Zbohatli na biznise s biopalivami, patria medzi najväčšie podnikateľské skupiny, ktoré vyrástli na Slovensku a razantne expandujú do zahraničia. Skupinu AZC vedie topmanažér a spolumajiteľ Robert Spišák. Jeden z nominantov ocenenia PwC Najrešpektovanejší CEO roka 2024 v exkluzívnom rozhovore pre Forbes prezradil, ako sa darí skupine, známej aj ako „sabolovci“.
Podnikáte v biopalivách, poľnohospodárstve, železničnej doprave či výrobe vagónov na Slovensku aj v zahraničí. Ste spoluvlastníkom alebo riaditeľom vo viac ako stovke firiem registrovaných na Slovensku, ktoré predvlani dosiahli konsolidované tržby vyše dve miliardy eur a čistý zisk vyše 90 miliónov eur. Ako sa týmto firmám darilo vlani?
Vzhľadom na to, že podnikáme aj v zahraničí, ponúknem vám celkový pohľad na výsledky skupiny. V číslach sme dosiahli tržby viac ako tri miliardy eur, EBITDA (hrubý zisk pred odpočítaním daní, úrokov a odpisov, pozn. red.) dosiahla zhruba 200 miliónov eur.
Ide o predbežné čísla, ešte je len koniec januára (rozhovor vznikol koncom januára 2025, pozn. red.). Ak sa pýtate kvalitatívne, v drvivej väčšine biznisov, v ktorých podnikáme, to bol dobrý rok. Napriek všetkým výzvam, o ktorých sa často hovorí v médiách. Nebol taký dobrý, ako bol rok 2022, ale bol lepší ako rok 2023. Vždy a všade platí, že je čo vylepšovať. Ale rád odpovedám, že by nebolo fér v našej situácii sťažovať sa.
Firma ST. Nicolaus, ktorú väčšina pozná ako značku alkoholických nápojov minulý rok predala 80 ton kávy a vyrába viac litrov octu ako liehovín.
Mohli by ste upresniť medziročný nárast zisku?
Ako hovorím, nemáme ešte uzavreté čísla roku 2024, ale odhadujem približne 20-percentný nárast hrubého zisku.
Ktoré biznisy išli skvele, ktoré mali, naopak, ťažkosti?
Profitujeme z toho, že sme v podnikaní pomerne diverzifikovaní. Vynikajúce výsledky mala Saneca Pharmaceuticals v Hlohovci, darilo sa kolegom z divízie FMCG (rýchloobrátkový spotrebný tovar, pozn. red.), teda skupine ST Nicolaus. Boli tiež odvetvia, ktoré neboli stratové, ani sa im nedarilo zle, ale čakali sme viac. Napríklad v poľnohospodárskej prvovýrobe.
V roku 2021 zamestnávala skupina osemtisíc zamestnancov. Narástli ste?
Tento údaj platí aj pre minulý rok.
To je veľmi ťažká otázka, pretože ťažko nájsť metriku, ktorá by mala byť meradlom úspechu.
Na čo ste najviac hrdý?
Popri pracovnom nasadení, ktoré dlhodobo mám, ale mám ho dobrovoľne, mám krásnu rodinu, úspešné deti, spokojný a harmonický život a celý rok som bol zdravý. Som veľmi rád, že sa mi podarilo dosiahnuť tieto, povedzme, sny alebo ciele. Mal som tiež niekoľko prednášok na mojej „alma mater“ Ekonomickej univerzite v Bratislave.
Úspešne pokračuje neziskovka Teachers Development Program Slovakia, ktorej sa darí a každý rok podporuje projekty iniciatívnych učiteľov. Na tento program, pri vzniku ktorého som bol, som naozaj hrdý.
Robert Spišák AZC. Foto: Marek Mucha
A v podnikaní?
Mohol by som siahnuť po metrike ziskov či tržieb, ale opäť by som vyzdvihol niečo iné. Považujem za úspech, že každý deň vidím okolo seba množstvo motivovaných ľudí, ktorí sú často vo viacerých oblastiach, ktoré riadim, schopnejší ako ja. Aj vďaka tomu sa nám darí a teším sa do práce. V detailoch by sme sa, samozrejme, vedeli – a to bez preháňania – baviť hodiny o úspechoch v jednotlivých biznisoch.
Skúste povedať aspoň niekoľko.
V novembri minulého roka sme si podali ruku s predávajúcim jedného brazílskeho podniku a v týchto týždňoch s kolegami pracujeme na tom, aby sme do marca transakciu úspešne uzavreli. Alebo firma St. Nicolaus, ktorú väčšina pozná skôr ako značku alkoholických nápojov. Pred pár rokmi vstúpila na kávový trh a minulý rok predala už 80 ton kávy.
Predpokladám, že málo ľudí vie, že St. Nicolaus je jednotka vo výrobe octu v krajinách strednej Európy a Balkánu. Dnes už vyrába viac litrov octu ako liehovín. Sú to aktivity, za ktorými je obrovské množstvo práce, odvážne rozhodnutia a skupina motivovaných, inteligentných ľudí, ktorí urobia vždy o ten povestný kúsok viac roboty a vďaka tomu sme stále rastúca a konkurencieschopná biznisová skupina.
Ako sa vám darí v Indii, kde ste plánovali vyrábať biopalivá a expandovať po Nemecku, Rakúsku či Maďarsku? Ako sa vyvíja výroba železničných cisterien výrobcu Nymwag z českého Nymburku?
V Indii máme rozostavané dva závody, ktoré budeme v roku 2025 kolaudovať. Závod na výrobu železničných vagónov, nielen cisterien, máme v Kalkate. Druhým je závod na výrobu bioetanolu v štáte Utarpradéš (štát na severe Indie na hraniciach s Nepálom, pozn. red.).
Výstavba prebieha v zásade podľa plánu a nedochádza k prekročeniu naplánovaných rozpočtov. To by sme síce nemuseli považovať rovno za úspech, ale každý, kto staval akýkoľvek priemyselný závod na Slovensku, určite potvrdí, že to nie je málo.
Podnikáte v Indii s miestnymi partnermi?
Áno. V zahraničí – ak nepočítame Česko a Maďarsko – máme základné modus operandi, že chceme podnikať s lokálnym hráčom. V Indii je to skupina Adventz, ktorá je rodinným podnikom. Podobne ako my je diverzifikovaná a podniká v rôznych oblastiach – od výroby hnojív cez reality, železničiarsky biznis až po cukrovary. Ich cukrovarnícka divízia Zuari Industries je náš partner v bioetanolovom projekte a ich výrobca železničných vagónov Texmaco je náš partner vo vagónovom projekte.
Môžete priblížiť, akú akvizíciu ste urobili v Brazílii?
Nadobúdame podiel v brazílskych závodoch na biopalivá. Ich biznis je konštruovaný tak, že si sami pestujú cukrovú trstinu, z ktorej vyrábajú bioetanol a cukor. Zostáva ešte bagasa, čo je sušina, ktorá zostáva po vylisovaní trstiny a tú následne využívajú na výrobu elektrickej energie.
Znovu ide o rodinnú biznisovú skupinu, ktorá takto podniká už dekády. Podľa dohody tam nadobudneme polovičný podiel.
V akej časti Brazílie sa nachádzajú tieto fabriky?
Je to mestečko Pompeo v štáte Minas Gerais. Najbližšie veľké mesto, kde pristávajú aj lietadlá, je Belo Horizonte, severne od Ria de Janeira.
Zvažovali ste aj expanziu do Kolumbie v oblasti agropodnikania a do Uzbekistanu a Gruzínska v oblasti výroby vagónov. Pokračujete v týchto zámeroch?
Áno, všade sme za uplynulé dva roky urobili prvé kroky. V Kolumbii spolu vlastníme s miestnou podnikateľskou skupinou kávové plantáže. V Uzbekistane sme teraz v januári začali robiť na projekte výsadby ryžových polí, tiež s lokálnym partnerom.
A v Gruzínsku sme v priebehu minulého roka spustili dva menšie výrobné závody v našej FMCG divízii. Jeden vyrába mandarínkový koncentrát a druhý lúska, balí a uvádza na trh oriešky.
V Rusku ste investovali do fariem, podľa Denníka N išlo o rozsiahlu výmeru 18-tisíc hektárov. Máte ešte dosah na tieto aktíva?
Ak vnímame podnikanie ako aktívnu činnosť, tak v Rusku sa jedna z našich poľnohospodárskych aktivít v podstate skončila. Európske sankcie a všetky obmedzenia, ktoré z nich plynuli a plynú, spôsobili, že sme už neboli schopní ani ochotní do nej ďalej investovať.
Druhá z týchto aktivít, živočíšna výroba pri meste Samara, pokračuje a podľa číselných údajov, ktoré dostávame, je aj zisková. Vyprodukované mlieko odoberá mliekareň, ktorá v minulosti patrila koncernu Danone a teraz ju prevádzkuje lokálny hráč. Aktuálne však nevieme z Ruska repatriovať zisky, ktoré tam vznikajú.
Je to teda akýsi stand-by režim. Naše podnikanie tam nejako beží, ale nedochádza k jeho rozvoju.
Nadobúdame polovičný podiel v brazílskych závodoch na biopalivá. Ide o rodinnú biznisovú skupinu, ktorá podniká už dekády.
Jadrom biznisu podnikateľskej skupiny, ktorej ste súčasťou, sú biopalivá. Darí sa vám vyvíjať druhú generáciu palív s menším dosahom na životné prostredie, ktorá by mala byť kľúčová pre udržateľnosť tohto odvetvia?
Debata o druhej alebo ďalších generáciách biopalív je veľmi spolitizovaná. My napríklad v súčasnosti vyrábame klasický bioetanol z kukurice, pričom na tej istej technológii vyrábame z kukurice aj druhogeneračný lieh…
Ako si to mám predstaviť? Druhá generácia biopalív by mala byť vyrobená z odpadu?
Položartom by som povedal, že človek, teda byrokrat, mieni a život, teda prax, mení. V Maďarsku napríklad minulý rok napadla časť úrody kukurice huba, ktorá ju znehodnotila pre využite v potravinárstve. Obsahovala priveľa nepovolených toxínov.
No a existuje tu európsky právny výklad, že takáto kukurica je odpad, čo okrem iného znamená, že lieh z nej vyrobený, je „de iure“ druhou generáciou biopaliva. Ale nie je to výsledok technologického prelomu, ktorý by nás posunul ku komerčne udržateľnej výrobe liehu zo slamy alebo inej odpadovej suroviny. To sa zatiaľ nikomu v Európe nepodarilo, napriek tomu, že podľa štatistík produkcia druhogeneračného bioetanolu rastie.
Švajčiarska firma Clariant, ktorá postavila závod na biopalivá druhej generácie v rumunskom Podari, ho už zavrela. Oznámila burze, že celú investíciu odpisuje, pretože nedokáže ročne premieňať 250-tisíc ton slamy na celulózový bioetanol, ako si pôvodne predstavovala.
Iná situácia je vo výrobe biodiesla. My napríklad vyrábame tri produkty. Prvým je klasický biodiesel prvej generácie z rastlinných olejov – repkového, slnečnicového či kukuričného. Potom vyrábame aj biodiesel z názvom UCOME (Used Cooking Oil Methyl Ester, teda metylester vyrobený z použitého kuchynského oleja, pozn. red.), ktorý sa vyrába z použitého fritovacieho oleja.
Podľa európskej legislatívy to síce nie je druhá generácia biopaliva, ale akýsi medzistupeň medzi prvou a druhou generáciou. No a v maďarskom Komárome sme nainštalovali technológiu, ktorá dokáže spracovať aj odpady s obsahom tuku, ktoré spĺňajú legislatívnu definíciu, že biodiesel z nich vyrobený má parametre druhej generácie biopaliva.
Snažím sa tým povedať, že existuje technologický vývoj, ale to, ktoré biopalivo dostane oficiálny punc prvej, druhej alebo tretej generácie, určujú politici. V tomto prípade je to Brusel.
Palivo, ktoré by vznikalo z recyklovaného odpadu je teda zatiaľ vo hviezdach, prípadne je jeho výroba príliš drahá?
Podľa mňa nie, pretože spomínaný UCOME je predsa krásny príklad toho, ako môžeme zmysluplne využiť olej, ktorý by inak skončil vo výlevkách a v čističkách odpadových vôd. Politici ho síce nepovažujú za odpad, ale úprimne neviem, ako inak by som použitý fritovací olej mal nazývať.
Veď nebyť nás, končil by v čističkách a výlevkách. My ročne vyprodukujeme približne 400-tisíc ton biodiesla, pričom 30 až 40 percent tohto objemu vyrobíme z odpadu.
Skeptikom by som bol zatiaľ v prípade bioetanolu. Napriek tomu, že naša skupina investuje veľké zdroje do výskumu a vývoja, a nie sme v tom jediní, zatiaľ sme nevyskúmali, ako premeniť odpadový škrob komerčne udržateľným spôsobom na alkohol. Ani v tom nie sme sami. Toto sa zdá byť oveľa väčší oriešok, ako spracovanie odpadov na biodiesel.
Stretli sa vaše biopalivové závody ako veľký producent znečistenia s ťažkosťami pri získavaní bankových úverov po zavedení ESG reportingu?
V prvom rade sa chcem ohradiť proti označeniu, že sme veľký producent znečistenia, pretože to rozhodne nie sme. Naše podniky na biopalivá pracujú takmer bez odpadov. Spracujeme prakticky úplne všetko.
Naša firma Poľnoservis, ktorá lisuje repku a produkuje surovinu pre výrobu biopaliva, v ďalšom kroku produkuje repkové šroty, ktoré sú kvalitným živočíšnym krmivom a nemusíme ho tým pádom na Slovensko v takej miere dovážať.
Ale ESG reporting je, samozrejme, téma. Musím pochváliť slovenské banky, že sú v tomto racionálne a snažia sa hľadať rovnováhu medzi regulatórnymi požiadavkami a zdravým rozumom. Samozrejme, pýtajú sa aj na ESG parametre nášho podnikania, najmä tie ekologické, ale zatiaľ necítime prehnane obťažujúci reporting.
Dokonca sa im darí nás pozitívne motivovať, napríklad sme získali úver so zvýhodnenou úrokovou sadzbou na nákup nových, ľahších železničných vagónov, na ktorých výrobu sa minie menej ocele, takže majú menšiu uhlíkovú stopu. Sú ale oblasti, ktoré sú oveľa viac obťažujúce a zložitejšie.
Napríklad?
Napríklad stále sa meniace predpisy o praní špinavých peňazí či reportovaní konečných užívateľov výhod. Prvotný pohľad na podnikateľský subjekt je akoby automaticky spojený s predstavou, že ide o podvodníka.
Je s tým spojená obrovská administratíva, ktorá stojí čas a peniaze. Zaťažuje oveľa viac ako ESG reporty. Niekedy je to ako z rozprávky „O pyšnej princeznej“, kde zúfalý kráľ hovorí: „Odvolávam, co jsem odvolal, a slibuji, co jsem slíbil“. Neviem, ako sa to bude vyvíjať do budúcna.
Od kolegov z exponovanejších oblastí, ako je výroba ocele či elektrickej energie, už počúvam, že tlak zo strany zahraničných centrál bánk je oveľa väčší. Snáď sa podarí udržať hlavné výkladové pravidlo – zdravý rozum.
Európska komisia podporila či prakticky vytvorila biznis s biopalivami zavedením povinnosti primiešavať do motorovej nafty alebo benzínu biozložku, ktorej obsah má do roku 2030 postupne narásť až na 11,4 percenta objemu „nádrže“. Nebolo by výhodnejšie, keby sa podpora Komisie, resp. EÚ kompletne presunula v prospech elektromobility?
To by bola veľmi nerozumná vec. Elektromobilita určite má svoje miesto na trhu a podľa mňa všade tam, kde to dáva zmysel. Príkladom môžu byť veľké čínske mestá ako Peking, Šanghaj, Čcheng-tu a podobne. Tam už dnes vidíte viac osobných elektromobilov, ako spaľovacích áut.
Zásadne to vyriešilo tamojšie povestné smogy – viem to porovnať aj vďaka mojim cestám po Indii. Nákladné autá na elektriku tam však nenájdete. Vo všeobecnosti platí, že zmysel majú mestské taxíky alebo mestské poštové a donáškové služby. Čiže v prostredí, kde je vysoká koncentrácia áut, kde je vhodné, aby autá neprodukovali emisie a kde je daná denná potreba dojazdu auta, ktoré sa následne v noci dobije.
Chcem tým povedať, že otázku efektivity elektromobility najlepšie vyrieši trh a jeho potreby. Nie nariadenia. Som si istý, že tak ako doteraz vždy v dejinách aj teraz nastane rovnováha medzi rôznymi technológiami. Jedného dňa zrejme alternatívny pohon naozaj vytlačí spaľovacie motory. Osobne dosť pochybujem, že to budú práve elektromobily, a zároveň som si takmer istý, že to nebude v roku 2035. Ale som si úplne istý, že to bude tým skôr, čím menej budú politici hovoriť, kedy to má byť.
Ako spoluvlastník a manažér skupiny, ktorá vyrástla na štátom regulovaných biopalivách, hovoríte, že by bolo lepšie štátnu podporu úplne zrušiť a nechať veci na trh?
V ideálnom svete áno. Čím menej štátnych zásahov do ekonomiky, tým väčšia pravdepodobnosť, že trh bude efektívny. Lenže väčšinový názor voličov európskych krajín je taký, že nechcú voľnú ruku trhu. Z tohto pohľadu bolo rozhodnutie o podpore biopalív dobré a vyriešilo tri rôzne problémy udržateľným spôsobom, prinieslo investície, pracovné miesta a dane do štátneho rozpočtu.
Ktoré tri problémy?
Biopalivá získali legislatívnu podporu v roku 2003. Išlo o bruselský nástroj, ktorý mal tri ciele – manažovať emisie CO2 v doprave, stabilizovať vidiek a znížiť závislosť EÚ na dovoze energonosičov z takzvaných politicky nestabilných krajín. Dnes je to aj Rusko, vtedy najmä Irak, Líbya či Irán.
Tieto tri ciele boli prezentované ako rovnocenné v oficiálnych materiáloch EÚ a biopalivá ich doposiaľ spĺňajú. Poviem jeden príklad. Keď sme vstupovali do EÚ, ešte stále u nás existovali takzvané intervenčné nákupy obilnín, vrátane kukurice. Tieto nákupy slúžili ako stabilizátor pre farmársky biznis s cieľom udržať na vidieku život a prácu. A spomaliť tak presun ľudí do miest.
Dva roky potom, ako sme v Leopoldove spustili náš liehovar, už intervenčné nákupy neboli potrebné. Biopalivový priemysel sa stal spoľahlivým partnerom poľnohospodárov a je jedným z pilierov ich stability.
Mala by Európska únia presmerovať podporu z biopalív na elektromobilitu, aby tentokrát pomohla domácim automobilkám v súťaži s Čínou a USA, prípadne preto, že elektromobilita produkuje menej emisií ako biopalivá?
Ak sa bavíme o globálnej konkurencieschopnosti, najlepšie by bolo, keby EÚ prestala obsesívne riešiť tému emisií CO2. Určite sa všetci zhodneme na tom, že chceme dýchať čerstvý vzduch, chrániť lesy a lúky a podobne. Akurát v živote všetko niečo stojí. Som z Rožňavy, v detstve som spoznal Lubeník aj Jelšavu a viem, ako vyzerala krajina okolo magnezitiek vtedy a ako vyzerá dnes, po prijatí rôznych politických opatrení.
To je v poriadku, ale v ekonómii existuje koncept, ktorý sa volá klesajúca hraničná užitočnosť. Od istého bodu vaše úsilie prináša čoraz menší úžitok. Som presvedčený, že v téme emisií sme v Európe dosiahli bod, kedy nám ďalšia snaha znižovať emisie skôr škodí – aj vzhľadom na to, ako sa snažia iné časti planéty.
A keď sa aj napriek tomu dohodneme, že v hre je vyšší cieľ a EÚ musí ísť príkladom, tak potom hovorím, že by sme mali byť technologicky neutrálni. Čiže rovnako podporiť všetky technológie, ktoré prispejú k zníženiu CO2, a nechať na spotrebiteľa, aby si vybral riešenie, ktoré najviac rieši jeho problémy. A elektromobilita je iba jedným z viacerých technologických riešení.
Začínali ste pred 30 rokmi ako manažér firiem podnikateľov Jána Sabola, Mikuláša Trstenského a Jána Ondruša. V roku 2021 vás prizvali na pozíciu spolumajiteľa – na základe odvedenej práce, finančného vkladu či akvizičných úspechov. Podľa médií ste mali získať zhruba desatinový podiel. Zmenilo sa odvtedy toto vaše postavenie v skupine?
Nezmenilo, ale ak dovolíte, tak si budem užívať výhody toho, že sme súkromná firma a nebudem komentovať výšku svojich podielov.
Ako topmanažér ste boli zodpovedný za strategický rozvoj firmy a akvizície. Aké máte postavenie v skupine v súčasnosti?
Stále to platí, z partie akcionárov som najvyšší výkonný manažér, ktorý je ešte v dennom výkone firemnej exekutívy. Z tejto pozície zastrešujem otázky stratégie, rozvoja biznisu či zahraničných investícií.
Ako máte rozdelené v skupine riadenie jednotlivých divízií a firiem a čo konkrétne máte pod palcom vy?
Snažíme sa fungovať decentralizovane. Naše závody alebo divízie, napríklad Envien v biopalivách alebo ST. Nicolaus v liehovarníctve majú svoj vlastný plnohodnotný manažment, ktorý denne rozhoduje o všetkých otázkach života danej firmy alebo divízie.
Ja som v orgánoch týchto firiem zväčša ako člen predstavenstva. Spolu s ďalšími členmi predstavenstva sa podieľam na rozhodnutiach, ktoré nám podľa zákona alebo stanov spoločnosti prislúchajú. Ďalšia časť mojej práce je, že keď si firma alebo divízia pýta od akcionárov kapitál na investície, vyhodnocujem príležitosť a s ostatnými akcionármi rozhodujeme, či kapitál poskytneme, alebo nie.
Dôležitá súčasť mojej roboty je prenášanie skúseností naprieč divíziami. Stretávajú sa u mňa skúsenosti z jednotlivých biznisov, od tých, čo sú orientované na zákazníka a veľmi záleží na marketingu, po biznisy skôr inžinierske, priemyselné. Snažím sa nimi inšpirovať a prenášať skúsenosti do ostatných častí skupiny.
A na záver, kedysi jeden významný slovenský podnikateľ vyhlásil, že najdôležitejšia časť jeho roboty je personálny manažment. To môžem potvrdiť. Práca s ľuďmi, ich motivovanie, vyhľadávanie vhodných adeptov na jednotlivé úlohy alebo riadenie konkrétnych firiem, to je ďalšia a veľmi dôležitá časť mojej práce.
Odpovedal som skôr na otázku, ako vyzerá môj les, než na to, ako vyzerajú jednotlivé stromy v tom lese. Keby sme sa pozreli do môjho diára a na úlohy na najbližšie dva týždne, asi by tá odpoveď vyzerala inak, ale snažím sa na biznis pozerať ako na les, a nie na jednotlivé stromy.
Ako vyzerá váš pracovný deň?
Do kancelárie chodím približne na ôsmu hodinu. Absolvujem ranné rituály, cestu s dieťaťom do školy, rozhovor v aute a podobne. Deň mám naplánovaný dopredu a môj diár vypĺňajú v zásade dve zložky. Pravidelne sa opakujúce veci, nastavené aj rok dopredu, napríklad harmonogram predstavenstiev jednotlivých firiem a divízií.
Po druhé sú to ad hoc veci, ako je napríklad aj tento rozhovor. Snažím sa diára držať, nerád meškám, to by určite spomenuli kolegovia. Teplý obed musí byť každý deň, snažím sa ho využiť aj na biznis rozhovory a stretnutia s kolegami.
Štandardne odchádzam z kancelárie okolo šiestej večer a keď prídem domov, snažím sa už nepracovať. Klamal by som, keby som tvrdil, že sa mi to darí na sto percent dodržiavať. Odkedy sme v krajinách s časovým posunom, tak sa nedá vyhnúť ani večerným mítingom.
Víkendy sa snažím využiť na oddych, venovať sa rodine a priateľom. Polovicu jedného dňa z víkendu venujem práci, napríklad manažérskej literatúre, prípadne čítam analýzy, ktoré nie sú o dennej operatíve, a cielene si ich odkladám počas týždňa na víkend.
Čo vám dobíja batérie alebo čo vás drží vo forme, aby ste zvládali túto náročnú prácu?
Určite rodina, domáca pohoda a ľudia, na ktorých sa môžem spoľahnúť. Potrebujem každý deň svojich osem hodín spánku, inak som nemožný. Z pracovnej sféry mi najviac dobíja baterky to, že som obklopený kolegami, ktorí sú aj moji priatelia.
S mnohými sa poznáme alebo spolupracujeme desaťročia a máme veľmi otvorené vzťahy. Neviem si predstaviť, že by som pracoval v prostredí, kde by som musel riešiť aj firemnú politiku, čo komu môžem a nemôžem povedať a ako sa to prejaví v 360-stupňovom hodnotení. To by som psychicky znášal veľmi ťažko.
Vy a šport?
Dlho som bol zástancom motta Winstona Churchilla „absolutely no sports“. Po štyridsiatke, keď ma prvýkrát seklo v krížoch, som si povedal, že to nie je dobrá taktika. Odvtedy sa snažím pravidelne cvičiť. Dve hodiny týždenne s trénerom, čo sa nie vždy podarí, ale zlepšujem sa.
Podieľate sa na dennej prevádzke skupiny, hoci ste v pozícii, že už by ste mohli oveľa viac odpočívať. Máte ešte cieľ alebo sen, kam ju chcete doviesť?
Beriem veľmi vážne to, čo hovoríme – že sme rodinný podnik. Ultimátna skúška toho, či to tak naozaj je, sa ukáže vtedy, keď v biznise bude úspešne pokračovať druhá a tretia generácia bez zasahovania tej prvej.
Môj sen? Mám vzor v mojej babke, ktorá sa dožila 98 rokov. Dosiahnuť tento cieľ by sa mi veľmi páčilo. Chcel by som ako 95-ročný chodiť raz týždenne do firmy a tešiť sa z toho, ako druhá alebo tretia generácia rozvíja biznis a že sú ďalej, ako sme boli my. To by som považoval za zavŕšenie životného diela.
Ako vaše podnikanie zasiahla nová daň z cukru, transakčná daň a zvýšenie korporátnej dane v rámci konsolidačného balíčka?
Tak ako celý podnikateľský sektor, čiže negatívne. Nemá zmysel k tomu viac dodávať.
Snáď len to, že politici by mali vedieť, že podnikatelia nie sú hlupáci. Vedia, že konsolidácia verejných financií je nutná a určite by vedeli vláde veľa dobrých vecí v tejto oblasti poradiť. No jednoduché zvyšovanie daní, bez zásadného zoškrtania výdavkov nie je žiadna konsolidácia. Toto je čistý „orwellovský newspeak“.
Európa zažíva náročné obdobie z pohľadu podmienok pre priemysel, cien energií, dostupnosti kapitálu či regulácií. Plánujete presun niektorých firiem mimo EÚ?
Rozprávali sme sa o viacerých našich investíciách mimo EÚ. Naša skupina v tom nie je sama. Tento trend vidíme už minimálne dekádu dozadu v celej Európe.
Minulý rok podpísali špičky európskeho priemyslu takzvanú Antverpskú deklaráciu, ktorú odovzdali šéfke Európskej komisie Ursule von den Leyen. Píše sa v nej najmä o tom, že Európa prestáva byť dobré miesto na podnikanie a investície. Tým je povedané všetko.
