Pozrieť sa pod hladinu dejín môže pôsobiť ako nie príliš podarená metafora, pokiaľ však nejde o ponorku H. L. Hunley. Jej vrak presne pred štvrťstoročím vytiahol z mora „nemecký Indiana Jones“ Edward Lee Spence a znovu tým oživil fascinujúci príbeh o tom, aké možnosti aj riziká poskytujú nové technológie.
Podmorský archeológ Spence postupoval v rámci starej dobrej pirátskej klasiky a na mapu umiestnil veľké písmeno X, odvekú značku pre poklad. Tu však nešlo o debny plné zlata a diamantov, ale o samotný vrak. O vrak, aký v dejinách nemá obdoby.
„Vlastne to celé bola náhoda, upozornila ma na to prvýkrát návnada na ryby. Ale ako povedal Louis Pasteur: Šťastie praje pripraveným,“ opísal svoj úspešný nález Edward Lee Spence pre web California Diver.
Ako sa čoskoro ukáže, história zároveň často praje aj tým, ktorí na šťastie ostatných zvysoka kašlú. Pod taktovkou mníchovského rodáka a svetovo uznávaného experta na podmorskú archeológiu Spenceho, ktorý na profilovej fotke na Wikipedii vyzerá s klobúkom na hlave ako bavorský Indiana Jones, opäť uzrel slnečné svetlo vrak americkej ponorky H. L. Hunley.
Ponorky, ktorá išla trikrát ku dnu, a rovnako prepísala historické kroniky. V časoch všadeprítomných debát o rizikách a benefitoch umelej inteligencie predstavuje H. L. Hunley pútavú alegóriu o tom, čo znamená nástup nových technológií.
Práve totiž prebiehala americká občianska vojna a Horace Lawson Hunley sa pokúšal dodať Konfederácii zásadnú výhodu: útoky pod morskou hladinou.
S ponorkami sa experimentovalo už od 17. storočia, okrem iného v Rusku za vlády cára Petra I. Veľkého. V 19. storočí však Američania bojujúci za južné štáty šli do ich vývoja naozaj vo veľkom.
Keďže mala severná Únia znateľnú námornú prevahu, rozhodli sa eliminovať súperovu výhodu inovátorským ťahom. Zvlášť keď prebiehala námorná blokáda kľúčového južanského prístavu v Charlestone.
Vylovený vrak ponorky H. L. Hunley. Foto: Wikipedia.org (Public domain)
Foto: Wikipedia.org (Public domain)
Dnešnou terminológiou vtedy zvíťazil potenciál nad rizikom, ktoré bolo značné, avšak zároveň vedome podstúpené; Konfederácia potrebovala svoj tromf.
Lenže jedna vec je zlé zadanie pre AI a iné stavať ponorky, aké do tej doby nikto neskúšal. Prvý stroj z Hunleyho dielne, nazvaný štýlovo Pioneer (Priekopník), šiel ku dnu v rámci testovania dobrovoľne. Aj druhý American Diver naplnil význam svojho mena. Ani Americký potápač totiž nefungoval, z neho sa však posádka ešte dostala bez ujmy.
Tretiu ponorku potom Hunleyho spoluinvestori – lebo obranný priemysel stál a stojí veľa peňazí, zvlášť ten novátorský – pomenovali na inžinierovu počesť rovno H. L. Hunley a zaradovali sa. Heuréka, ponorka zostrelila v rámci testovania cvičnú nákladnú loď!
Lenže tiež už vtedy, 31. júla 1863, zahynulo päť členov posádky (štyria sa zachránili). Pri druhom pokuse v októbri toho istého roku potom pri cvičnej plavbe siahla smrť rovno na všetkých osem prítomných. Vrátane konštruktéra Hunleyho.
Keď bol pochovaný s vojenskými poctami v Charlestone, vynárali sa okolo ponorkového programu mnohé otázky. Ide o zlé znamenie? O prekliatie? O fatálne technické nedostatky? Zástupcovia Konfederácie to videli inak. Zavelili k akcii číslo tri.
„Súhlasím, že to chcelo naozaj gule, ale nepovažujem to za šialenosť,“ tvrdí Spence. „Konfederácia svoje problémy s H. L. Hunley zakaždým vyriešila a mala pravdu v tom, že išlo o funkčnú myšlienku. Napokon boli potom schopní potopiť vojnovú loď,“ dodáva.
Vo večerných hodinách 17. februára roku 1864 totiž posádka americkej vojnovej lode USS Housatonic uvidela čosi divného. „Ako by sa smerom k nám plavila doska,“ spomínal jej veliteľ Charles Pickering. Bola to však ponorka nesúca meno zosnulého vynálezcu. Ale nedopadlo to úplne tak, ako si Konfederácia predstavovala.
Keďže išlo v rámci boja Severu proti Juhu o novinku, z paluby na ponorku strieľali ručnými zbraňami, zatiaľ čo ona zaútočila tyčovým torpédom – náložou upevnenou na dlhej tyči z prednej časti. Úder bol úspešný: USS Housatonic utrpela nenávratné poškodenie a potopila sa. H. L. Hunley si tým pripísala historický primát prvej ponorky, ktorá v boji potopila vojnovú loď.
Ale nazvať to víťazstvom? USS Housatonic registrovala päť obetí, zvyšní členovia posádky sa zachránili v člnoch. Ponorka síce odplávala, nie však k pevnine, ale na svoju poslednú cestu. Všetkých osem mužov na palube zahynulo – to v súčte s testovacími zlyhaniami dáva 21 mŕtvych.
Jedna bitka sa skončila. Druhá sa mala začať o storočie neskôr.
Spence si totiž nájdenie vraku Hunley nárokuje od roku 1970, zároveň však prebiehali dlhoročné kontroverzie medzi ním a spisovateľom Clivom Cusslerom, ktorý tvrdil, že prvý bol on, a tým pádom mu patria všetky uznania a sláva. Tentokrát nerinčali zbrane, ale bitka to bola: slovná, argumentačná a rozhodne nie mierna.
Odborné inštitúcie dali neskôr za pravdu Spencemu a hlavne uprostred handrkovania prišiel 8. august roku 2000. Deň vyzdvihnutia.
Vyzdvihnutie ponorky H. L. Hunley z morského dna. Foto: Wikipedia.org/Barbara Voulgaris, Naval Historical Center (Public domain)
Foto: Wikipedia.org/Barbara Voulgaris, Naval Historical Center (Public domain)
„Historický význam ponorky je veľký. Nielenže ako prvá potopila vojnovú loď, ale tiež vznikala vo veľkom utajení, a pretože je vrak z deväťdesiatich percent nepoškodený, môžeme sa z neho mnohé naučiť a veľa toho pochopiť,“ hovoril Spence.
Ponorka je dodnes označovaná za symbol inovatívnosti a nezdolnosti, za dôkaz toho, že v rámci technologického pokroku je nutné prinášať obete, aj tie najvyššie.
Odkryla však aj ďalší veľký príbeh. Príbeh až neuveriteľný. O tom, že obrie šťastie v jeden okamih nijako nevylučuje gigantickú smolu o niečo neskôr. „Potvrdilo nám to legendu,“ hovorí Spence.
Kapitán ponorky George E. Dixon totiž podľa povestí, ktorých však vo vojne vznikajú tisíce, odchádzal bojovať za Konfederáciu so zlatou mincou od svojej lásky. A v bitke pri Shilohu, krvavom pekle s desiatkami tisíc obetí, práve táto minca zastavila guľku, ktorá by inak bola smrtiaca.
Že následne Dixon zomrel desivou smrťou pod morskou hladinou, je irónia z najkrutejších. Vo vraku ponorky na jednom z tiel však skutočne ležala zlatá minca, pokrivená strelou a so srdcervúcim vyrytým dodatkom: „Shiloh/6. apríla 1862/Môj záchranca/G. E. D.“ Iniciály tak platia ako dôkaz, že nešlo o vymyslenú, ale pravdivú story. To všetko sa svet postupne začal dozvedať vďaka Spencemu.
„Rozhodne som robil extrémne nebezpečné veci, ale nepovažujem sa za bezohľadného človeka. Bezpečnosť ostatných pre mňa bola vždy tá najdôležitejšia vec,“ tvrdí Spence v rozhovore pre nemecký Der Taucherblog.
O konštruktéroch a nadriadených projektu H. L. Hunley to isté napísať nemožno. Do dejín napriek tomu vstúpili.
Článok vyšiel v českom vydaní Forbes a jeho autor je Miroslav Němý.
