V zrelom veku dala výpoveď z atraktívnej pracovnej pozície a vykročila na neistú cestu za svojím snom. Vyštudovala dokumentárnu fotografiu v Londýne a aktuálne na Slovensku aj v USA vystavuje vlastný autorský projekt o ukrajinských utečencoch Exodus.Report.
Jana Rajcová tento rok oslávi päťdesiatku, no stále má zjav aj energiu mladého dievčaťa. Na rozhovor prichádza oblečená v modrých džínsoch a bielej mikine s nápisom Girls can do anything (Dievčatá dokážu všetko). Čoho je sama dôkazom.
Pôvodne pracovala v oblasti PR a marketingu, neskôr ako hovorkyňa automobilového dovozcu a vo veku, keď si mnohí ľudia začnú naplno užívať kariérnu stabilitu, sa rozhodla pre zásadnú zmenu. V štyridsiatke odišla zo zamestnania a vykročila za svojím snom. V Londýne na Westminsterskej univerzite absolvovala postgraduálne štúdium dokumentárnej fotografie a fotožurnalistiky, potom sa vrátila domov, aby začala opäť od nuly.
Keď si podávame ruky, všímam si, že v jej očiach sa zračí prívetivosť, zvedavosť, ale aj smútok vychádzajúci zo životných skúseností a straty blízkeho človeka. To, že život nie je prechádzka ružovou záhradou, dokazuje aj svojimi fotkami. Niekoľko rokov v rámci autorského projektu Exodus.Report fotila ukrajinských utečencov na Slovensku a robila rozhovory o ich životných osudoch od začiatku ruskej agresie na Ukrajine.
Jana Rajcová. Foto: Jena Šimková
„Veľakrát som plakala, často som sa z fotenia vracala autom domov a na volant mi padali slzy. Bolo pre mňa cťou poznať týchto ľudí, skláňam sa pred ich silou a odvahou a bola by som rada, keby sme voči tomuto utrpeniu nezostali ľahostajní,“ hovorí. V súčasnosti projekt vystavuje v galérii na Bratislavskom hrade, ale aj v Českom a slovenskom múzeu a knižnici v Cedar Rapids v USA.
Zmeniť svoj život
Keď bola Jana Rajcová mladšia, nič nenasvedčovalo tomu, že by sa jedného dňa mala stať dokumentárnou fotografkou. Rodáčka z Dubnice nad Váhom vyštudovala cestovný ruch a neskôr sa venovala oblasti PR a marketingu. Dlhé roky pracovala vo viacerých agentúrach a neskôr ako zamestnankyňa importéra automobilky Renault na Slovensku, kde skoro desať rokov pôsobila na poste PR manažérky a hovorkyne spoločnosti.
„Prácu som mala veľmi rada. Prišiel však moment, keď som si uvedomila, že už vôbec nemám čas na veci, o ktoré mám záujem. Práca ma tak pohltila, že som nemala čas na svoje koníčky, na žiadne aktivity mimo práce,“ hovorí Jana Rajcová.
Inštalácia Exodus.Report na Bratislavskom hrade. Foto: archív Jany Rajcovej
Inštalácia Exodus.Report na Bratislavskom hrade. Foto: archív Jany Rajcovej
Vždy ju fascinovala fotografia. V práci sa pôvodne snažila so zamestnávateľom dohodnúť na možnosti ročnej prestávky, aby mohla ísť študovať fotografiu do Londýna. To nebolo možné, a tak sa s podporou svojho partnera napokon rozhodla pre rázny krok. Ako 40-ročná dala výpoveď a prihlásila sa na postgraduálny program dokumentárnej fotografie a fotožurnalistiky, aj keď vôbec nebolo isté, či ju na štúdium prijmú.
Našťastie sa to podarilo, presťahovala sa do Londýna a vrátila do študentských čias. „Po dlhom čase som opäť pocítila nadšenie z toho, že sa učím niečo nové. Navyše niečo, čo ma neskutočne baví. Vrátiť sa v štyridsiatke do študentských čias bolo čarovné a veľmi som si to užívala,“ hovorí.
Školu a náklady na život si financovala z úspor a podporou bol pre ňu aj jej priateľ. „Som mu za to nesmierne vďačná, pomohol mi a vytvoril mi priestor, aby som vôbec mohla študovať.“
Žiadna vojna nie je dobrá, spôsobuje množstvo nepredstaviteľného utrpenia.
V rámci štúdia jej prednášali špičkoví profesionáli a stretla sa s mnohými inšpiratívnymi ľuďmi z oblasti fotografie. Špeciálne si obľúbila humanitnú fotografiu, ktorej účelom je podať výpoveď a zobrazením ľudí v určitej situácii či kontextu zanechať posolstvo, ovplyvniť mienku širšej verejnosti na určitú tému.
Začiatky po návrate zo štúdia neboli vôbec jednoduché, príchod na Slovensko z Londýna a „z toho úžasného kreatívneho sveta bol pre mňa šokom,“ hovorí. Dokumentárna fotografia sa totiž na Slovensku príliš nerozvíja, médiá často nemajú financie na to, aby vysielali fotoreportérov do zahraničia a väčšinu fotiek preberajú z agentúr. „Ak sa človek chce venovať dokumentárnej fotografii a fotožurnalistike, na Slovensku je dosť limitovaný,“ hovorí Jana Rajcová.
Mama, rybári zo Sardínie a ukrajinskí utečenci
Chvíľu jej teda trvalo, kým sa pustila do práce. Jej prvý projekt súvisel s kovidom, počas ktorého začala fotiť svoju mamu. Krátko predtým jej totiž zomrel otec a ona si uvedomila, že ho fotila veľmi málo aj napriek tomu, že s ním vždy trávila veľa času.
Prvé dni po otvorení hraníc po prvej kovidovej vlne, vycestovala do Talianska a fotila mestá a krajinu, ktorá zažila kovidové peklo. Ulice boli prázdne a všetko malo úplne inú atmosféru ako Taliansko, ktoré sme z pozície turistov poznali predtým. Medzitým spracovala aj fotografickú sériu o rybároch v Sardínii.
Na Slovensku sa prihlásila na ročný workshop pre fotografov pod vedením fotografa, pedagóga a kurátora Matúša Zajaca, ktorý ju veľmi podporil aj v jej doposiaľ najambicióznejšom projekte Exodus.Report. V rámci neho Jana Rajcová nafotila takmer stovku utečencov z Ukrajiny po ruskej agresii.
Projekt je o to zaujímavejší, že vznikol bez akejkoľvek grantovej podpory, len z úspor a s pomocou „priateľov, známych a ďalších dobrých ľudí,“ ako hovorí Jana.
S prekladmi a prepismi rozhovorov s utečencami jej pomáhal synovec Ondrej, ktorý predtým študoval v Moskve a ovláda nielen ruštinu, ale aj ukrajinčinu. Priatelia jej pomohli vytvoriť webstránku s fotografiami a príbehmi všetkých ľudí, ktorých Jana fotila. Kurátor Matúš Zajac jej pomohol s výberom fotografií, texty k fotkám prekladala do ruštiny a ukrajinčiny pani Natália Babičenko, riaditeľka hudobnej školy v Kyjeve, ďalšia kamarátka jej urobila jazykové korektúry a nezištne jej pomáhalo aj mnoho ďalších priateľov.
100 príbehov
Aktuálne má Jana nafotených 95 ľudí, cieľom je dostať sa na číslo 100. Na výstave aj na webovej stránke projektu sú zároveň pri každej fotografii uvedené príbehy jednotlivých ľudí. Často ide o nesmierne ťaživé príbehy a skúsenosti zoči-voči ruskej agresii.
Už dnes však plánuje ďalší posun v rámci tohto projektu. „Keď sa skončí vojna, ale možno aj skôr, chcela by som dohľadať čo najväčší počet ľudí, znovu ich nafotiť a porozprávať sa s nimi o tom, čím si prešli, čo prežili, ako sa ich životy zmenili a kam sa posunuli,“ hovorí fotografka.
Jana Rajcová a J.E. Velvyslanec Ukrajiny na Slovensku Myroslav Kastran. Fotto: archív Jany Rajcovej
Jana Rajcová a J.E. Veľvyslanec Ukrajiny na Slovensku Myroslav Kastran. Foto: archív Jany Rajcovej
Pohráva sa aj s myšlienkou vytvoriť z týchto príbehov knihu. „Hovorím to veľmi opatrne, pretože si sama nie som istá, či si niekto takú ťaživú knihu bude chcieť kúpiť. Zároveň ale považujem za dôležité, aby sa tieto príbehy dostali k čo najväčšiemu počtu ľudí.“
Jej fotky sa medzičasom dostali už aj za Atlantik k americkému publiku. S pomocou organizácie Friends of Slovakia v USA, ako aj manželom Kataríne a Tomovi Skladonym sa jej podaril husársky kúsok. Jej fotky sú vystavené v Českom a slovenskom múzeu a knižnici v Cedar Rapids v Iowe a koncom minulého roka ju osobne navštívili a videli aj prezidenti Slovenska a Česka.
„Vzhľadom na situáciu, ktorá je dnes na Slovensku, verím, že táto výstava môže u ľudí zarezonovať. Bola by som veľmi rada, keby sme sa dokázali vcítiť do osudov týchto ľudí a zodpovedali sami sebe, čo by sme robili, keby sme sa ocitli v rovnakej situácii. Žiadna vojna nie je dobrá, spôsobuje množstvo nepredstaviteľného utrpenia a nikomu nepomôže.“