Startup Twinzo prepojil senzory s 3D vizualizáciou fabrík, zjednodušuje monitoring a posúva hranice, vďaka ktorým vznikajú digitálne dvojčatá.
Predstavte si továreň, ktorej presný 3D model haly v reálnom čase aj s pohybom pracovníkov a výkonom strojov vidíte na svojom telefóne. Presne to umožňuje Twinzo pod vedením Michala Ukropca.
Z pôvodného nápadu sledovať polohu ľudí v budovách vznikla revolučná platforma, ktorá prepojila lokalizačné senzory s mobilnou 3D vizualizáciou. Dnes tieto digitálne dvojčatá pomáhajú priemyselným lídrom optimalizovať procesy, predchádzať zlyhaniam a šetriť milióny eur.
Twinzo dokáže vytvoriť aktuálny 3D model výrobnej haly aj s polohou pracovníkov a strojov, no CEO upozorňuje – „ľudské digitálne dvojičky sa zatiaľ vytvoriť nedajú. Problém nie je vzhľad, ale komplexita ľudského organizmu.”
Zatiaľ skôr nie. Samozrejme, sú veci, ktoré vieme na človeku odmerať – výšku, váhu, srdcový tep a tlak či naskenovať celé telo. Však dnes už filmový priemysel nenakupuje fyzických komparzistov, ale má elektronických. Vyberiete si – blondínku, brunetku, hocijakú rasu – softvér to nakombinuje. Takže v zmysle 3D modelu človeka, ktorého viete rozpohybovať, áno. Ale keď má prísť na spojenie so živými dátami, tak to je úplne iný level. Jemné detaily dnes nevieme trafiť. Ľudský organizmus je taký neuveriteľne zložitý, že ani doktori presne nevedia, ako v mnohých ohľadoch funguje. Stále sme len na povrchu. Nie sme ešte v stave, že by sme to vedeli prenášať digitálne do počítača v reálnom čase.
Zložitosť organizmu
Takže je to práve tá komplexnosť, čo je problém?
Komplexita je všeobecne problém. A netýka sa to len ľudí. Keď sa niekoho vo firme spýtate, ako by niečo malo fungovať správne, už len na tú otázku často nevieme odpovedať. Hlavne ak sa ponoríme do detailov. Realitu sa snažia mapovať audítori a konzultanti, ale ani oni nevedia identifikovať všetky problémy, hlavne ak sú systémy zložité a dát je veľa. Alebo naopak, ak dáta chýbajú úplne.
Pri tejto téme vyskakuje viacero pojmov. Či už digitálne dvojča, digitálna kópia, 3D model. Aký je medzi nimi rozdiel?
Už som sa vzdal snahy o vysvetľovanie týchto pojmov. Vo firme akceptujeme všetky a nerozlišujeme to. Záleží viac na tom, v akej fáze životného cyklu danej veci sa rozprávame.
Foto: Robo Homola
Čo tým myslíte?
Napríklad keď sa bavíme o nejakej stavbe – tá má prípravnú fázu potom výstavbu a nakoniec prevádzku. A v každej tej fáze sa používajú úplne iné digitalizačné technológie. Budova, kým nie je postavená, je len vizualizácia zasadená do prostredia – aby sa to vedelo predať zákazníkovi. Plánujete a simulujete dopravnú dostupnosť, svetelosť, susedné objekty. Potom vo fáze výstavby je to úplne iné – treba vykopať základy, niečo sa postaví, niečo zmizne. A teraz otázka – je model, ktorý nie je nestále aktualizovaný, digitálne dvojča? Za mňa áno. Lebo keby ste mali aktualizovať model vždy, keď pribudne alebo ubudne jedna trubka, to sa nedá.
Prístupy k digitalizácii
A keď je budova už v prevádzke?
Zase je to úplne iné. Buď tam bývajú ľudia, je to kancelária alebo obchody. Alebo všetky typy priestorov v jednom komplexe. Sú tam veci, ktoré vieme merať, a veci, ktoré sa merajú ťažko. Napríklad keď máte administratívnu budovu – priestory v tej budove má viacero rôznych typov nájomcov. Jeden tam je len dočasne, ale iný chce najviac smart office v celej skupine. A zrazu sú medzi nimi priepasné rozdiely. Jeden chce investovať veľa, druhý vôbec. Takže všetky tieto prístupy k digitalizácii berieme za legitímne a nechytáme sa za slovíčka, že čo je a čo nie je digitálne dvojča.
Ako ďaleko sme od toho, aby sme vedeli vyvíjať dokonalé digitálne dvojičky či už ľudí alebo daných budov?
Myslím si, že od toho sme ešte ďaleko. Treba si uvedomiť, že 99 percent tovární je starých. Tých nových, plne digitálnych, je len malý zlomok. A všetci, ktorí sa rozhodli ísť cestou masívnej robotizácie a digitalizácie bez predchádzajúcich skúseností, ktoré mimochodom ani nemali kde získať, tak na to tvrdo narážajú. Veľmi otvorene o tom hovoril aj Elon Musk, keď spúšťali prvú gigafactory – že to s tými robotmi trošku prehnali.
Ľudský dotyk a digitálne dvojčatá
V akom zmysle?
Ľudský dotyk tam stále musí byť prítomný. Stroje nedokážu vyrobiť produkt v stopercentnej kvalite. Musí tam prísť človek, napraviť kapotu, dotiahnuť šróbik. Ten stroj nevie posúdiť, či je niečo správne. Nepočuje, že niečo puklo, necíti, že niečo nesedí. A to isté platí pri výrobe elektroniky. Tiež ju musí zobrať do ruky človek a posúdiť, či je všetko v poriadku.
Keď sa však vrátime späť k vašej technológii – čo všetko musí mať fabrika, aby ste tam vedeli implementovať vaše riešenie? Hovorili ste, že niektoré továrne sú staré. Treba senzory, konektivitu, dáta?
Máme dva typy zákazníkov. Jeden typ rieši najmä logistiku – a pôvodne sme ani nešli smerom digitálneho dvojčaťa, ale robili sme riešenie na trackovanie ľudí a techniky v budovách. A druhý typ zákazníkov – tí už vyslovene chcú digitálne dvojča, majú k dispozícii obrovské množstvo dát a sú ďalej.
Stroje nedokážu vyrobiť produkt v stopercentnej kvalite.
Takže rozhoduje úroveň digitalizácie?
Presne tak. To, že je fabrika stará, ešte vôbec neznamená, že nie je digitalizovaná. Veľmi veľa závisí od toho, ako je manažment firmy mentálne nastavený. Sú firmy, ktoré pôsobia navonok moderne, ale nemajú absolútne žiadnu motiváciu digitalizovať. A potom sú firmy, ktoré sú staré, ale sú veľmi motivované a idú do toho naplno. Tie rozdiely medzi nimi sú niekedy úplne nečakané.
V rámci 3D modelu vidíte, kde sa nachádzajú zamestnanci. Ako na to reagujú? Je to v súlade s ich osobnou slobodou?
Vidíme ich, ale, samozrejme, nie všetkých a len tam, kde je to potrebné. Napríklad v nebezpečných chemických výrobách, kde sa často pohybujú stovky cudzích ľudí, ktorí nie sú zamestnanci firmy, ale kontraktori. Mysleli sme si, že téma sledovania pri práci bude problém. Ukázalo sa, že to tak nie je. Vďaka tomuto nástroju dokážu odborári napríklad ukázať, kedy sú zamestnanci preťažení.
Digitálne dvojčatá vo fabrike
Čo presne vidíte?
Len jeho polohu, to či reálne robí alebo nerobí, to nevidíme. Logistika je najlepší príklad. Ak vodič vozíka niekde hodinu stojí, tak si môžeme len domýšľať, čo presne robí. Možno hodinu prekladal palety a vieme teda povedať, že táto činnosť sa dá robiť aj inokedy alebo na ňu nemusí byť alokovaný drahý vodič, ale len pomocný pracovník.
Vizualizácia fabriky. Foto: Archív Twinzo
Niektoré firmy, ktoré sa venujú automatizácii, hovoria, že je ťažké zákazníka vôbec presvedčiť. Ako to vidíte vy?
S týmto máme rovnakú skúsenosť. Čína zobrala digitalizáciu útokom. A preto sú dnes tam, kde sú – úroveň kvality, rýchlosť, efektivita… Všetko. A dôvod? Lebo nič pre nich nie je problém. Majú peniaze, majú čas, majú ľudí, majú vôľu. U nás? Príliš drahé, príliš pomalé, príliš ťažkopádne. Všetko je problém.
Takže ako na to reagujete vy?
Máme jasnú stratégiu: nech si nás nájdu tí, ktorí sú na to pripravení. Lebo v Twinzo môžeme mať pocit, že „tento zákazník by bol super“, ale netušíme, na akej úrovni digitalizácie reálne je. Čiže radšej čakáme na firmy, ktoré prídu samy a povedia: „Toto, čo tí chlapci z Bratislavy robia, to sa nám páči.“ Zavolajú a ideme.
(Ne)výhoda Číny pre Twinzo
Spomínali ste Čínu. Myslíte si, že teraz máte pre polarizáciu sveta, obchodné vojny a kyberbezpečnosť výhodu na trhu?
Áno, aj. Napríklad v Indii máme práve rozbehnuté prvé projekty. A tam je nesmierne dôležité, aby to nebola čínska, pakistanská alebo bangladéšska technológia. Tieto tri krajiny sú tam vyslovene „no-go“. Čokoľvek európske – to je v poriadku.
A v Európe?
Západný svet je iný. Keď je neistota vo svete, veľké korporáty stopnú všetky výdavky. Čakajú. Nevedia, čo bude. Vieme im ušetriť veľa peňazí, ale oni jednoducho neurobia rozhodnutie. Radšej povedia: „Počkáme, kým bude situácia jasnejšia.“
Výhodou vášho riešenia je, že firmy dokážu svoje fabriky kontrolovať cez smartfón. Doteraz sa to nedalo?
Prechod na telefón je veľká vec. Doteraz to fungovalo tak, že mali papierovú nástenku a na ňu kreslili grafy, presne ako vo filme zo 60. rokov. Tí lepší mali jednu obrovskú obrazovku a na nej deväť okien z deviatich rôznych systémov. Bez jedinej jednotnej platformy. V tom sa nevedeli orientovať ani ľudia, ktorí tam pracovali roky.
Ktoré priemyselné odvetvia najrýchlejšie dozrievajú na takéto riešenia?
V Európe je to jednoznačne automotive. Ale vo všeobecnosti to závisí od regiónu. V Európe – autá.V Južnej Amerike – chemická výroba. Na Blízkom východe – petrolejársky priemysel. A Blízky východ má okrem priemyslu aj obrovskú výstavbu – investujú tam miliardy do nových miest, budov. Smart buildings sú tam veľká téma, najmä v Saudskej Arábii.
Prechod na telefón je veľká vec.
Digitálne dvojča a bezpečnosť
So všetkým týmto súvisí aj kybernetická bezpečnosť. Sú firmy vyrovnané s tým, keď majú dáta uložené v cloude? Alebo sú obavy?
Aj tu sú veľké rozdiely. Niektoré firmy automaticky dávajú všetko do cloudu. Iné zase trvajú na tom, že všetko musí bežať na ich vlastnej infraštruktúre. Väčšinou sa začína tak, že si to najprv vyskúšajú v menšom – overia si, že tá technológia dáva zmysel, funguje. A keď áno, tak vážne dáta sa presunú na ich vlastné servery a tam to beží. Toto platí skôr v Európe.
A čo iné regióny?
Tam to platí ešte prísnejšie. Keď robíme projekty na Blízkom východe, v Indii, Japonsku alebo v USA, tak dáta musia byť fyzicky uložené v tej danej krajine alebo aspoň na kontinente. Emiráty, Saudská Arábia, India – nikto z nich nechce mať dáta v Európe alebo v USA.
A kto to zabezpečuje?
Väčšinou to nie sme priamo my v Twinzo. Dodávame technológiu, školíme partnerov, dávame im tréningy, ale samotnú implementáciu si robia lokálne. Pointa našej platformy je, že zákazník si to vie implementovať sám – s pomocou partnera. Nemáme ambíciu budovať obrovskú servisnú organizáciu, ktorá by lietala po celom svete a všetko inštalovala za klienta.
Takže dáta zostávajú v rukách zákazníka?
Áno. Väčšinou ich ani nevidíme. Ale aj tu platí – každý zákazník má trochu iný prístup. Niektorí od nás chcú odporúčania, vhľady. Iní si všetko robia sami. Nie je v tom jednotný vzorec.
Dvojča verzus autonómia
Kde sa vlastne končí digitálne dvojča a začína sa autonómne riadenie? Dokážete už reálne niečo ovládať vo výrobe?
Technicky to problém nie je. Máme už aj prvé implementácie, kde sa cez našu platformu dá zapnúť alebo vypnúť nejaký systém. Ale – a to je dôležité – aj my, aj zákazníci sme v tom veľmi opatrní. Vo výrobe má každé zapnutie alebo vypnutie vážne následky. Procesy sa zapájajú predtým aj potom. A keď niekto niečo vypne neuvážene na diaľku, môže to skončiť katastrofou.
Čiže automatické zásahy zatiaľ nie?
Nie. Nie je to v tom, že technológia to nedokáže. Skôr ide o riziko – systém sa tvári, že je OK, ale nie je. Alebo sa niečo pokazí a stroj o tom nedá vedieť. Alebo mi systém odporučí niečo, čo nie je ideálne. Je tam príliš veľa premenných. Stále tam musí byť človek.
Foto: Robo Homola
Nedá sa mi nespýtať, nahradí teda umelá inteligencia a autonómne riešenia ľudí, respektíve ohrozí pracovné miesta?
Na pracovné miesta majú väčší vplyv politici ako AI. Ale v podstate áno, niektoré oblasti určite ovplyvní. Prekladatelia, asistentky, konzultanti – pri rutinných úlohách AI pomáha výrazne. Veci sú rýchlejšie, šikovnejšie, ľahšie. Ale v továrni? Ten „šrób“ niekto musí dotiahnuť. Tlak na robotizáciu nie je preto, že ľudia sú drahí. Je preto, že ľudia nie sú. Špeciálne v Európe.
Demografická kríza?
Presne. Máme nízku pôrodnosť, starneme. Ľudstvu hrozí kolaps pracovnej sily. Japonsko to zažíva už dlhšie, Európa stále viac tiež. Preto je téma imigrácie taká silná. Nie preto, že je robot lacnejší – ale preto, že zrazu nie je koho zamestnať.
