ľudia sa na nás chodili pozerať. Bola to veľká česť.
Mala som z tejto súťaže obrovský zážitok. S celou rodinou som stála na pódiu, dostala som zlatú medailu od prezidenta Červeného kríža a mala som možnosť kráčať v uniforme pod slovenskou vlajkou v európskom kole.
Janka hovorí, že Harinekov memoriál bol v jej živote zlomovým momentom. Foto: archív Jany Suškovej
Záchrana životov ako najkrajšia práca
Vtedy ste sa definitívne rozhodli pre zmenu?
Zrazu som začala uvažovať, či to náhodou predsa nie je viac ako moja skvelá a dobre platená práca v banke. Zišla som z pódia a začala som si predstavovať, aké by to bolo, keby som aj v práci bola takáto neskutočne šťastná.
Ale z riaditeľky banky sa zo mňa stala riaditeľka Červeného kríža. Skončila som v podstate v tom istom, čo som chcela opustiť – naháňanie projektov a peňazí. Aj z tohto postu som odišla.
Vybudovali sme krásne veci a v Červenom kríži som stále rada. Vždy, keď mám na sebe ich uniformu, kráčam s ešte väčšou hrdosťou, ako keď som bola riaditeľka v banke. Zachraňovanie životov je tá najkrajšia práca.
Okrem toho, že som stále dobrovoľnou záchranárkou, mám aj meditačné centrum. A venujem sa aj duševnému zdraviu, ktorému sa dnes venuje tak málo pozornosti.
Vďaka tejto ceste som zistila, že viem zachrániť telo prvou pomocou a hádam aj dušu krásnou meditáciou. Všetci máme kráčať tak, aby sme boli šťastní a robili šťastnými aj tých okolo nás.
Aby ľudia nezomierali na ulici
Podľa odhadov Slovenskej resuscitačnej rady vie dnes na Slovensku poskytnúť prvú pomoc len tri až päť percent ľudí. Prečo to tak podľa vás je?
Aj celkové povedomie o prvej pomoci je u nás veľmi zlé. V školách sa neučí. Človek si musí kurz sám zaplatiť, v Červenom kríži stojí trojdňový kurz asi 90 eur. Za tú skúsenosť je to naozaj smiešna suma. A to, že platí v celej Európe, je potom už vedľajšie.
Keď človek skolabuje na ulici, prvá myšlienka Slovákov je, že je opitý. Pritom to môže byť prejav epilepsie, hypoglykémie, infarktu… Ľudia u nás takémuto človeku v lepšom prípade zavolajú záchranku, v horšom ho len prekročia.
„Ľudia majú pocit, že prvú pomoc nepotrebujú, ale takéto kurzy si robíme pre svojich blízkych,“ hovorí záchranárka. Foto: archív Jany Suškovej
Ale keď je človek v bezvedomí a nedýcha, funkcie mozgu mu odchádzajú po troch až piatich minútach. Nenávratne. Mozog je neuveriteľne citlivý orgán, pokiaľ ide o kyslík.
Časy dojazdov záchraniek u nás sú, aj keď sa to tak možno nezdá, relatívne dobré. Niekedy prídu aj do desať minút, no funkcie mozgu človeka v bezvedomí, ktorý nedýcha, odchádzajú po piatich. Záchranári tak nájdu človeka v kóme, ktorému sa často už nedá pomôcť.
Ľudia majú pocit, že prvú pomoc nepotrebujú, ale takéto kurzy si robíme pre svojich blízkych. Iba 23 percent ľudí zomiera v nemocniciach. Ostatní zomierajú doma alebo na ulici.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
