Kedysi bola považovaná za dieru v zemi, v ktorej z času na čas mizol dobytok. A deti sa zase strašili tým, že v nej sídlia čerti a diabli. Dnes je Zlá diera pri obci Lipovce v Prešovskom kraji jednou z mála privátnych jaskýň na Slovensku. Rudolf Košč ju zveľaďuje a prevádzkuje už takmer tri dekády.
Jaskyniarom je od roku 1980 a so svojou oblastnou skupinou sa venoval najmä výskumu okolia pohorí Branisko a Bachureň, kde sa nachádza aj Zlá diera. Vznikla v kryhe vápencov a dolomitov a patrí k starším slovenským jaskyniam, má asi štyri milióny rokov.
Najskôr mal obchod s potravinami
Po revolúcii Rudolfovi Koščovi ani nenapadlo, že by raz mohol mať svoju jaskyňu. Dal sa totiž na celkom iný druh podnikania. Poznamená, že sám nevie, čo mu to prišlo na rozum, ale v Prešove si otvoril obchod s potravinami. Ten patril medzi vôbec prvé súkromné v meste a úspešne ho prevádzkoval asi desať rokov – až kým mu príchod nákupných centier nezačal odkrajovať z tržieb.
Jaskyniar Rudolf Košč. Foto: Michaela PancurákováPopri práci v obchode si však v Lipovciach sám pre seba budoval chodník do jaskyne a čoraz silnejšie sa zaoberal aj myšlienkou, ako by ju mohol celú sprístupniť verejnosti. Pousmeje sa, že šlo o veľmi prezieravý nápad, akoby tušil, že to s jeho obchodom s potravinami nedopadne najlepšie.
Zdôrazňuje, že otvoriť privátnu jaskyňu je drina a beh na dlhú trať. Prvým krokom je schvaľovací proces v Slovenskej speleologickej spoločnosti a potom nasleduje kolotoč „papierovačiek“ po štátnych úradoch. Navyše aj po získaní jaskyne do dlhodobého nájmu sa jednotlivé povolenia musia pravidelne obnovovať.
Výzvou bol aj zložitý terén v jaskyni, kde musel vybudovať množstvo schodov či úprav chodníkov. Práce mu zabrali päť rokov, prvých návštevníkov privítali v roku 1999. Zlá diera, alebo v šarištine Zla džura, je dodnes jedinou známou sprístupnenou jaskyňou na území Prešovského kraja.
Zišla sa každá ruka
Pri otázke, aké boli vstupné investície, sa Rudolf Košč pousmeje a odvetí, že tým najdôležitejším bola manuálna práca a kumšt.
„Pomohli kamaráti, rodina či známi, všetko sme si vedeli urobiť svojpomocne,“ hovorí. „Som tu stavbár, stolár, strojár, manažér, čo len chcete. Nakúpiť drevo či pár vriec cementu nestálo závratné peniaze, oveľa zložitejší bol napríklad transport materiálu,“ spomína.
Zapojili sa aj dobrovoľníci. „Prišiel 50-členný skautský oddiel z Prešova, každý mal dosku na chrbte a ako mravce chodili od parkoviska po jaskyňu a späť, kým za štyri hodiny nepremiestnili všetko potrebné na výstavbu chatky.“
Prehliadková trasa v Zlej diere má okolo 350 metrov. Foto: Otília Ferenčíková
Hlavný príjem je zo vstupného
Vraví, že výstavbu financoval sám, najmä zo ziskov z obchodu s potravinami. Nemá ani sponzorov a hlavný zdroj príjmu je zo vstupného.
„Dnes som už dôchodca a peniaze tu nie sú na prvom mieste,“ dodáva. „Za jaskyňou je tridsať rokov mojej práce a mňa to stále nesmierne baví. Vidím v tom zmysel života. Jaskyniarstvo je vášeň, adrenalín, zážitok. Ako pristátie kozmonauta na inom vesmírnom telese, keď celkom prvý vchádzate do absolútne neznámych chodieb.“
Dokopy je na Slovensku 17 sprístupnených jaskýň, z ktorých sú len štyri privátne. Okrem Zlej diery je to Jaskyňa mŕtvych netopierov v Nízkych Tatrách, Stanišovská jaskyňa v Liptovskom Jáne a Krásnohorská jaskyňa v okrese Rožňava.
Návštevníci z 80 krajín
Rudolf Košč vraví, že šéf – teda on – je na pracovisku stále. V kolibe pri jaskyni aj prespáva, trávi tam väčšiu časť z roka. Roboty má od rána do večera, jeho pracovná doba nemá obmedzenie. Okrem nikdy nekončiacej údržby chodníkov zveľaďuje aj samotný areál, kde nájdete stánok s občerstvením, ohnisko s lavičkami či detské ihrisko.
Upozorňuje, že ťahákom je aj malebná okolitá príroda, Lačnovský kaňon, Kopytovská dolina alebo známy minerálny prameň Salvator. Pár desiatok metrov od jaskyne sa tiež nachádza vyhliadková plošina, z ktorej máte Slanské vrchy ako na dlani.
Otvorené pre verejnosť majú v Zlej diere od apríla do konca novembra. Ročne príde na prehliadku okolo štyritisíc ľudí, medzi nimi aj školské výlety či firemné tímbildingy. Prevládajú turisti zo Slovenska, ale návštevníkov mali už z 80 krajín sveta, radi sem chodia najmä Česi a Poliaci. Paradoxne najmenej záujemcov je z 30 kilometrov vzdialeného Prešova.
Návštevu zvládnu deti aj seniori
Prehliadková trasa má okolo 350 metrov a zostupuje až do hĺbky 45 metrov. V podzemí je stabilných sedem stupňov Celzia, prechod zaberie 45 minút až hodinu. Jaskyňa nie je elektricky osvetlená, preto si návštevníci svietia čelovkami na prilbách, ktoré pred vstupom dostanú.
Zlá diera je unikátna tenkými sintrovými brčkami. Foto: Karsten Gessert
Základná trasa je fyzicky nenáročná, vhodná aj pre malé deti, na svojej webstránke uvádzajú, že najmladší účastník mal 6 týždňov, najstarší 84 rokov. Náročnejší si môžu vyskúšať lezecké úseky úzkymi chodbami a vybrať si aj zložitejšiu speleologickú trasu v najviac päťčlennej skupine.
Ku každému návštevníkovi sa snažia zvoliť individuálny prístup, aby odchádzal len s príjemnými zážitkami. Podľa vašej chuti si tak môžete vypočuť rýdzo odbornú prednášku alebo uvoľnenejšiu, pri ktorej vám priblížia rôzne legendy alebo príbehy o ježibabách a zlatej kačke.
Jaskyňa nemá bohatú výzdobu s dlhými kvapľami, tie totiž boli poničené ešte pred sprístupňovacími prácami. Je však unikátna tenkými sintrovými brčkami a archeologickými či paleontologickými nálezmi. Vystavujú tiež nálezy 9-tisíc rokov starých kostier zvierat. V Zlej diere uvidíte aj netopiere, ktorých tam žije 10 až 12 druhov a v jazierku zase plávajúce chvostoskoky.
Skúsenejší lezci si môžu vyskúšať aj úzke chodby. Foto: Karsten Gessert
Dcéry si vybrali umenie
Jaskyňa je spojená aj s detstvom oboch dcér Rudolfa Košča, ktoré sa však napokon vybrali umeleckým smerom. Staršia Katarína Koščová je víťazka súťaže Slovensko hľadá Superstar a živí sa hudbou, mladšia Veronika Husovská je zase herečka prešovského Divadla Jonáša Záborského.
Dcéry aj traja vnuci a jedna vnučka za „akčným dedkom“, ako sa označuje, často chodia, ale jaskyniarskych nástupcov si musí vychovávať mimo rodiny. Ako príklad spomenie sprievodkyňu Michaelu Pancurákovú, jednu z mála slovenských jaskyniarok, ktorá o Zlej diere napísala aj diplomovú prácu. Je učiteľkou geografie a chémie, ale každý voľný deň trávi v jaskyni.
„Už je lepšia sprievodkyňa než ja,“ dopĺňa Rudolf Košč. „Jaskyniarstvo je však lopota, je aj o krompáči, zlaňovaní či prenášaní bremien. S mladými je to úzky profil, takto ťažká práca či život v lese pri jaskyni ich neláka. Brigádnikov je nedostatok, už teraz začínam hľadať tých na budúcu sezónu. Navyše mám svoje roky, jedného dňa tu prestanem fungovať a snažím sa, aby som mal nasledovníkov, ktorí budú v mojej práci pokračovať.“
