Otec Pánik kráčal zamyslený pochmúrnou časťou amerického Bridgeportu, keď jeho telo prederavila spŕška guliek vystrelených zo samopalov drogových gangstrov. Štvrť Yellow Mill po tragédii na jeho počesť premenovali na Father Panik Village.
O desaťročie neskôr stála pred nebezpečnou štvrťou Teri Schure, dnes spisovateľka, vtedy ustráchané dievčatko. Počas hry vo vrakoch áut stratila dolár, za ktorý mala mame kúpiť mlieko a cigarety. A ak doma nechcela dostať remeňom, musela spraviť to, čo sa nikdy predtým neodvážila. Prebehnúť cez jednu z ulíc Panik Village.
Bola to hra, ktorú v to leto roku 1962 vyskúšali už takmer všetci jej kamaráti. Pravidlá boli jednoduché: Prebehni ulicou štvrte Father Panik Village, a ak to prežiješ, ostatné deti tvoju odvahu vyvážia päťcentovkami. Možno to vyjde aj na celý dolár.
Teri sa zhlboka nadýchla a po krátkom váhaní vybehla tempom šprintérky. Ľudia na autobusovej zastávke zlého susedstva na ňu kričali, či sa nezbláznila, a uhýbali sa jej z cesty. Keď sa jej už-už zdalo, že ulicou prebehne bez ujmy, narazila do mladej černošky a ocitla sa na zemi.
Predavač Teri upokojil, dal jej bezplatne mlieko i marlborky, aby doma nedostala bitku, a povedal jej, že ulica, ktorou sa rútila, skutočne nie je miesto pre malé deti. Až neskôr sa dozvedela, že akčný príbeh o smrti otca Pánika bol len miestna legenda. Jedna z mnohých.
Reverend Štefan Pánik, rodák z Trstenej, vo svojej americkej „dedine“ nezahynul, on jeden z najväčších komplexov sociálneho bývania v USA a neskôr i jedno z najnebezpečnejších miest v krajine pomáhal založiť.
Ako žije tá druhá polovica?
Môžete fotografiami a ilistráciami vyvolať sociálnu revolúciu? Skôr nie, ale americký autor a fotograf dánskeho pôvodu Jacob Riis sa k tomu svojou knihou Ako žije tá druhá polovica priblížil. Keď v roku 1890 bohatší Američania zbadali na jeho snímkach strašné bývanie robotníkov, najmä imigrantov, zostali v šoku. Bolo to v čase, keď do USA za prácou masovo prichádzali aj Slováci.
V priemyselných mestách žili naši krajania v tieni továrenských budov, v zadymenom a hlučnom prostredí. Po stranách zablatených ulíc stáli ich dvojposchodové drevené nájomné domčeky. Pôdorys týchto chatrčí nepresahoval 50 štvorcových metrov, napriek tomu sa dole tiesnila rodina a hore obyčajne aj tucet chlapov, ktorí spali v posteliach kolegov, čo boli práve na nočnej.
Riisove fotografie prispeli k tomu, že americká vláda zaviedla sériu opatrení, ktoré mali ľudské bytosti vymaniť z tých špinavých dier. Začalo sa to zavádzaním hygienických a bezpečnostných pravidiel pre nájomné byty a v roku 1910 dokonca vznikla prvá federálna agentúra, ktorá mala za úlohu zlepšiť bývanie najchudobnejších Američanov.
Približne v tom čase do Ameriky z Trstenej emigroval devätnásťročný Štefan Pánik. Na neho v USA čakali lepšie podmienky, išiel totiž v stopách svojho bratranca Gašpara, ktorý za oceánom pôsobil ako kňaz. A hoci na vlastnej koži najhoršie bývanie nezažil, otca Pánika trápilo, v akých podmienkach musia žiť jeho krajania a rodiny robotníkov amerického priemyslu.
Pánikov nápad, Rooseveltove peniaze
V 30. rokoch kňaza povolali do Bridgeportu v Connecticute. Kostol Sv. Cyrila a Metoda, v ktorom tam mal pôsobiť, susedil s príšerným slumom. V Spojených štátoch v tých časoch začali vznikať prvé veľké projekty sociálneho bývania s regulovaným nájomným, ktoré otca Pánika zaujali. Využil svoje kontakty na politikov a začal snívať vo veľkom.
Starosta Bridgeportu Jasper McLevy ( druhý zľava) so slovenskými autormi myšlienky sociálneho bývania v meste – kňazom Štefanom Pánikom (druhý sprava) a právnikom Gejzom Mikom (vpravo), ktorého podpis sa nachádza aj na Pittsburskej dohode. Foto: Bridgeport History Centre
Nebolo to rojčenie, Pánik bol schopný organizátor. Založil napríklad Asociáciu slovenských obchodníkov, cez ktorú lepšie situovaní krajania pomáhali štipendiami dostať sa na školy chudobným deťom s talentom. Premena slumu na nové sídlisko so sociálnymi nájomnými bytmi však bola misia, ktorá presahovala slovenskú komunitu.
A aj finančné možnosti farnosti. Zbúrať a nanovo postaviť bývanie pre asi 5-tisíc ľudí malo stáť 6,5 milióna dolárov. Zhodou okolností však v tom čase americký prezident Franklin D. Roosevelt zavádzal systém reforiem, známych pod názvom New Deal. Aj vďaka Pánikovi sa jeden z Rooseveltových projektov napokon realizoval v časti Yellow Mill v Bridgeporte.
A tak od roku 1939 postupne vznikol súbor viac ako štyridsiatich troj- až štvorposchodových budov postavených z červených tehál. Štvrť dostala meno Yellow Mill Village a nájomcom – 1 128 rodinám – priniesla novinky ako elektrické svetlo, kúpeľne s teplou vodou priamo v byte, ale aj knižnicu s 500 detskými titulmi.
Slum Yellow Mill. Chudobná štvrť Bridgeportu pred jej premenou na Father Panik Village. Slovenský kostol sv. Cyrila a Metoda sa nachádza vpravo hore, medzi slumom a železnicou. Foto: Bridgeport History Centre
Otec Pánik nemohol byť spokojnejší, navyše sa stal i šéfom pre všetky projekty sociálneho bývania v meste. „Otvorili sme krásne bývanie plné slnečného svetla a čerstvého vzduchu. Priestranné nádvoria na hranie sú najlepšia prevencia proti chorobám a kriminalite,“ hovoril počas slávnostného otvorenia Yellow Mill Village guvernér štátu Connecticut Wilbur Lucius Cross.
Asfalt namiesto trávy a žiadne dvere
„Ideálnym miestom na predaj drog sa stali nádvoria obkolesené štvorposchodovými budovami. Aj dnes nájdete v každom z ich rohov členov súperiacich gangov, ako bojujú o prichádzajúcich feťákov,“ písali o polstoročie neskôr vo veľkom článku o Yellow Mill Village, vtedy už Father Panik Village, v novinách Hartford Courant.
O Father Panik Village sa na prelome 80. a 90. rokov písalo ako o jednom z najhorších projektov sociálneho bývania v USA a taktiež ako o najnebezpečnejšej štvrti Bridgeportu. A fenoménom je dodnes, na začiatku tohto roka vydal bývalý obyvateľ štvrte Artie Blackwell akčný román plný drog, sexu a násilia, nazvaný jednoducho – Father Panik Village. Knihu napísal spoza mreží.
Reportáž o Father Panik Village v novinách Hartford Courant z roku 1994. Ilustrácia: Newspapers.com
Kde sa teda stala chyba? Otec Pánik v tom bol nevinne, za jeho života to bolo stále fungujúce sídlisko, kde pracujúce rodiny našli slušné bývanie za štátom regulované ceny. Ako píše New York Times, v 40. rokoch obývali byty obyčajne dvaja rodičia s tromi deťmi. Matka bola v domácnosti, otec pracoval vo fabrike a nájom nesmel prekročiť 20 percent príjmu rodiny. Ako-tak to fungovalo.
Reverend Štefan Pánik zomrel v roku 1953 a práve vtedy pomenovali Yellow Mill Village po ňom. Problémy sa začali už o pár rokov, keď sa do sociálnych bytov sťahovali ľudia, ktorí nemali ani len na nájom, nie ešte na platby za zveľaďovanie spoločných priestorov. Vedenie projektu spravilo aj pár zlých stavebných úprav – trávniky nahradili asfaltom, úplne zrušili vchodové dvere.
Do domov sa tak bez akejkoľvek bariéry ľahšie dostávali drogoví díleri a ich zákazníci, prostredie začalo odrádzať od detských hier a lákať na zlé chodníčky. Rodiny, ktoré si to mohli len trochu dovoliť, odchádzali a ich byty zaberali stále beznádejnejšie existencie. V mnohých opustených bytoch sa usadili díleri.
Najväčší drive-thru s drogami
Dojazd Father Panik Village bol pomerne dlhý, v rozklade dokázala štvrť prežívať celé štvrťstoročie. Aj v takých podmienkach tu totiž prežívala silná komunita. Atmosféru komplexov sociálneho bývania v Amerike vo svojej knihe Deacon King Kong skvele opísal oceňovaný americký spisovateľ James McBride.
Podobne ako na jeho fiktívnom románovom sídlisku v Brooklyne, aj vo Father Panik Village roky prežívali obyvatelia, ktorí ju považovali za jediný domov. Brenda Johnson, ktorá tam prežila 36 rokov, hovorila reportérovi, že streľbu počuje asi trikrát týždenne, ale nijako ju už nevyrušuje. Marion Dozier, ktorá v Panik prežila 33 rokov, do posledných dní kŕmila všetky túlavé mačky v okolí.
Selanka to však nebola. Už v 60. rokoch boli mesiace, keď sa tri štvrtiny vrážd v meste stali práve v Panik Village. Detská hra, ktorú opisovala Teri Schure, mohla byť naozaj adrenalínová. V 70. rokoch nastúpila epidémia heroínu a po nej prišiel crack. Mesto vedelo, že s nebezpečnou štvrťou musí niečo spraviť.
Letecký pohľad na projekt sociálneho bývania Father Panik Village zo 70. rokov minulého storočia. Foto: Bridgeport History Centre
Ako to už pri Panik Village bolo takmer pravidlo, každá úprava situáciu ešte zhoršila. V 70. rokoch si kompetentní povedali, že ak rozdelia štvrť na dve časti, zmenšia aj jej problémy. O rozdelenie sa mala postarať nová cesta, pre ktorú zrušili chodník a skrátili domy. Nové steny useknutých budov, smerujúce k tejto ceste, nemali okná, bol to vlastne temný kaňon.
Hartford Courant písal, že tak vznikol najväčší „drive-thru“ na predaj drog v celom Connecticute. „Father Panik bolo miesto, kde ste vedeli zohnať drogy, prostitútky, alkohol, ale aj automatické zbrane,“ vyjadril sa v roku 1994 David Boston z bridgeportského policajného oddelenia. V tom čase už žiadne ďalšie úpravy neplánovali. Sídlisko Father Panik Village bolo už takmer celé zbúrané.
Nová reinkarnácia
Podobný osud postretol aj iné projekty sociálneho bývania v USA. Prax ukázala, že udržateľnejšie riešenie, ako zabezpečiť bývanie najchudobnejším, je ich rozptýlenie do sociálne rôznorodejších štvrtí. Taká mala vzniknúť do desiatich rokov po demolácii aj na mieste Father Panik Village. Dlhé roky to však bolo iba zanedbané stavenisko.
Napokon to trvalo celé tri desaťročia, kým 120 rokov starý a pôvodne slovenský Kostol sv. Cyrila a Metoda získal nových susedov. „Projekt Crescent Crossing za 23 miliónov dolárov je dôkaz skrášľovania a revitalizácie sociálnych bytov,“ píše sa v upútavke na novú štvrť, ktorú otvorili v roku 2017.
Kostol sv. Cyrila a Metoda. Americkí Slováci si svoj kostol v Bridgeporte podstavili v roku 1905. Foto: Kostol sv. Cyrila a Metoda
Slum Yellow Mill nemal ani teplú vodu, Father Panik Village priniesol elektrické svietenie, jeho ďalšia reinkarnácia láka na solárne panely na streche, fitnes i vzdelávacie centrum a 177 bytových jednotiek pre ľudí rôznych príjmových skupín.
„Solárne panely rozsvecujú verejné osvetlenie a bezpečnostné LED svetlá,“ píše sa pre istotu v profile projektu. Už žiadne tmavé kúty? Uvidíme, prvé desaťročie to vyzeralo dobre aj s Father Panik Village.
A hoci meno slovenského kňaza už zmizlo z mapy Bridgeportu, Father Panik ostáva živý vďaka svojim bývalým rezidentom. Súkromná skupina na Facebooku má dva a pol tisíca členov a profilovú fotografiu s nápisom „F. P. V. FOR LIFE!“, poskladaným z červených tehál.
